ziakom, praci sa nevyhybal, vyberal na znamky ROH a bol predsedom Cerveneho kriza. Na cele leto chodieval do Putiniek. Mama mu oslepla, byvala sama, bolo jej tazko a potrebovala pomoc.
Mala izbu v poschodovom dome z roku 1920. Stal blizko nakladnej stanice. Ucila na putinskej skole, potom odisla do dochodku. Okrem Borisa nemala uz nikoho.
Ako vtedy, ked este chodil do skoly, spavala za malym zavesom. Spala pokojne, ani sa nepohla, akoby ho nechcela rusit ani vo sne. Za oblokom sa mihali stanicne svetla a dunivy dispecerov hlas, skresleny reproduktorom, riadil posunovacov premiestnovanych suprav.
Mama vstavala vcasrano, ked Boris este spal, obliekla sa, vzala si palicku a sla na trh. Tvrdila, ze mu lepsie prospeje mlieko z trhu nez z obchodu. Boria upratal izbu, priniesol vodu zo studne a po cely cas sa usiloval predstavit si, v akej samote mama zije, ked vidi svet uz vlastne len v spomienkach.
Nikdy sa neponosovala. Ked sa vracala z trhu alebo z obchodu, na chvilocku zastala vo dverach a s nevidiacim usmevom na perach sa usilovala zachytit Borisov dych, aby sa uistila, ze je tam. Niekedy ho pokojnym ucitelskym hlasom presviedcala, ze nesmie tak casto chodit do Putiniek, iba co tu cas straca, nech si radsej oddychne s priatelmi alebo sa uci v kniznici. Ked maju ucitelia o ziakovi dobru mienku, nemal by ich sklamat. Ved casto rozcarovanie znasaju horsie ako mladi ludia. Mama sa neraz sklamala v ludoch, pripisovala to vsak svojej slepote. „Musim vidiet vyraz v ociach,“ vravela. „Hlasom vie clovek oklamat. Casto aj nechtiac.“
Bola rada, ze synovi sa paci biofyzika. Spominala si, co jej kedysi davno povedal: „Aj ked sa budem trapit sto rokov, ale vratim ti zrak.“ Vedela, ze sa toho dna nedozije, tesila sa vsak, ze jej syn pomoze znova vidiet inym ludom. „Pamatas sa,“ vravela, „v siedmej triede si mi to sluboval…“
Ked bol Kotkin v piatom rocniku, vo februari mama necakane zomrela. Oznamili mu to neskoro, takze nestacil prist na pohreb.
Aspirantura znamenala dalsie tri roky na internate. Prodekan Misa Celcov, byvaly genialny student, ktoreho velmi skoro zacali posielat na medzinarodne konferencie, s ucastou zmurkal cez zahranicne okuliare a sluboval, ze mu vybavi samostatnu izbu.
— Urobime vsetko, — vravel, — co je v nasich silach.
Zatial vsak jednopostelove izby na internate nemali volne.
Na jar, koncom marca bol Boris na fakultnom vecierku, „kapustniku“. Sedel vzadu v kute, blizo k dveram, aby mohol odist, ked sa bude nudit. Pri nom sedela Zina Parchomovova zo stvrteho rocnika. Dobre sa bavila a ochotne sa smiala na vtipnych scenkach. Zacudovane sa obzerala na Kotkina, preco sa nesmeje. Boris sa usmieval, pokyvoval hlavou, aby ukazal, ze je s nou zajedno, ze je to velmi vtipne. Na jesen boli spolu na brigade. Nakladali hrby kapustnych hlav na beziaci pas, ktory ich dopravoval k rezacke. Pamatal sa, ako Zina ustavicne chrumkala hluby a vravela, ze obsahuju vela vitaminu C. Mala pravidelnu ovalnu tvar a bielu plet. Jedina na celej fakulte este nosila vrkoc, zakrucala si ho ako veniec okolo hlavy. V ten vecer mala vrkoc na hrudi a velmi jej to pristalo.
— Pamatate sa, ako sme triedili kapustu? — spytala sa cez prestavku medzi jednotlivymi predstaveniami.
— Pamatam, — povedal jej.
— A teraz sme sa stretli na kapustniku. To je podarene, vsak?
Nie hned pochopil, co je na tom smiesne, vobec slabo chapal basnicke obrazy. Zina nanho so zaujmom hladela, ako na zvieratko v zoologickej zahrade. Nie je nic horsie, ako ked clovek zbada svoj obraz v niecich ociach ako v zrkadle, ked nevdojak prejde pomimo, pozrie nepripraveny na toto stretnutie a je zhrozeny, aky je skaredy. Roztrzity vyraz sivych ociek pod rysavym obocim. Tenky, akoby priesvitny, na konci cerveny nos. Usta a brada akoby od ineho, celkom maleho cloveka.
Boris sa odvratil a zahladel sa na scenu, kde prave posuvali stolicky. Mohutny chlapec z predneho radu sa obratil a povedal:
— Zina, zozeniem ti listok na Comedie-Francaise.
— Dakujem, Garik, — Zina na to, — uz mam slubeny. Ako sa ma Svetlana?
Obidvaja sa zasmiali, mali spolocne tajomstva.
— Prepacte, — povedal Boris. — Dovolite? Idem von.
