naplnil kabinu neznesitelne neprijemny bzukot. Tachmasib sa mierne zakolisal.
— Hej, observatorium, — ozval sa v amplione Bykovov hlas. — Co je to tam vonku?
— Fe-fenomeny, — odvetil mu Jurkovskij, skloniac hlavu k mikrofonu.
— Co? — spytal sa Bykov.
— Akesi bubliny, — zacal vysvetlovat Jurkovskij.
— To vidim aj ja, — zavrcal Bykov a odmlcal sa. Bubliny zmizli.
— Hla, — povedal Dauge. — Priemery: patsto, devatsto a tritisic tristo metrov. Ak sa, pravdaze, v tomto prostredi da merat. Viac som nestihol. Co to len moze byt?
V ruzovom priestore sa ukazali este dve bubliny. Hlboky basovy zvuk mohutnel a znovu stichol.
— Nikdy sa nedozvieme, co sa tam deje, — vzdychol si Jurkovskij.
— Bubliny v plyne? — neprestaval sa cudovat Dauge. — Ale napokon, akyze plyn, ved ma hustotu benzinu…
Po tychto slovach sa obzrel. Na prahu otvorenych dveri sedel Mollar s hlavou opretou o veraje. Koza na tvari mu pod vplyvom pritazlivosti ovisla. Celo mal blede a krk tmavocerveny.
— To byt ja, Mollar, — hlasil sa
Lahol si na brucho a priplazil sa k svojmu miestu pri zavere vrhaca bomb. Plenetologovia nanho mlcky pozerali, potom Dauge vstal, vzal svoje dve podusky a dve od Jurkovskeho a pomohol Mollarovi pohodlnejsie sa ulozit.
— Velmi smutno sa citim, — prerusil napokon mlcanie Mollar. — Nemozem byt sam. Tak sa mi chce rozpravat. — Hovoril zrozumitelne ale s nepredstavitelne zlym prizvukom.
— Charlie, — oslovil ho Dauge. — Sme stastni, ze letite s nami. — A potom este uprimne dodal: — Aj nam je smutno, ale my tu cely cas diskutujeme.
Mollar sa pokusil posadit, rozmyslel si to vsak a zostal lezat. Tazko dychal a hladel do povaly.
— Tak co, ako sa mame? Aky je zivot? — spytal sa ho Jurkovskij.
— Zivot, zivot je krasny, — odvetil Mollar so smutnym usmevom. — Len ho je malo!
Aj Dauge si lahol a upieral pohlad dohora. — Malo mame zivota, pomyslel si. Ovela menej, ako sa nam ziada. — A polohlasne po lotyssky zahresil.
— Co? — spytal sa Mollar.
— Ale, klaje, — vysvetlil mu Jurkovskij.
Mollar vzapati vysokym hlasom povedal:
— Priatelia moji!
Planetologov jeho slova akoby zelektrizovali. Obaja sa nanho pozreli.
— Priatelia, — zopakoval Mollar. — Co mam robit? Vy ste skuseni medziplanetarni letci. Ste velki ludia, hrdinovia. Ano, hrdinovia! Mon dieu! Vy ste pozerali castejsie do oci smrti ako ja pozerat do oci dievcata. — Zalostne pokyval hlavou. — Ja vobec nemam skusenosti. Citim sa zle a chcel by som vela povedat, no teraz je uz coskoro koniec a ja neviem, ako to povedat. Ano, ano, ako to vlastne teraz len hovorit?
Hladel na Daugeho a Jurkovskeho planucimi ocami.
— Docerta! — zahundral rozpacito Dauge a pozrel na Jurkovskeho, ktory lezal s rukami zalozenymi pod hlavou a ukosom pozoroval Mollara
— Docerta! — zacal znovu Dauge. — Uz som na to aj zabudol.
— M-mozem vam porozpravat, ako mi chceli amputovat nohu, — navrhol Jurkovskij.
— Dobre! — suhlasil veselo Dauge. — A potom nam aj vy rozpoviete nieco vesele, Charlie, ano?
— Ach, vy stale zartujete, — branil sa Mollar
— A mozete nam aj zaspievat, — nahovaral ho Dauge. — Vsak nam zaspievate, Charlie?
— Ach, — vzdychol Mollar. — Som celkom nanic.
— Zdaleka nie, — uistoval ho Dauge — Drzite sa vyborne, Charlie. A to je najhlavnejsie. Noze, Vladimir, vsak sa Charlie dobre drzi?
— S-samozrejme, — prisvedcil Jurkovskij. — P-pozoruhodne!
— A kapitan nespi, — pokracoval zivo Dauge.
— Vsimli ste si, Charlie? Nas kapitan cosi vyspekuloval.
