Gogol — mudry clovek, ktoremu nie su cudzie svetske radosti, velky labuznik — stava asketom. Modli sa, cita najprostoduchejsie zivoty svatych, cestuje do Jeruzalema. No jedneho sa nemoze vzdat. Nemoze prestat pisat. „Nepisat — to by pre mna znamenalo to iste, ako nezit,“ hovori. Pokracuje v praci na Mrtvych dusiach. A takmer dokoncieva druhy diel. Ludia, ktorym cita kapitoly z knihy — Sevyriov, Tolstoj, Smirnovova, Aksakov — tvrdia, ze to boli genialne strany. Zdalo by sa, ze Gogol zvitazi. Lenze napokon vyhrava otec Matfej. Po poslednej navsteve mu Gogol ponizene dakuje, preklina sa pre tvrde srdce. Devat dni pred smrtou pali vsetky svoje papiere, medzi nimi aj Mrtve duse — plod dlhorocnej prace. Prestava prijimat potravu, prestava sa pohybovat. Zomiera, pretoze sa podvolil otcovi Matfejovi, ale nevladal zit bez literatury. To je strasna tragedia. A viete, co povedali po Gogolovej smrti ti, co viedli Matfejovu ruku? Metropolita Filaret si poplakal a vyhlasil, ze bolo treba postupovat inac: „Bolo ho treba presviedcat, ze spasenie nie je v posteni sa, ale v poslusnosti.“ Citite to pokrytectvo?
Profesor zoskocil zo stolicky a Pavlys ho musel podrzat, aby sa v zachvate hnevu o nieco nebuchol.
— Sam to povedal: v poslusnosti. A co urobil Gogol? Posluchol. A viete, co povedal o Gogolovi biskup Kaluzskij? „Bol to jednoducho krasorecnik na scesti.“
Profesor dychal zhlboka a rychlo.
— Vrahovia vzdy nachadzaju udivujuco podle slova, — povedal napokon. — Dokonca sa zhovievavo znizia ku krokodilim slzam. Ale nepatri im miesto v historii!
— A ako sa vam podarilo najst rukopis? — spytal sa Pavlys, aby odviedol profesora od trpkych myslienok.
— Ako? S rukopisom to nebolo zlozite. Jednoducho sa mi vyplatila vlastna tvrdohlavost. To je vsetko. Nemozeme vzkriesit Puskina, pretoze jeho smrt d'Anthesovou gulkou — to je historicky fakt. Nemozeme zachranit Gogola. Ale musime sa mstit a trestat… Nie, co to vravim. Dobre… ano, rukopis. Ak zhorel, nie je pre nas — ked mozeme cestovat v case — jeho koniec definitivny. A tak som poctivo i nepoctivo ziskal suhlas na cestu do roku 1852, dostal som sa ta niekolko dni pred spalenim rukopisu. Sama cesta nebola tazka. Tazsie bolo pripravit sa na nu. Musel som sa celkom vzit do toho obdobia. No a na mieste som uvidel, ako rukopis vyzera, na noc som sa ho zmocnil a prefotografoval. Gogol spal. Aj jeho sluha, chlapec, ktory ho odhovaral od palenia papierov, dojimavo opakujuc: „Preco to robite? Mozno sa este zidu,“ spal. Nikto ma nevidel. A to je vsetko. Vysledok je taky, ze som tu.
— Nicomu nerozumiem, — povedal Pavlys. — Ved ste vystupovali na kongrese, pisali doslov. Preco ste tu?
— Na vlastnu ziadost, — vyhlasil profesor. — Ponukli mi vybrat si medzi niekolkymi postmi mimo Zeme.
Pavlys pochopil, ze profesor cosi zamlcuje. Ale nehadal sa.
— Teraz nejde o to, — povedal profesor. — Rozpovedal som vam celu historiu, lebo potrebujem vase porozumenie a vasu pomoc. Musim sa dostat na Zem.
— Lenze ako vam ja mozem pomoct? Nastupte na lod…
— Nie, nie, dal som slovo, bolo by to velmi trapne… Mame priblizne rovnaku vysku. Pozicajte mi vasu uniformu a dajte vase doklady. A zatial tu ostanete namiesto mna. Tvarte sa, ze ste chory. Ludia su tu taktni, nebudu vas vyrusovat.
— Ale ba, — Pavlys sa nezdrzal usmevu. Bol o hlavu vyssi ako profesor a dvakrat taky siroky v pleciach. — Hned vas spoznaju.
