Arkadij a Boris Strugackovci
CESTA NA AMALTEU
© Arkadij Strugackij, Boris Strugackij: Paren iz preispodnej, Avrora № 11—12, Leningrad 1974; Put na Amalteju, Molodaja gvardiia, Moskva 1960
© Translation: Jozef Svitek 1976
PROLOG
Amaltea — piaty najblizsi mesiac Jupitera sa otoci okolo svojej osi raz za tridsatpat hodin. Okolo Jupitera obehne za dvanast hodin. Preto kazdych trinast hodin a tridsat minut vychadza na Amaltei spoza horizontu Jupiter.
Vychod Jupitera je carokrasny zazitok. Treba sa vsak zavcasu vyviezt vytahom do najvyssieho poschodia, pod priezracnu pozorovaciu kopulu.
Ked si oci privyknu na tmu, je vidiet ladovu plan, z ktorej sa v dialke dviha pahorok a na horizonte prechadza do skalneho masivu. Nebo je cierne, posiate mnozstvom jasnych, ale netrblietavych hviezd. Ich svetlo sa matne jaga na ladovej ploche a skalny masiv vyzera ako dlhy cierny tien na hviezdnej oblohe. Ak sa pozries lepsie, rozoznas obrysy jeho rozoklanych konciarov.
Nizko nad masivom visi niekedy flakaty kosak Ganymeda alebo striebristy disk Callista ci oba odrazu, hoci to sa stava zriedkavejsie. Vtedy sa od konciarov masivu po jagavom lade cez celu rovinu rozprestieraju sive tiene. A ked vyjde nad horizont Slnko, ohniva, oslepujuca skvrna, rovina zbelasie, tiene scernaju a na lade je vidiet kazdu trhlinku. Tmave machule na ploche raketodromu sa ponasaju na ohromne ladom pokryte bariny. Pohlad na ne vyvolava davno zabudnute asociacie, a chce sa ti zbehnut dolu, prejst sa po tenkom lade, aby si vedel, ako praska pod magnetickymi pantoflami, a tvoria sa na nom vrasky ako na kozke nedavno uvareneho mlieka. Pravda, su cierne.
No skutocna nadhera zacina, ked vychadza Jupiter, najma ak vychadza po vychode Slnka. Najskor sa za konciarmi masivu rozhori zelena ziara — exosfera gigantickej planety. Ziara sa coraz viac rozhorieva, hviezdy jedna po druhej zhasinaju, az zrazu zasiahne i Slnko. Tento okamih treba vystriehnut. Zelena ziara exosfery sa ako carovnym sibnutim prutika zmeni na krvavocervenu, ocervenie aj Slnko i ladova rovina. Na gulatej vezi radioteleskopu, vysunutej na jej okraji, sa zjavuju krvave zablesky. Ba aj tiene konciarov su ruzovkaste. Potom cervena farba tmavne, az celkom zhnedne. Vtedy sa spoza skalneho masivu na horizonte ukaze ohromny hrdzavy hrb Jupitera. Slnko, ktore je este stale vidiet, je cervene ako rozpalene zelezo. Podoba sa visnovemu disku na hnedom pozadi.
Nevedno preco, ale ludia nepokladaju hnedu farbu za peknu. Tak aspon usudzuju ti, ktori nevideli hnedu ziaru na polovici oblohy a v nej ostro ohraniceny cerveny disk Slnka. Slnko potom pomaly mizne a velky, hnedy, strapaty Jupiter dlho vychadza spoza horizontu, doslova akoby napuchal, az zabera stvrtinu oblohy. Jeho povrch pretinaju cierne a zelene pasy cpavkovych oblakov. Obcas sa na nom na okamih zjavia male biele bodky. Tak sa totiz javi z Amaltey exosferna protuberancia tejto planety.
Zial, pozorovat cely vychod Jupitera, na to niet casu. Je velmi zdlhavy a treba ist pracovat. Pocas sluzby v pozorovacej kupole ho prirodzene, mozno vidiet cely, no vtedy jednoducho niet kedy…
Riaditel stanice J sa pozrel na hodinky. Dnes je vychod planety krasny a bude este krajsi. No je cas zist dolu a zamysliet sa, co dalej.
V tieni konciarov sa pohla, zacala sa otacat a hore-dolu kyvat antena velkeho radioteleskopu. Radiooptici sa pustili do prace.
Riaditel sa este raz pozrel na hnedy rozmazany kotuc Jupitera a prislo mu na um, ze by bolo dobre vystriehnut moment, ked nad horizontom visia styri najvacsie mesiaciky — cervenkasta Io, Europa, Ganymed i Callisto — a Jupiter je v prvej stvrtine fazy, spolovice hnedy, spolovice oranzovy. Potom si spomenul, ze este nikdy nevidel planetu zapadat Je to isto pekny pohlad: ziara exosfery pomaly hasne a zjavuju sa hviezdy. Jedna po druhej. Na tmavej oblohe vyzeraju ako diamantove ihlice na ciernom zamate. Ked vsak Jupiter zapada, na stanici sa zvycajne plnym tempom pracuje.
