— Nad akymi skalami? — spytal sa vylakane navigator.
V dialke sa zjavila napadne rovna, akoby zvalcovana rovina, ovencena nevysokou hradbou oblych pahorkov a rovnako necakane zasa zmizla v ruzovom nekonecne.
— Ne-nevieme, — odvetil Jurkovskij.
— Hned sa pozriem, Volodka, — povedal Michail Antonovic.
V periskope sa znovu zjavil obraz skalnatej krajiny, no vrcholce jej hor, cuduj sa svete, boli obratene smerom dolu, k zemi. Bol to zvlastny, fantasticky pohlad. Jurkovskij si najskor myslel, ze aj to je fatamorgana. No potom pochopil.
— Jo-Johanic, to nie je jadro planety. To je cintorin.
Dauge nechapal.
— To je cintorin svetov, — vysvetloval mu Jurkovskij. — Planeta ich pohltila.
Dauge dlho mlcal a potom zasepkal:
— Ake objavy, ake objavy! Prstenec, ruzove ziarenie, cintorin svetov… Skoda, vecna skoda.
Obzrel sa a oslovil Mollara. Ten mu neodpovedal. Lezal doluznacky v bezvedomi.
Odniesli ho do pretlakovej komory. Priviedli ho k vedomiu. Bol velmi opuchnuty, vycerpany a okamzite zaspal. Ked sa vratili do observatoria, znovu si sadli k periskopom. Popod Tachmasib, popri nom a obcas i nad nim plavali v stlacenom kysliku zvysky neznamych svetov: horske masivy, obrovske balvany i priezracne mracna prachu. Potom prudenie odnieslo Tachmasib stranou a v periskope bolo vidiet len prazdny ruzovkasty priestor.
— Som unaveny ako pes, — povedal Dauge a lahol si na bok.
— Myslel som si, ze je to jadro planety, — poznamenal po chvili Jurkovskij.
— Nie, to nemohlo byt jadro, — oponoval mu Dauge.
Jurkovskij si pretrel tvar dlanami a znovu volal Daugeho k periskopu.
Este dlho pozorovali. Mnoho videli a poculi, alebo sa im to aspon zdalo. Obaja boli velmi unaveni a obcas sa im zatmelo v ociach. Steny observatoria akoby sa rozplynuli a vsade bolo iba ruzove ma-rivo. Videli blesky neobycajnej velkosti a sily, ktore sa krizovali v tme nad Tachmasibom i pod nim v ruzovej priepasti. Zazreli cosi, co im pripominalo vlniace sa kusy latky, ktore s hvizdotom preplavali okolo nich. Usilovali sa rozpoznat tajomne tiene, ktore sa obcas zjavili v hmle. Skriepili sa o ich velkosti. Poculi piskanie, vytie, hrmot i neobycajne, tajomne zvuky, ponasajuce sa na ludske hlasy. Dauge navrhol, aby ich zachytili na magnetofonovu pasku, no vtedy uz Jurkovskij spal, leziac na bruchu. Obratil ho na chrbat, znovu sa vratil k periskopu a pozoroval dalej sam.
Do observatoria sa pootvorenymi dverami vplazila Rukavicka, vlecuc brucho po zemi. Bola cela modra so skvrnou na hlave a usalasila sa Jurkovskemu na kolenach. Dauge ju chcel odohnat, no nemal tolko sily. Ani len hlavu uz nevladal drzat rovno. Aj Rukavicka tazko dychala a tarbavo mihala ocami. Fuzy na tlame mala zjezene a polmetrovy chvost sa jej kymacal v rytme dychania.
CAS LUCENIA
Zilinovi sa pracovalo nepredstavitelne tazko. Niekolko raz upadol do bezvedomia. Vynechavalo mu srdce a obcas vsetko zalievala cervena hmla. V ustach citil chut krvi. Velmi sa hanbil, pretoze Bykov pracoval bez prestania, huzevnato a rytmicky ako stroj, hoci zrejme ani jemu nebolo lahko. Mal bledu tvar, cervenu opuchnutu siju a namahavo dychal.
Zilin uz zo dve hodiny pochyboval o zmysle ich prace. Stratil akukolvek nadej i tuzbu po zivote. No zakazdym, ked sa prebral z bezvedomia, pokracoval v praci, pretoze videl vedla seba Bykova neunavne a mlcky pracovat.
Ak sa nam podari vyviaznut, myslel si Zilin, nepojdem s expediciou na Pluto, a vobec nikam, kym nebudem ako Rysavy pustovnik Bykov. Zilin nevedel, odkial sa vzala taka cudna prezyvka. Pokial sa pamatal, vsetci starsi vedci i piloti si Bykova velmi vazili. Ak sa z toho dostanem, zaumienoval si v duchu, musim byt taky ako Bykov. Ak nie, musim zomriet tak statocne ako on. Ked Zilin upadol do bezvedomia, kapitan robil aj jeho pracu, ked sa prebral, vratil sa na svoje miesto.