— Samozrejme, — vzdal sa profesor. — Aj ja si to myslim. Obcas ma vsak pochyti taka nadej, ze s mojou pomocou…
Nestihol dokoncit. Zazvonil videotelefon. Profesor ho zapol. Na obrazovke sa zjavila tvar dispecera.
— Je tam doktor Pavlys? — spytal sa. — Marianna povedala, ze siel k vam, profesor.
— Kolko raz vam mam hovorit, ze nie som…
— Prepacte, zahradnik, — sotva znatelne sa usmial dispecer. — Ale dostali sme spravu, ze sa priblizuje lod. Neleti presne podla cestovneho poriadku. Takze radsej nech doktor Pavlys co najrychlejsie pride na kozmodrom. Nevieme, ako dlho sa tu lod zdrzi.
— Dakujem vam, profesor, — povedal Pavlys a zdvihol sa. — Tesi ma, ze som sa s vami zoznamil. Je to pre mna velka cest.
Profesor mavol rukou a bez slova sa obratil.
Na kozmodrome bolo treba znova cakat. Dispecer zavolal Pavlysa predcasne. Lod meskala. Pavlys sa vratil do bufetu a podisiel k baru.
— Boli ste unho v skleniku? — spytala sa Marianna.
— Ano, — prikyvol Pavlys. — Dosiahol rozpravkove uspechy.
— Profesora si velmi vazime, — povedala Marianna. — Urobil tak vela… Videli ste jeho Mrtve duse?
— Vy viete?
— Vsetci to vedia. No ak o tom nechce hovorit — ma na to pravo.
— Ale preco ho poslali sem?
— Vtedy som sa nevyjadrila celkom presne. Ponukli mu na vyber niekolko miest. S podmienkou, ze odleti zo Zeme.
— Ale preco?
— Porusil pravidla cestovania v case.
— A vari je to dovod…?
— Vsetci vedeli, ze ak ostane na Zemi, nevydrzi. A so svojou vynachadzavostou a svojim umom sa urcite dostane do minulosti.
— A co take tam vyviedol?
— Nastastie nie vela.
— Povedal mi, ze prefotografoval druhy diel.
— Za to ho nikto nemienil trestat. Ale on este vyhladal otca Matfeja a — predstavte si — zbil ho. Nemyslite si, aj ked vyzera taky chuducky, je svalnaty a sikovny. Ako Suvorov.
— Dobre urobil, — nezdrzal sa Pavlys.
— Nikto sa s vami nehada. Ale ved to sa neda — odchadzat do vlastnej minulosti a robit tam poriadky. Dokonca ani kvoli spravodlivosti.
— Otec Matfej o tom nikomu nerozpraval?
— Nikomu. A toto by sa profesorovi este bolo prepieklo. Ale viete, ako ho chytili? Ako hulansky dostojnik sa dostal k d'Anthesovi, urazil ho a vyzval na suboj. Rozumiete, co tu hrozilo? A tak bolo treba profesora urychlene odpravit cim dalej od Zeme.
— Ani d'Anthes o tom nikomu nerozpraval?
— Nie, no po odcestovani profesora do devatnasteho storocia vyslo najavo, ze si v historickom muzeu zaobstaral subojovu pistol a cvicil sa v strelbe. Vtedy vzniklo to strasne podozrenie…
— Doktor Pavlys, — ozval sa mechanickym hlasom reproduktor. — Nech sa paci do dispecingu.
— Do videnia! — lucila sa Marianna. — Pridte k nam zas. Pohostime vas krasnymi paradajkami!
OKO
Ked Boris Kotkin koncil studium na institute, vsetci vedeli, ze zostane na skole na aspiranture. Podajedni mu zavideli, ale on sam nevedel, ci je to dobre alebo zle. Pat rokov prezil na internate v spartanskom pohodli izby cislo 45. Spociatku byval s Cuvpillom a Dementjevom. Potom namiesto Cuvpilla prisiel Kotovskij. Detnentjev sa ozenil a dostal podnajom v Certanove, vtedy sa zjavil Gorenkov. Boris sa so spolubyvajucimi nevadil, s Dementjevom sa isty cas aj priatelil, ale ustavicna pritomnost ludi ho unavila, a najma v poslednom rocniku casto snival o tom, aby mohol zhasnut, kedy chce. Sarkisjancovi dokonca povedal, ze sa vrati do Putiniek a bude ucit na skole fyziku a biologiu. Sarkisjanc sa tomu nahlas smial, az sa vsetci na chodbe nanho obzerali.
Kotkin nechodieval na vylety ani na brigady. Na fakulte si na to zvykli a nerobili mu tazkosti. Bol vybornym
