— Vitaj, — povedal. — Dakujem.
— Za co?
Ivan jej chcel vysvetlit, no nemohol, jazyk ho neposluchal. Vedel, ze jej vsetko rozpovie potom. Ale teraz nesmie zabudnut na jednu dolezitu vec. Poprosil ju, aby rychlo zavolala do Moskvy Rzevskemu.
Este v ten isty den priletel za Ivanom Sergej Andrejevic a profesor Volodin. Rzevskij vosiel do izby. Ivan mal horucku, no spoznal otca a povedal.
— Zoznamte sa.
— Sergej Andrejevic, — Rzevskij podal Kati ruku.
Zvlastne, ze ju nespoznal, ved sa tak strasne podoba na Lizu. No Rzevskij teraz myslel len na Ivana. Dokonca aj ked Ivan povedal: „Kata Maximovova“, hned sa nedovtipil.
— Kata Maximovova, — zopakovala Kata.
Az teraz jednotlive kamienky mozaiky zapadli do seba.
— Kata, — povedal ticho.
— Listy, — povedal Ivan. — Nezabudnite dat tie listy otcovi. Velmi ich potrebuje. Lebo nam uz jeden simpanz zahynul…
— Mam ich so sebou, — povedala Kata. — Neviem, preco som ich vlastne vzala do nemocnice.
41
Ked sa uz Ivan uzdravoval, mal este jednu navstevu, nie velmi prijemnu. Rano pred vizitou, ked navstevy nepustaju, vbehol k nemu do izby Viktor — bohvie ako sa mu podarilo sem preklznut.
— Iba na slovicko, — povedal. Bol opity a ubohy. — Vsetko viem, Ninocka mi povedala. Iba na slovicko, mam dceru, jedine milovane stvorenie. Vy to este nechapete, no raz pochopite. Ak sa to dozvie, radsej zomriem. Prisaham vam, ze som Lizu miloval, cestne slovo. No to, o tej aspiranture a tie klebety okolo toho — to je velmi zlozita vec. Tu myslienku mi vnukla Elza. Nechcela Sergeja dat Lize. Ona je ten rozbijac, rozumiete? A ja som tak tuzil po Lize! Trapil som sa. Ty to este nemozes pochopit, — Viktor hovoril rychlo, hlasno sepkal, naklanal sa nad postel a tak pachol palenkou, ze Ivan odvracal hlavu. No Viktor si to nevsimol, ponahlal sa ocistit. — Nebola by byvala odisla, stale este dufala, no ja som vtedy nasledujuceho rana prisiel za nou k jej matke, akoby v Seriozovom mene. Nikomu o tom nepovedala. A povedal som jej, ze ju uz nechce viac vidiet. Preto aj odcestovala. A to je vsetko. Chces vediet pravdu? Pravda je taka, ze by som bol Lize dobrym muzom. No ona to nechapala. Dostal som sa Elze do pazurov, a ona umrela. Mlcite…? Ak vam je Ninocka draha… bude to pre nu strasny uder.
— Odidte, — povedal Ivan. — Nikomu nic nepoviem.
Odisiel. A prave vcas. O pat minut pribehla Ninocka, priniesla za tanier jahod a kopu ustavnych noviniek.
O dva dni Ivan vstal z postele. Kriza presla. Volodin tvrdil, ze jeho organizmus musel prekonat biologicku inkompatibilitu ako pri transplantacii organu. Lenze tu islo o dve osobnosti. Teoria pretazenia mozgu informaciami nenasla u Volodina pochopenie. „Nic mimoriadne ste svojmu mozgu neposkytli, kolega,“ povedal. No Ivan trval na svojom. Cudzie sny teraz uz neboli take tryznive. Aj ked ho celkom neopustili. Ninocka sa rozplyvala v citoch, velmi chcela krmit Ivana lyzickou, hned sa cervenala a urazala pre malickosti.
Otec opat navrhol, aby sa k nemu prestahoval.
— Radsej nie, — povedal Ivan, — sme prilis rozdielne povahy.
— To je hlupost.
— Vcera som celu hodinu riesil ulohu, ktoru si nevedel vyriesit v desiatej triede na pisomke. A vyriesil som ju.
— No tak vidis, je to moja uloha. A je este milion uloh, ktore spolu vyriesime.
