40
V lietadle Ivan upadol do bezvedomia, no nastastie len na chvilku. Z letiska vo Vologde zatelefonoval do Moskvy, do ustavu, no nie Rzevskemu, ale do laboratoria. Zdvihla Ninocka.
— Povedz Rzevskemu, ze som celkom v poriadku. Dycham.
Bolo uz tma, devat hodin vecer. Ninockin hlas sa chvel od placu — Ivan si vedel predstavit, aka panika asi vypukla v ustave.
— Nikomu si nic nepovedal!
— Robota, Maciatko, kazdy chlap ma niekedy taku… robotu. Zajtra pridem a vsetko ti porozpravam.
Zavesil a zasiel na stanoviste taxikov.
Kata bola doma. Byvala v malom bytiku v novom stvorposchodovom dome pri rieke. Z okna bolo vidno nabrezie, lampy, svetle steny a kupoly roztomilych kostolikov.
— Hned som vas spoznala, — povedala. — Hned ako ste vosli.
Hovorila pomaly, monotonne, mala dlhy vrkoc — dnes uz malokto nosi vrkoc. Spocival jej na plnom poprsi.
— Podme do kuchyne, — povedala Kata zastrenym hlasom. — Aby sme nezobudili moju Lizocku.
Kata postavila na caj. Ivan sa citil prijemne. S pozitkom sa vopred tesil na to, ze caj bude tuhy a vonavy. Liza varievala dobry caj. Ivanovi sa pacili ladne a usporne Katine pohyby.
— A kde mate muza? — spytal sa.
— Nemam muza, — povedala Kata, — odisla som od neho. Pije. Je inzinier, dobry, sikovny, len pije a zacal ma bit… A to teda nestrpim. — Usmiala sa, sama nechapala, ako by ju dakto mohol bit. — Pricestovali ste rovno z Moskvy?
— Ano, z Moskvy.
— Otec vas poslal? Volala som ho tato Serioza. Bol dobry, nosieval mi cukriky. Ani si neviete predstavit, ako som za nim v prve dni plakavala.
— On ma neposlal. Sam som prisiel.
— Kde ste sa zlozili?
— Potom pojdem do hotela.
— V hoteli sa u nas bez rezervovania neubytujete, — povedala Kata, — prenocujete u mna. Usteliem vam na rozkladacej posteli. Nebudete sa hnevat?
— Dakujem, — povedal Ivan, — dnes som veru riadne utahany.
— Ste bledy, hrozne bledy. Hned si dame caj, ulavi sa vam.
Od vonaveho a tuheho caju mu hned bolo lepsie. Davno Katu poznal, tisic rokov ju poznal.
— A co otec, — spytala sa, — zije este?
— Citi sa vinny za smrt vasej matky.
— Ach, to je hrozne! Keby som to bola vedela, urcite by som mu bola napisala, ako to vsetko bolo! Mama sa nanho vobec nehnevala. Ani trochu. Pamatam sa, vzdy mi vsetko povedala — bolo to zvlastne, ze sa so mnou rozpravala ako s dospelou. Cely rok sme zili samy dve… U mojej tety, bola dobra, nevtierava. Nezili sme si zle, nemyslite si. Mama pracovala, aj teta a ja som chodila do skolky. Samozrejme, mama zialila za tatom Seriozom, velmi zialila — pisala mu listy, cely zvazok, mozno aj takych sto — schovala som ich, mozem vam ich ukazat. Myslela som, ze ked uz mama nezije, mala by som ich vari poslat. No neposlala som ich. Ved on uz akiste zabudol, len by som ho zbytocne rozbantovala.
Urcite sa aj ozenil, vas splodil, nebolo by dobre, keby bol dostal take listy. Aj vasu mamu by to bolo znepokojilo.
— Sergej Andrejevic sa neozenil.
— Ako to…
— Katusa, vsetko vam rozpoviem. Ale najprv hovorte vy. Ved ja som prisiel za vami, a nie vy za mnou.
— Mate pravdu, — povedala Kata, — a o com vam mam rozpravat?
— Preco vasa mama… umrela?
— Nahoda. Prechadzala cez cestu a nakladiak ju zrazil. Sofer bol opity, skrutilo ho v zakrute — no a narazil.
— A mne povedali, ze sa hodila pod vlak… aj otec si to mysli. Hladal vas…
— No asi ma tak velmi nehladal. Vy ste ma nasli. Nehnevajte sa. Mama cely rok cakala. Aj Viktor Semionovic vedel adresu. Vypisoval mame listy. A potom mu teta napisala o maminej smrti. Poznate Viktora Semionovica? Je to najlepsi priatel vasho otca.
