— Podme, oblecieme si skafandre a zavediem vas do sklenika, — povedal Nic. — Tu nas mozu pocut. Skoro odletite?
— Mam este niekolko hodin casu.
— Vyborne. Ani si neviete predstavit, aky som odtrhnuty od zivota na Zemi.
Sklenik bol skutocne obrovsky a velkolepy. Dlhe hriadky zeleniny, jablonove sadenice, zahony kvetov — vsetko to sa rozprestieralo na vyse hektarovej ploche. Silne lampy pomahali vzdialenemu Slnku zohrievat a osvetlovat rastliny. Roboty pomaly jazdili pomedzi hriadky, pretrhavali mrkvu a redkovku. V skleniku sa vznasala tepla vlhka vona zeme a listov. Bzucali tu vcely.
— Ked som prisiel, nic z toho tu nebolo, — rozhovoril sa Nic. — Odlozte si. Je tu horuco. Spociatku ma nikto nebral vazne. A teraz je sklenik pychou Deny. Kazdy by mi rad pomahal. Su tu fantasticki ludia. Keby som nemal na Zemi povinnosti, ostal by som tu navzdy. Ale mam tam kadejake ucty.
V Nicovom hlase zazvonilo kovom, a Pavlysovi sa dokonca zazdalo, ze zahradnik podrastol.
— No dobre, — pokracoval uz celkom inym tonom. — Ako sa vam paci moj doslov? Nema vyznam, aby som pred vami nieco zatajoval. Dufam, ze si nikto viac na Dene nekupil tuto knizku a moje tajomstvo ostane pred nimi navzdy ukryte.
— Nestihol som ju precitat, — priznal sa Pavlys.
— A ja som vam knihu vzal. To je smola. Ale ved si ju este kupite. Mali mi poslat autorsky vytlacok. Zatial neposlali. To je nehoraznost.
Nic zaviedol Pavlysa do nevelkej izby na konci sklenika, kde mal pracovnu. Jednu stenu zaberali police s knihami a mikrofilmami. Pavlysovi stacil jediny pohlad, aby pochopil, ze vsetky knihy maju nejaky vztah k botanike alebo k historii prvej polovice devatnasteho storocia. Akoby sa majitel kniznice doslova zmietal medzi tymito dvoma vasnami.
— Pockajte ma tu, — povedal Nic. — Hned vas pohostim…
A zmizol, no cestou este zhodil nadobu so sadenicami.
Pavlys ju zdvihol a podisiel k policiam. Na tretej polici zhora bolo osem exemplarov Mrtvych dusi — presne toho isteho vydania, ake si Nic vypytal od Pavlysa. Zahradnik klamal. A klamal dost nesikovne, ved koniec koncov ho nikto nenutil, aby jeho — Pavlysa — zaviedol do pracovne. Aby nepriviedol domaceho pana do trapnej situacie, odstupil od polic a usadil sa v kresle chrbtom ku kniham. Roztvoril Mrtve duse a zacal v nich listovat, aby nasiel miesto, kde sa zacina Nicov doslov. Tu je to. Hned za slovami „Koniec druhej casti“ sa zacinal Nicov clanok.
„Vyznamna udalost v historii ruskej literatury…“ — precital Pavlys, ale tu sa zjavil zahradnik s podnosom plnym marhul a jablk.
— Jedzte, — ponukol ho. — Su sladke.
— Dakujem.
— Ako vidim, citate. Chvalyhodne! Celkove ste na mna urobili velmi dobry dojem. Dokonca mam chut rozpovedat vam niektore okolnosti zo svojho zivota. Ten, kto pozna to hlavne, ma pravo vediet aj menej dolezite detaily.
— Velmi ma to zaujima, — povedal Pavlys.
— Chapem, ste zvedavy. Co tu robi profesor Nic? Uz ste o mne poculi?
— Zial, nie.
— Nic zvlastne. Necitim sa dotknuty. Ale musim vam povedat, ze ked som sa pred odchodom zucastnil na svetovom kongrese literarnych historikov, privitali ma v sale ovaciami. Ano, ovaciami. A odcestoval som sem. Mal som na vyber. Ponukali mi profesuru literatury na Martanskej univerzite. Pozyvali ma viest literarne kurzy na Dalekych zakladniach. No ja som si vybral osud zahradnika. Nech len moji kolegovia krcia plecami. Rastliny vzdy boli mojou laskou. Predovsetkym spravodlivost. A potom rastliny. Chapete?
— Takmer, — povedal Pavlys.
— Uplne ma nemozu pochopit ani ti najblizsi ludia. A my sa pozname sotva hodinu.
— Takze vy ste sa vzdali literatury? — spytal sa Pavlys.
— Ano. Odisiel som sem. Vsetky ponuky Akademie vied boli vyrazom nespravodlivosti. Ja som sa rozhodol prekvapit ich.
Profesor sa uchechtol. Potom sa spytal:
— A co hovorite na Tentetnikova?
— Na koho?
— Tentetnikova. Predpokladate na zaklade vsetkeho, co nam je zname, ze Ulinka pojde za nim na Sibir?
— Tentetnikov? — zopakoval Pavlys s pocitom, ze chvilami profesorovi vonkoncom nerozumie.