— Ano, — ozval sa Mollar. — Ano! Nas kapitan, to je velka nadej.
— M-meter devatdesiatpat, — poznamenal Jurkovskij.
Mollar sa zasmial.
— Vy vsetci zartujete, — povedal po chvili.
— My debatujeme a pozorujeme, — tvrdil Dauge.
— Charlie, chcete sa pozriet do periskopu? To je krasa! To este nikto nikdy nevidel, — presviedcal Mollara a sam prilozil oko k okularu. Jurkovskij videl, ako sa mu narovnal chrbat. Dauge sa chytil oboma rukami podstavca periskopu.
— Boze moj, — zvolal. — Planetolet!
V ruzovom priestore visel planetolet. Bolo ho velmi dobre vidiet, rozoznavali na nom vsetky detaily. Podla vsetkeho nebol od Tachmasibu vzdialeny viac ako dva-tri kilometre. Bol to fotonovy dopravny planetolet prvej triedy s parabolickym odrazatelom, pripominajucim rozprestretu suknu, s gulatou obyvacou gondolou a diskovitym priestorom pre naklad. Na daleko vycnievajucich konstrukciach trcali tri cigary havarijnych rakiet. Planetolet visel bez pohybu. Bol cely sivy ako v ciernobielom filme.
— Kto je to? — spytal sa Dauge takmer septom. — Vari len nie Petrusevskij?
— P-pozri sa mu na odrazatel, — upozornil ho Jurkovskij.
Odrazatel siveho planetoletu bol na okraji rozbity.
— Nemali stastie, chlapci, — prehodil Dauge
— O! — vykrikol Mollar. — Tam byt este jeden. Druhy planetolet, presne taky isty, visel o kusok hlbsie ako prvy.
— Aj ten ma rozbity odrazatel, — poznamenal Dauge.
— Uz r-rozumiem, — zvolal vitazoslavne Jurkovskij. — To je nas Tachmasib. Je to fatamorgana!
Islo tu dokonca o dvojitu fatamorganu. Dolu v hlbke sa zrazu vynorilo niekolko duhovo sfarbenych bublin. Prudko stupali hore k vidine Tachmasibu, ktora sa zacala chviet az napokon zmizla. No o kus dalej sa zjavila znovu, dokonca az tri.
— Ake pekne bubliny, — obdivoval ich Mollar. — A spievaju!
Potom si znovu lahol na chrbat. Z nosa mu zacala tiect krv. Posmrkaval, mracil sa a obcas sa pozrel na planetologov, ci nevidia, co sa mu stalo. Ti sa, samozrejme, tvarili, ze nic nezbadali a usilovali sa nepozerat na Mollara. Krvacanie z nosa nemozno zastavit. Musi prestat samo. Radiooptika by bolo treba ulozit do pretlakovej komory, lenze… No, nic to, hadam sa zastavi aj samo od seba. Mollar ticho posmrkaval.
— Aha, tam je este jedna fatamorgana, — ozval sa po chvili mlcania Dauge.
Jurkovskij pozrel do periskopu. Nie, to nie je mozne, pomyslel si. To nemoze byt pravda. Tachmasib sa plavne vznasal nad vrcholom obrovskej sivej skaly. Jej upatie sa stracalo v ruzovom opare. Vedla sa vypinala druha skala, hola, na niekolkych miestach kolmo rozcesnuta. A o kus dalej sa tiahla retaz ostrych koncistych vrcholcov. Do observatoria dolahlo dunenie, podobne zvuku valiacej sa laviny.
— T-to uz nie je fatamorgana, — povedal Jurkovskij. — To sa podoba jadru.
— Nezmysel, — prerusil ho Dauge.
— D-dost mozne, ze Jupiter predsa len ma jadro.
— Hluposti, hluposti, — opakoval netrpezlivo Dauge.
Horsky masiv pod Tachmasibom nemal konca-kraja.
— Hla, este, — poznamenal Dauge.
Nad skalne konciare cnela temna neforemna silueta obrovskeho balvanu, ktory ako sa zjavil, tak zmizol. Vzapati sa vsak zjavil druhy, treti a daleko za nimi sa vrsila sotva viditelna obrovska masa tychto balvanov. Horsky masiv pomaly klesal, az celkom splynul s okolim. Jurkovskij, nespustajuc oci z periskopu, si prilozil k ustam mikrofon. Bolo pocut, ako mu pri tomto pohybe zapraskalo v klboch.
— Bykov, — zakrical do mikrofonu. — Alexej!
— Alexej tu nie je, Vladimir, — ozval sa z amplionu navigatorov hlas, trochu zadychcany, ale silny. — Je pri reaktore.
— M-Michail, letime nad skalami, — oznamil mu Jurkovskij.