— A listy Viktora Semionovica ste tiez odlozili?
— Napisal iba dva razy. Prvy raz len tak, korespondencnu kartu, druhy raz dlhy list. Mame napisal, ze ju lubi a ze sa s nou chce ozenit. No mama ho vzapati velmi razne a ostro odmietla. A on pochopil… Mama tatu Seriozu milovala.
A zrazu sa Kata rozplakala — zo sivych vypuklych oci sa po bledych licach skotulali slzy. Vyskocila, vybehla do kupelne. Vratila sa az o chvilu, priniesla z izby skatulku.
Boli v nej pohladnice, akesi listky, potvrdenky a listy. Zvazok listov v bielych obalkach bez adries bol previazany stuztickou.
— Toto je mamina korespondencia, — povedala Kata, — vsetko Sergejovi Andrejevicovi. Nemyslite si, nic mu nevycitala, iba seba obvinovala, ze mu stala v ceste.
Zo spodu skatulky Kata vybrala este jeden list.
Pismo na obalke bolo zname. Drobne, akoby zenske, okruhle Viktorovo pismo sa za tridsat rokov vobec nezmenilo.
„Draha Lizocka!
Pri nasom poslednom rozhovore si rozhodne odmietla sa so mnou stretnut. Spravne si sa rozhodla? Ja to nemozem posudit. Neviem si rady s mojou laskou k tebe, o ktorej som vzdy mlcal, lebo je trapne vyznavat lasku zene, s ktorou zije moj kamarat. A pre mna to bolo dvojnasobne tryznive vidiet, ako sa vase spoluzitie ruti z kopca, ako je odsudene na zanik. On ta vobec nelubil, vari si to nepochopila? Potreboval ta iba pre pohodlie, nehnevaj sa, no je to pravda. Nemienil spojit svoj osud s tvojim. Bola si slepa, no teraz sa ti oci akiste otvorili. A ta historka, ze ho nevezmu na aspiranturu — nou sa pokusas ho ospravedlnit — prisaham na Katino zdravie, ze nemal nijake neprijemnosti v robote, iba jednoducho vyuzil vhodnu chvilu na to, aby sa od teba oslobodil. Preco su niekedy zeny take naivne, dokonca aj take mudre, ako si ty… Posledne mesiace mal Serioza burlivy romanik s Elzou, vedel som o tom a velmi som trpel pre tvoju cest, no vsetko som pred tebou tajil…“
Ivan pochopil, ze nemoze list citat do konca. Moznoze ho otec docita. A mozno ho ani nebude chciet vidiet. Ake je to len smutne a podle…
— Vies, — povedal, zloziac pedantne Viktorov list, — ze sa potom ozenil s Elzou?
— To on chcel, aby mama opustila tatu Seriozu?
— Keby nie on, casom by sa bolo vsetko napravilo…
— Nie, nebolo by sa napravilo, — povedala Kata. — Neboli by spolu zili. Pravda, mal ju rad, no nie az tak vrucne. Svoju pracu mal radsej. A mama to chapala. Azda aj preto sa nanho nehnevala. Vies, na vsetko spominala v dobrom — ako boli spolu v Leningrade, ako chodili do kina. Kupil jej Veresajevovu knihu o Puskinovi. Cital si ju? Chces, ukazem ti ju. Opatrovala ju ako bibliu.
Kata Ivanovi ustlala v kuchyni na rozkladacej posteli. Dlho nemohol zaspat. No Kata hned zaspala, v byte bolo ticho, a tak pocul jej pravidelne a tiche dychanie. Potom sa mala Liza zavrtela, v spanku zaplakala. Ivan si pomyslel, ze ju rano uvidi.
A zrazu nim zacalo hrozne lomcovat. Aj zuby mu drkotali. Prehadzoval sa, chcel sa ovladat, aby nezobudil Katu, no potom upadol do bezvedomia a jeho ston zrejme Katu zobudil. Ivan bluznil. Kata sa zlakla, vybehla na ulicu — z budky zavolala prvu pomoc a Ivana odviezli do nemocnice.
Kata odniesla Lizocku do skolky, potom prisla za nim do nemocnice. Ked sa Ivan prebral, videl blizko sive Katine oci, natiahol neposlusnu ruku a dotkol sa konca jej vrkoca.