Napokon Bykov povedal: „Podme!“ a vratili sa do velitelskej kabiny. Michail Antonovic spal v kresle pri samopocitaci. Obcas nahlas zachrapal. Samopocitac nepracoval, bol vypnuty. Bykov sa naklonil ponad navigatora, vzal do ruky mikrofon a oznamil:
— Vsetci cestujuci do spolocenskej kabiny, okamzite!
— Co? — spytal sa rozospaty navigator. — Co to ma znamenat? Vari uz…
— Uz, — odbil ho Bykov. — Podme do spolocenskej kabiny!
Pockal, kym sa Michail Antonovic, mraciac sa a postonavajuc, vyhrabe z kresla a potom povedal este raz:
— Podme!
Len co vosli do spolocenskej kabiny, Michail Antonovic zamieril ka kreslu, uvelebil sa v nom a zalozil si ruky na brucho. AJ Zilin si hned sadol, lebo sa mu triasli nohy. Na stole boli este taniere a lyzice od obeda, akoby boli iba pred chvilou dojedli.
Potom sa otvorili dvere veduce na chodbu a do kabiny vosli cestujuci. Planetologovia viedli medzi sebou Mollara, ktory stiskal v jednej ruke zakrvavenu vreckovku. Dauge a Jurkovskij ho usadili na divan a sadli si vedla neho.
Zilin si ich obzeral. Vari aj ja mam taku papulu? To sa pytal sam seba a ukradomky si posuchal tvar. Zdalo sa mu, ze lica ma vpadnute a podbradok velmi tucny asi ako Michail Antonovic. Citil, akoby mu po tvari behali mravce. Ze by mu meravela tvar?
— Tak, — vyrusil ho z uvah kapitanov hlas. Bykov vstal zo stolicky v rohu miestnosti, podisiel k stolu a oprel sa on celou vahou.
— Tak, — zacal znovu, — az dosial sme sa zaoberali pre-stav-bou Tachmasibu. Pre-stav-bu sme uz skoncili. — Hoci sa mu akosi nedarilo spravne vyslovit slovo prestavba, nevzdal sa a preslabikoval ho dvakrat za sebou. — Teraz mozeme znovu spustit fotonovy reaktor. No skor ako to urobime, chcem vas informovat o moznych dosledkoch. Upozornujem vas, ze som uz rozhodol, a nejdem sa teda s vami radit alebo sa pytat na vas nazor…
— Strucnejsie, Alexej, — suril ho Dauge.
— Uz som rozhodol, — zopakoval Bykov, — ale myslim, ze mate pravo vediet, ako sa to moze skoncit. Po prve, spustenie reaktora moze vyvolat exploziu kyslika okolo nas, ktora by znicila Tachmasib uplne. Po druhe, prve vzplanutie plazmy moze znicit odrazatel. Je totiz mozne, ze vonkajsia vrstva zrkadla uz podlahla korozii. V takom pripade zostaneme tu. Chapete, co tym myslim. Po tretie, je tu moznost, ze Tachmasib predsa len prekona pritazlivost planety a…
— Rozumieme, — prerusil Dauge kapitana.
— … dopravime zasoby potravin na Amalteu, — pokracoval Bykov. — Rozhodol som sa startovat okamzite. Vyzyvam vsetkych, aby ihned odisli do pretlakovych komor. Vsetci, bezpodmienecne. Lahnite si tam, a nijake certoviny! — To platilo predovsetkym pre planetologov, na ktorych sa v tej chvili prisne pozeral. — Pretazenie bude minimalne osemnasobne. Palubny inzinier dozrie na presne splnenie rozkazu.
Este raz sa na vsetkych pozrel spod obocia, potom sa zvrtol a pevnym krokom odisiel do velitelskej kabiny.
— Mon dieu, — ozval sa Mollar, slabo posmrkavajuc. Znovu mu zacala tiect krv z nosa.
Dauge krutil hlavou a hundral:
— Potrebujeme niekoho, kto by nam priniesol stastie.
Zilin vstal.
— Je cas, sudruhovia, — povedal ticho. Zelal si, aby sa to cim skor skoncilo. No vsetci zostali sediet.
— Sudruhovia, je cas, — zopakoval Zilin.
— P-prav-depodobnost priazniveho vysledku nie je vacsia ako desat percent, — poznamenal zamyslene Jurkovskij, truc si pritom rukami tvar.
Michail Antonovic stonajuc vstal z kresla.
— Mladenci, — oslovil pritomnych. — Zda sa, ze sa nam prichodi rozlucit. Viete, pre kazdy pripad… Vselico sa moze stat, — dodal a vystruhal pritom nepeknu grimasu.
