— Schemu, Losenka! Schemu …
Na paneli havarijneho pultu zablikali tri cervene svetielka.
— No vidis, — poznamenal Michail Antonovic. — V havarijnych raketach uz dochadza palivo.
NAVIGATOR A JEHO KONTRABAND
— Na-na-nabijaj! — zvolal Jurkovskij.
Takmer visiac na periskope, vtlacal tvar do okulara. Bol skoro vo vodorovnej polohe, dolu bruchom, s roztiahnutymi nohami a laktami. Vedla neho volne plavali vo vzduchu pero a hruby dennik zaznamov o pozorovani. Mollar zrucne odsunul uzaver, vytiahol z policky zasobnik s bombami, a tisnuc ho zhora i zdola, namahavo ho zasuval do nabojovej komory. Konecne zasobnik nehlucne zapadol. Mollar zavrel uzaver a zahlasil:
— Hotovo, Voldemar!
Mollar sa vynikajuco drzal v podmienkach bezvahoveho stavu. Obcas, pravda, urobil prudkejsi, neobozretny pohyb a zastavil sa az pod povalou kabiny. Vtedy ho museli stiahnut spat. No na novacika v kozme si pocinal skutocne dobre.
— Hotovo, — ozval sa Dauge od exosferickaho spektrografu.
— Salvu! — zavelil Jurkovskij.
Dauge potiahol spust. Du-du-du-du, ozyvalo sa duto z nabojovej komory. A vzapati tik-tik-tik, zapraskal zamok spektrografu. Jurkovskij videl cez periskop ako v oranzovej hmle, ktorou sa prave Tachmasib predieral, vybuchovali jeden za druhym biele oblacky a prudko sa vznasali hore. Dvadsat oblackov, dvadsat vybuchov bomb, vydavajucich mezonove ziarenie.
— Vy-vy-vyborne, — poznamenal ticho Jurkovskij.
Atmosfericky tlak vonku stupal. Bomby sa preto trhali coraz blizsie.
Dauge sa vrtko obratil a pozrel hodnoty namerane na pristrojoch.
— Zatial ma Kangren pravdu, — konstatoval po chvili. — Hla, uz aj barometer prestal pracovat. Tlak je tristo atmosfer a vacsi uz neregistruje.
— V poriadku, — odvetil Jurkovskij. — Nabijaj!
— Ma to vobec vyznam? — namietol Dauge. — Barometer nepracuje, synchronizacia je narusena.
— Skusime to! — nedal sa Jurkovskij. — Nabijaj!
Potom sa pozrel na Mollara, ktory sa smutne usmieval spod povaly.
— Grigorij, — zvolal Jurkovskij, — stiahni ho dolu.
Dauge sa natiahol, chytil Mollara za nohu a stiahol ho.
— Charlie, — vysvetloval mu trpezlivo, — nerobte prudke pohyby. Zaprite sa nohami, tu hla, a drzte sa!
Mollar si iba tazko vzdychol a otvoril uzaver. Prazdny zasobnik doslova vyplaval von. Udrel ho do prs a potom letel rovno na Jurkovskeho, ktory sa mu vsak sikovne uhol.
— Znovu! — vzdychol si Mollar previnilo. — Prepacte. Och, tento bezvahovy stav!
— Nabijaj, nabijaj! — suril Jurkovskij.
— Slnko, — zvolal zrazu Dauge.
Jurkovskij sa pritisol k periskopu. V oranzovom opare sa na niekolko sekund ukazal cerveny disk.
— To je uz naposledy, — povedal Dauge a odkaslal si.
— O, vy uz tri razy hovoril, to je naposledy, — odvetil Mollar, uzavierajuc nabojovu komoru. Potom este skontroloval zamok uzaveru a dodal:
— Zbohom, Slnce, tak hovoril aj kapitan Nemo. No dopadlo to tak, ze to nebolo naposledy. Voldemar, som pripraveny.
— Aj ja, — hlasil Dauge. — Ale uz budeme vari koncit!
Do kabiny observatoria, klopkajuc magnetickymi podkovami, vosiel Bykov.
— Skoncite pracu! — prikazal im stroho.
— P-preco? — spytal sa Jurkovskij, zdvihnuc hlavu od periskopu.
— Vonku je obrovsky atmosfericky tlak. O chvilu vam budu bomby explodovat priamo v kabine.
— S-salvu! — zavelil nahlivo Jurkovskij. Dauge chvilu vahal, no napokon predsa len stlacil spust. Bykov pocul, ako v nabojovej komore zadunelo. Potom povedal:
— Tak, a uz dost! Upchat vsetky vodiace drazky. A toto riadne uzatvorte! — ukazal rukou na nabojovu komoru. — Rozumiete?!
— A p-pozorovat p periskopom mozeme? — spytal sa Jurkovskij.
— Pozorovanie periskopom sa povoluje, — povedal Bykov vazne. — Zabavajte sa.
Obratil sa a vysiel z kabiny. Ked odisiel, Dauge poznamenal:
— No ved som to povedal! Celkom nic sa nepodarilo. Chyba synchronizacie!
Potom vypol vsetky pristroje a zacal vytahovat pasku z diktafonu.
— P-p-podla mna Alexej nieco vymyslel, c-co povies? — ozval sa Jurkovskij.
— Neviem, — odvetil Dauge, pozerajuc nanho.
— Podla coho sudis?
— Ma t-taky zvlastny vyraz v tvari, — vysvetloval mu Jurkovskij. — Ja ho uz p-poznam.
Potom chvilu mlcali, iba Mollar, ktoreho obcas vynieslo hore, hlasito vzdychal. Napokon Dauge povedal:
— Mam hlad. Charlie, kde je polievka? Vam sa rozliala, ale my sme hladni. Kto ma dnes sluzbu?
— Ja, — ozval sa Mollar. Ked spomenuli jedlo, zacalo ho mykat este viac. No ticho riekol:
— Pojdem a pripravim novu.
— Slnko, — zvolal nahle Jurkovskij.
Dauge sa pritisol k periskopu.
— No vidite, — povedal Mollar. — My opat vidime Slnko.
— To nie je Slnko, — tvrdil Dauge.
— T-tak je, — opravil sa Jurkovskij. — T-to, prosim, nie je Slnko.
Vzdialeny kotuc svetla v jasnohnedej hmle bledol, az sa napokon rozplynul do sivastych flakov a zmizol. Jurkovskij, sledujuc neznamy vyjav, mocne stisol zuby, az mu zaprastalo v sluchach.
— Chcem jest, — opakoval nastojcivo Dauge.
— Podme do kuchyne, Charlie.
Sikovne sa odlepil od steny, plavne sa vzniesol ku dveram a otvoril ich. Mollar ho nasledoval, no jeho pohyby boli prudsie, vynieslo ho a hlavou narazil o okraj dveri. Dauge ho chytil za ruku a vtiahol do chodby. Jurkovskij este pocul, ako sa Charlieho spytuje:
— No, ako sa citite? Dobre?
— Dobro! No nie celkom, — odvetil Mollar.
— To nic, — povedal Dauge srdecnym hlasom.
— Zvyknete si.
To nic, zopakoval si v duchu Jurkovskij. Coskoro bude vsetkemu koniec. Potom pozrel do periskopu. Bolo vidiet, ako hore, odkial padal ich planetolet, hustla hneda tma. No dolu v bezodnej kyslikovej priepasti sa mihotalo zvlastne ruzovkaste svetlo. Jurkovskij privrel oci. Zit, pomyslel si. Zit dlho! Vecne zit! Hoci hluchy, slepy i nemy. Len zit! Citit na vlastnej kozi slnecne luce, vietor a priatela vedla seba. I bolest, bezvladnost a zial ako teraz. Nech je vzdy tak ako teraz! Oboma rukami si vosiel do vlasov a z celej sily sa za ne pomykal. Zrazu si uvedomil, ako prudko dycha. Strhol sa. Pocit strasneho, neznesitelneho uzasu sa stratil. Ano, mal uz taketo pocity. Pred devatnastimi rokmi na Marse, potom pred desiatimi na Golgote a predminuly rok opat na Marse. Zachvaty sialenej tuzby po zivote. No to prejde. Treba to pretrpiet ako nemoc, ako bolest. Losa im prikazal utesnit vodiace drazky. Zdvihol hlavu z dlani a zistil, ze sedi na dlazke. Klesanie Tachmasibu sa spomalilo, veci nadobudli svoju vahu.
Jurkovskij sa pobral k nevelkemu pultu a poupchaval vyustenie list, rozlicne zasuvky pre kable. Velmi dokladne uzavrel zamok nabojovej komory, ulozil porozhadzovane zasobniky. Potom sa pozrel do periskopu. Zdalo sa mu, ze tma nad nimi bola skutocne hustejsia a ruzovkasty opar dolu sytejsi. Zamyslel sa. Tak blizko k Jupiteru sa nedostal ani jeden clovek, hadam len Sergej Petrusevskij, cest jeho pamiatke, no najpravdepodobnejsie