— Ty sa uz ani nepamatas, co to bola za uloha. Dokazes zabudnut na svoje neuspechy, no ja tuto schopnost nemam.
A vtom, ked rozhovor uz-uz ustil do skriepky, vosiel Dubov. Opat s nakupnou taskou, plnou balickov a flias. Zacal nesikovne a hlucne bozkavat Rzevskeho, no vtom si spomenul, ze priniesol maskrty, a vysypal z tasky vsetko na stol. Zacal triedit — co domov Lusenke a co choremu Vankovi.
— To je ale stastie, — hudol jednostaj, — ze sa Vana rozhodol stat archeologom. Aj Lusa suhlasi, chapes? Ani co by uchopil stafetu, ktora vypadla z tvojej zoslabnutej ruky. Skoda, ze ja nemam takeho syna!
— Ako to, ze archeologom?! — zvolal Rzevskij.
Ninocka vrazila do izby, strpia na prahu, vylakanymi prstekmi stiskajuc balicek jahod — na papieri sa zjavili tmavocervene flaky.
— Odchadzam na expediciu. O dva tyzdne, — povedal Ivan. — Vratim sa na jesen.
— Zblaznil si sa? Kto ta pusti?
— Profesor Volodin nie je proti. Dokonca sa tomu potesil. Tvrdi, ze sviezi vzduch a prach vykopavok je ten najlepsi liek pre nas homunkulov, — povedal Ivan. Teraz bol ovela silnejsi ako otec, nuz to vyuzil.
— Mohol si mi to povedat skor, — povedal Rzevskij.
— Mame este dva tyzdne. Zajtra mi dones nove casopisy. Este som sa nerozhodol. Nechcem sa zmylit.
— Dobre, — povedal otec, — idem.
Obratil sa k Dubovovi.
— Pas, — povedal, — zajdi potom ku mne, ako chces, domov ci do ustavu.
— Dobre, — povedal Dubov. — Mame na co spominat… Ak chces, pojdem teraz s tebou. Odprevadim ta.
— Otec, — zavolal Ivan. — Kata nechcela prist?
— A preco by mala? — Teraz Rzevskij vychutnaval odplatu.
— Len tak som si myslel…
— Poslal som jej telegram, — povedal Rzevskij. — Ak bude suhlasit s prestahovanim do Moskvy…
— Chod', — povedal Ivan. — Chod a precitaj si Lizine listy. A ty, Nina, poloz to vrecusko na stol, zamazes si bluzku.
ZAHRADNIK VO VYHNANSTVE
Pavlys ostal trcat na Dene a sam si bol na vine. Ked mu povedali, ze volne miesta nie su a ani nebudu, bol by este stihol zabehnut do dispecingu, ale spolu s nim cakala starsia zena, ktora sa surne potrebovala dostat na Fobos este pred odletom Expedicie, a Pavlys nemal prave najprijemnejsi pocit pri myslienke, ze ak si zozenie miesto, ona uvidi, ako ide k lodi.
A tak sa pobral do bufetu s rozhodnutim, ze tych desat hodin, co tu musi cakat na odlet nakladnej rakety na Zem-14, stravi pohodlnym citanim, hoci si uvedomoval, ze by tento cas ovela radsej stravil pokojnym citanim v kabine vesmirnej lode.
Za pol hodiny kozmodrom spustol. V podstate vobec nie je velky. Dena je planetka pracovna — nikto tu nebude zit pre vlastnu rozkos — ved co je to za radost, prechadzat sa po veceroch v skafandri s mimoriadnou odolnostou? Pravda, pritazlivost je tu 0,3, a preto sa vsetci pohybuju rytmicky a zosiroka.
Marianna — Pavlys sa s nou uz stihol zoznamit a dozvedel sa, ze geologovia maju sluzby v bare raz za mesiac — venovala sa svojej praci: pritahovala si k peram diktafon a mrmlala cosi o intruziach a pegmatite. Smutny mechanik chlipkal za stolikom limonadu a s hnusom hladel na konzervovane parky; dvojica, co sedela chrbtom k Pavlysovi, si vasnivo vymienala nazory a Pavlys si pomyslel, ze bufet na kozmodrome je najosamelejsim miestom na celej planetke, kde sa vsetci navzajom dokonale poznaju.