— Tak citali ste Mrtve duse, alebo necitali?
— A… Tentetnikov? Akoze, akoze… — Pavlys horuckovito listoval v pamati, kto je Tentetnikov. Sobakevica si pamatal. Manilova si pamatal. Cicikova samozrejme takisto. Aj Korobocku s Pluskinom. Ale Tentetnikova…
— Cital som to tak davno, — povedal previnilo. — Velmi davno. Este v skole. Tentetnikova si pamatam iba hmlisto.
— Tak, — povedal profesor, prebodavajuc Pavlysa znicujucim pohladom. — Samozrejme, v skole… davno. Nemohli ste citat o tom, ako Tentetnikova poslali do vyhnanstva na Sibir, mlady muz. Nemohli, lebo Gogol napisal tuto kapitolu desat dni pred smrtou, a devat dni pred skonom cely druhy diel Mrtvych dusi spalil. Tak.
— Samozrejme, — spomenul si Pavlys. — Samozrejme. Prepacte, profesor.
Teraz pochopil, koho mu profesor pripomina. Gogola. Nie takeho elegantneho, svetackeho, aky stoji na Gogolovom bulvari, ale toho smutneho, naozajstneho, co sedi pri Suvorovovom bulvari. Ano, ano, prirodzene, Gogol spalil druhy diel. Bol na prahu smrti a dostal sa pod vplyv knazov.
Pavlys sa potesil, ze ho pamat predsa nesklamala:
— To znaci, ze druhy diel neexistuje?
— Nie, — odsekol Nic. — A teraz otvorte knihu. Pozrite obsah!
„Diel prvy, strana tri…“ cital v obsahu. „Diel druhy“…
— Vy, — uzasol Pavlys. — Vy ste nasli rukopis? A uverejnili ste ho?
— Tak dajako, — odvetil profesor. — Tak dajako.
— Ale ako sa vam to podarilo?
— Nuz co, — povedal profesor, zahryznuc do zeleneho, ocividne kysleho jablka. — Mozem vam o tom porozpravat. Hlavna crta mojho charakteru je tuzba po spravodlivosti…
Profesor sa zamyslel, velmi svetlymi, priezracnymi ocami hladel priamo pred seba. Pavlys ho nesuril.
— Vzdy ma znepokojovali problemy historickej spravodlivosti, — pokracoval Nic. — A vzdy ma poburovalo, ked na seba nechavala cakat. Historicka spravodlivost — a literatura jej posobenie najvacsmi obnazuje — sa nie vzdy stihne zjavit na scene, kym spadne opona. A ak sa zjavi, niekedy sa moze zdat, ze uz je nepotrebna. A v takych pripadoch je nasou povinnostou, povinnostou potomkov, pomoct jej. Mozno prenasledovat a nicit spisovatela alebo basnika. Mozno ho zabit. Ale urcite pride den, ked jeho slova zvitazia nad nepriatelmi. Je to zakon, axioma. Vedeli by sme nieco o kniezati Igorovi, jednom z najubohejsich kniezat vedla takych gigantov, ako bol Andrej Bogolubskij alebo Vladimir Monomach? Nie, nevedeli by sme. A pritom nie je vylucene, ze sa povysene a pohrdavo spraval k ubohemu perohryzovi — autorovi Slova o pluku Igorovom. Mozno ho dal dokonca popravit, ak sa vo svojej kniezacej pyche domnieval, ze ho basnik skompromitoval. No ukazuje sa, ze Slovo je pre nas ovela dolezitejsie ako skutky a zmyslanie kniezata. Ze sa vlastne zachoval v historii len vdaka Slovu. Na tomto priklade zaroven vidime aj posobenie historickej spravodlivosti, aj hranice jej posobenia, pretoze meno basnika nam nedarovala.
— Ale ja som pocul… — zacal Pavlys.
— Presne tak, — profesor zdvihol ukazovak. — Chceli ste povedat, ze historici nie su dnes taki bezmocni voci casu, ako to bolo pred sto rokmi. Ze Ustav casu planuje expediciu do dvanasteho storocia, aby sa dozvedel, kto napisal Slovo, a aby sa nasiel jeho prvopis. Prave o tom chcem hovorit. V tom je moja radost aj tragedia. Radost, ze patrim k tym, co mozu nielen hladat, badat, ale aj pomahat historickej spravodlivosti. Tragedia je zase v tom, ze dokonca ani v takejto situacii nie sme vsemocni. D'Anthes zabil Puskina, a dozil sa staroby ako senator a bohaty clovek. Mimochodom tvrdi sa, ze d'Anthesa pred smrtou mucilo svedomie. Ale nemal pravo tak dlho zit!
Profesorovi zabehlo a Pavlys musel vstat a poriadne mu buchnut po chrbte.
— Dakujem. Nechajme d'Anthesa. Vezmime si iny priklad. Gogol sa na konci zivota dostava pod tazivy temny vplyv knaza Matfeja. Ten ho presviedca, aby skoncoval s literaturou, aby sa postil a stal mnichom. Matfej je obmedzeny fanatik. Ale Gogolova psychika je podlomena neuspechmi, tym, ze sa sklamal v priateloch. A tu sa