— Kam idete? — spytala sa Zina. — Uz zacnu hrat. Su taki chutnucki…
Vstal a cakal, kym ho Zina pusti, a vyhybal sa jej pohladu.
Na chodbe pri schodisti si zapalil, no akosi sa nevedel odhodlat odist prec. Zahladel sa na svoje topanky. Za cely den sa zaprasili, prava mu dokonca praskla pri podrazke.
— Boris, hadam som vas neurazila?
Stala pri nom Zina.
— Ale kdeze, — povedal. — Uz musim ist.
Pred dvoma rokmi sa donho zalubila jedna prvacka. Bola mudra a usilovna. Dokonca zacala zbierat — tak isto ako Kotkin — znamky so zvieratami, a tym dokazovala pribuznost ich dusi. Bola vsak nepekna a bojazliva a jeho hnevalo, ze to este zdoraznuje jeho vlastne nedostatky. Bol k nej slusny, ale vyhybal sa jej. V rocniku sa to coskoro rozchyrilo a posmievali sa mu. Velmi si zelal spoznat a lubit vyraznu a pritazlivu dievcinu, taku, ako je Parchomovova. Uvedomoval si vsak, ze je opovazlivost co len pomysliet na taky ideal, a peknych dievcat sa stranil.
— Na com teraz pracujete? — spytala sa Zina. Spytala sa to trocha tichsim hlasom, akoby to bolo podobne tajomstvo, ake mavaju ludia, co vedia zohnat listky na Comedie-Francaise.
— Ozaj vas to zaujima? — Nechcel ju otazkou urazit, jednoducho bol prekvapeny.
— Ani nie, — povedala uprene zahladena nanho. — Pravdaze, nerozumela by som tomu. Co uz ja, nevzdelana a hlupa.
Asi o dva dni Zina Parchomovova stretla Borisa na chodbe, a hoci bola zahovorena s kamaratkami, usmiala sa nanho ako na dobreho priatela. Kamaratky sa zachichotali a Boris sa odvratil, rychlo presiel popri nich, aby Zinu neuviedol do rozpakov.
Este dake tri minuty bol presvedceny, ze urobil spravne, ked sa jej vyhol. No potom pochonil ze ju musi vyhladat a ospravedlnit sa jej.
Celu noc bol ako na ihlach, ako to byva pred operaciou. Nad ranom uz akoby sa celkom pomiatol, vzal si zo susedovho stolika teplomer a asi dvadsat minut ho drzal pod pazuchou v nadeji, ze je chory. Teplomer ukazal 36,8. Cez den niekolkokrat videl Zinu na fakulte, ale nikdy nebola sama, takze mu neostalo ine, ako ju vyckat po prednaskach vonku. Nevedel, ktorym smerom chodieva zo skoly, nuz sa schoval v brane oproti vchodu. Do brany vchadzali ludia a podozrievavo si ho premeriavali. Tvaril sa, ze cosi robi — zavazoval si snurku na topanke, listoval v zapisniku. Zdalo sa mu, ze Zina uz presla, pritiskal sa na sklo brany, vyzeral von.
Zina nevysla sama, sprevadzal ju zavality mladenec. Pustili sa dolava. Boris chvilu vahal, ale vykrocil za nimi. Siel asi vo vzdialenosti patdesiat krokov, obaval sa, ze sa Zina obrati a pomysli si, ze ju sleduje. Dosli na roh, presli namestim a Boris si prisahal, ze ak sa zaraz nerozidu, odide a uz sa k Zine ani nepriblizi. Zina sa vsak so svojim znamym na rohu nerozisla, kracali dalej, Boris za nimi, pricom si urcil dalsi bod, az po ktory pojde. Nestihol sa vsak vratit. Zina zavalitemu chlapcovi necakane podala ruku a zvrtla sa k Borisovi.
— Ahoj, — povedala. — Sledoval si ma. Pekne od teba.
— Nie, — on na to. — Siel som tadeto, ani som ta nezbadal…
— Co si mi chcel povedat? — spytala sa s usmevom.
— Nic, — povedal a chcel odist.
Polozila mu na plece peknu ruku.
— Boris, — zacala, — velmi sa ponahlas?
— Chcel som sa vam ospravedlnit, — povedal. — Akosi mi to nevyslo…
Boli v kine, potom ju odprevadil na Rusakovskeho ulicu, kde mu ukazala okna svojho bytu.
— Tu byvam so starkymi. Otec ma ist do Strednej Azie. Je stavbar. Takze ostanem celkom sama.
Boris povedal:
— A ja mam iba matku…
— Tam? V tych tvojich Putinkach?
— Ano, tam. Vo februari zomrela.
V nasledujucom tyzdni Zina pozvala Borisa na koncert argentinskeho violoncelistu. Boris hudbe nerozumel, nemal ju rad. Od Sarkisjanca si pozical dvadsat rublov na nove topanky. Pred budovou konzervatoria sa ludia spytovali na zvysne listky a Boris vedel, ze zaujal cudzie miesto — radsej by sa bol zavrel so svojimi znamkami, ale bol Zine velmi povdacny za pozornost, ktoru mu venovala, nezasluzenu, a preto stiesnujucu. Usiloval sa nevidiet jej