Vytah sa spustil do najnizsieho poschodia. Planetologicka stanica na Amaltei bola vlastne malym vedeckym mesteckom, vyrubanym do silnej ladovej kryhy a zaliatym kovoplastom. Tu zilo, pracovalo, ucilo sa a dalej budovalo stanicu niekolko desiatok ludi. Presne patdesiatsest mladych muzov a zien, vybornych pracovnikov.
Cestou nazrel riaditel do telovychovneho komplexu. Bol prazdny, iba ktosi sa este clapkal v okruhlom bazene.
Pobral sa dalej, netrpezlivo naslapujuc z nohy na nohu v tazkych magnetickych pantofliach. Na Amaltei nebola pritazlivost, co bolo dost neprijemne. Napokon si privyknes, no v prvych dnoch sa ti zda, akoby si mal telo naplnene kyslikom. A zvlast tazke je zvyknut si spat.
Stretol sa s dvoma astrofyzikmi. Isli spod sprch s mokrymi vlasmi. Pozdravili ho a nahlivo kracali k vytahom. Jeden z nich nemal v poriadku magneticke pantofle. Pri kazdom kroku podskocil a jeho chodza bola neista. Riaditel vosiel do jedalne. Pri ranajkach sedelo asi patnast ludi.
Kuchar stryko Valnoha, inak inzinier-gastronom pre celu stanicu, rozvazal na voziku ranajky. Bol zachmureny. Nikdy nebyval velmi vesely, no v poslednych dnoch ho zla nalada takmer neopustala. Mracil sa odvtedy, co prisla z Callista, Jupiterovho stvrteho mesiacika, sprava o plesnovej epidemii. Plesen znicila vsetky potraviny i chlorelove plantaze.
Na Calliste sa velmi tazko pracovalo. Na rozdiel od Amaltey tento mesiacik mal biosferu a doteraz sa nenasli prostriedky, ako zabranit prenikaniu plesne do obyvacich priestorov a vobec tam, kde sa zdrziavali ludia. Prenikala cez akukolvek ochranu a nicia vsetky potraviny: chlieb, cukor i konzervy. A chlorelu napadala s mimoriadnou pazravostou. Stavalo sa, ze plesen obcas napadla i cloveka. Zo zaciatku sa jej ludia velmi obavali, aj ti najsmelsi pobledli, ked objavili na svojom tele co i len naznaky plesne. No zistilo sa, ze ludskemu organizmu neskodi, dokonca sa hovorilo, ze nan posobi povzbudivo. No pokial islo o potraviny, tie znici raz-dva.
— Stryko Valnoha! — zavolal ktosi. — Zas budu na obed suchare?
Riaditel si nestihol vsimnut, kto to bol, pretoze vsetci v jedalni zdvihli hlavy, prestali jest a pozerali na kuchara. Same mlade opalene tvare, no trochu pochudnute. Alebo sa mu to iba zda?
— Na obed bude polievka, — odvetil kuchar.
— Vyborne! — zareagoval ktosi a riaditel ani teraz nepostrehol kto.
Podisiel k najblizsiemu stolu a sadol si. Valnoha dotlacil k nemu vozicek a riaditel si vzal ranajky: tanierik s dvoma sucharmi, pol tablicky cokolady a pohar caju. Urobil to velmi obratne, no aj tak mu biele, dost hrube suchare podskocili a zostali visiet vo vzduchu. Pohar s cajom pridrzala na mieste magneticka obruba, upevnena na dne pohara. Riaditel chytil suchar, zahryzol don a napil sa caju. Bol uz studeny.
— Polievka, — opakoval Valnoha ticho len riaditelovi. — Viete si predstavit, co je to za polievku. A oni si myslia, ze dostanu slepaci bujon.
Odtisol vozik a sadol si k stolu. Pohladom sledoval, ako sa vozik pomaly sunie chodbickou. — No, na slepacom bujone si pochutnavaju na Calliste.
— Sotva, — poznamenal neisto riaditel.
— Akoze sotva? — nedal sa Valnoha. — Dal som im stoosemdesiat konzerv. Vacsiu cast nasej rezervy.
— A ostatne konzervy sme uz zjedli?
— Samozrejme, ze zjedli, — odvetil Valnoha.
— To znamena, ze aj oni ich uz zjedli, — povedal skor sam pre seba riaditel, chrumajuc suchar. — Je tam dva razy tolko ludi ako u nas.
Ej, Valnoha, pomyslel si. Klames. Poznam ta ja velmi dobre, inzinier-gastronom Mas este odlozenych aspon dvanast porcii ako zeleznu rezervu pre chorych …
Valnoha si vzdychol a spytal sa:
