— Nie je caj studeny?
— Nie, dakujem.
— A chlorela sa na Calliste neujala, — pokracoval kuchar znovu si povzdychnuc. — Opat prosili radiom aspon desat kilogramov masy. Oznamili, ze planetolet odstartoval.
— Nuz co. Treba im dat!
— Dat! — zopakoval Valnoha s nadychom hnevu v hlase. — Samozrejme, ze treba dat! Lenze ani chlorely nemame sto ton. Aj ona potrebuje cas, aby narastla… Ale co, isto vam kazim chut. Vsak?
— Nie, nie! — presviedcal ho riaditel. No vobec nemal chut do jedla.
— Dost uz! — povedal ktosi.
Riaditel zdvihol hlavu a uvidel bezradnu tvar Zojky Ivanovej. Pri nej sedel jadrovy fyzik Kozlov. Vzdy sedavali spolu.
— Dost, pocujes?! — zopakoval Kozlov strmo.
Zojka sa zapyrila a sklonila hlavu. Nebolo jej lahko. Ved bola vsetkym na ociach.
— Uz vcera si mi podstrcila svoj suchar, — pokracoval Kozlov. — A dnes sa znovu o to pokusas.
Zojka mlcala, div neplakala.
— Nekric na nu, ty cap! — zavolal z druheho konca jedalne fyzik Potapov. — Zojka, preco ho prikrmujes, zvera jedneho. Daj suchar mne, ja ho zjem. A nebudem na teba kricat
— Nie, nemas pravdu, — odporoval mu Kozlov uz trochu pokojnejsie. — Ja som zdravy. Ona by mala viac jest.
— Je este caj, stryko Valnoha? — prerusil ktosi ich dialog.
Kuchar sa zdvihol. Potapov nanho zakrical:
— Hej, Gregor! Zahrame si po praci?
— Zahrame, — odvetil mu Valnoha.
— Nabije ta, Vadim, — podpichol niekto Potapova.
— Zakon pravdepodobnosti je na mojej strane! — branil sa fyzik.
Jeho odpoved vsetkych rozosmiala. Do jedalne ktosi vbehol a zakrical:
— Je tu Potapov? Vadim, na Dzupe je burka!
— Nehovor! — zvolal Potapov a vyskocil spoza stola. Aj ostatni fyzici nahlivo vstavali od ranajok.
Riaditel tiez vstal, utierajuc si usta papierovym obruskom. Vtom ho oslovil Kozlov:
— Sudruh riaditel, ako je to s Tachmasibom?
Vsetci stichli a obratili sa k riaditelovi. Pozrel na nich a odvetil:
— Zatial nevieme nic.
Pomaly presiel ulickou medzi stolmi a zamieril do svojej pracovne. Tragedia bola v tom, ze plesnova epidemia na Calliste vypukla vo velmi nevhodnom case. Zatial nehladovali. Amaltea sa este mohla delit s Callistom o chlorelu i o suchare. No ak nepride Bykov s potravinami… Bol uz niekde nablizku, uz ho aj zamerali, potom sa vsak odmlcal a za sestdesiat hodin sa s nim nepodarilo nadviazat spojenie.
Bude treba znovu znizit pridel potravin, pomyslel si riaditel. Vselico sa moze prihodit. Na zakladnu na Marse je daleko. A planetolety zo Zeme i z Marsu niekedy havaruju. Pravda, nestava sa to casto, aspon nie tak casto, ako prepuka plesnova epidemia na Calliste. Zial, obcas sa tu prihodi a je to velmi neprijemne. No vzdialenost od Zeme — cela miliarda kilometrov — je horsia ako desat epidemii. Znamena hlad. Mozno aj zanik …
FOTONOVY NOSIC TACHMASIB
Alexej Petrovic Bykov, kapitan Tachmasibu, fotonovej rakety, prepravujucej naklady v kozme, vysiel zo svojej kabiny a pozorne zatvoril dvere. Bol po kupeli, vlastne po dvoch. Najskor sa osprchoval vodou a potom v ionovom ziareni. Mal este mokre vlasy a trochu neistu chodzu. Vysilil sa a ziadalo sa mu spat. Ved za posledne tri dni nespal viac ako pat hodin. Let sa zacinal komplikovat.
Chodba, na ktoru vysiel, bola osvetlena a prazdna. Viedla k velitelskej kabine. Bykov sa usiloval ist ticho. Prichodilo mu este prejst spolocenskou kabinou posadky. Dvere boli otvorene a zaznievali odtial hlasy. Ako neskor vysvitlo, patrili planetologom Daugemu a Jurkovskemu a boli znacne podrazdene.
Zas cosi vymyslaju, pomyslel si Bykov. A neporadis si s nimi. Karhat, akoby sa patrilo, nemozes, su to priatelia a si dokonca velmi rad, ze tento let absolvujete vedno.
Bykov vstupil do spolocenskej kabiny, no zarazil sa a zostal stat na prahu. Knihovnicka bola otvorena, knihy lezali na velkej hrbe na dlazke, obrus zo stola sa zosmykol a spod divana trcali Jurkovskeho dlhe nohy v uzkych sivych nohaviciach. Obcas nimi zatrepotal.
— Hovorim ti, ze jej tu nieto, — ozval sa Dauge, ktoreho nebolo vidiet.
— Hladaj! — nastojil Jurkovski] pridusenym hlasom. — Podujal si sa, tak teraz hladaj!
— Co sa tu deje? — ozval sa Bykov nasrdene.
— Aha, tu ho mas! — zvolal Dauge a vyliezol spod stola. Usmieval sa, bluzu i golier na koseli mal rozopnute. Aj Jurkovskij sa vyhrabal spod divana.
— Dozviem sa, co sa vlastne stalo? — naliehal Bykov.
— Kde je moja Rukavicka? — spytal sa namies to odpovede Jurkovskij. Bol velmi rozculeny.
— Netvor! — skrikol Dauge.
— Darmozraci, — povedal Bykov.
— To on, — nedal sa Dauge. — Pozri sa na jeho tvar, Vladimir! Katan!
— Pytam sa celkom vazne, Alexej, — povedal Jurkovskij. — Kde je moja Rukavicka?
— Viete co, planetologovia, — rozculil sa Bykov. — Chodte v certy!
So stisnutymi zubami presiel do velitelskej kabiny. Dauge za nim zakrical:
— Spalil si ju v reaktore!
Bykov zabuchol dvere.
Vo velitelskej kabine bolo ticho. Na zvycajnom mieste, za pracovnym stolom pocitaca sedel navigator Michail Antonovic Krutikov, podopierajuc si tucnou pastou dvojitu bradu. Samopocitac ticho bzucal, blikajuc neonovymi svetlami kontrolnych lamp. Michail Antonovic sa pozrel na kapitana dobrackymi ocami a spytal sa:
— Dobre si sa vyspal, Losenka?
— Dobre, — odvetil mu Bykov.
— Zachytil som vysielanie z Amaltey, — oznamoval Michail Antonovic. — Uz nas velmi netrpezlivo cakaju… — Pokyvujuc hlavou pokracoval: — Len si predstav, Losenka, ich pridel! Dvesto gramov sucharov a patdesiat gramov cokolady. Plus polievka z chlorely. Tristo gramov chlorelovej polievky. To nie je dva razy chutne.
Tebe by sa to zislo, pomyslel si Bykov. Trochu by si zhodil, tucniak. Zlostne pozrel na navigatora, no potom sa nezdrzal usmevu. Michail Antonovic ustarostene vyspulil hrube pery a prezeral list modreho papiera s grafmi.
— Hla, Losenka, — oslovil ho. — Vypracoval som program pristavacieho manevru. Skontroluj ho, prosim!
Grafikony letov, ktore vypracoval Michail Antonovic, sa zvycajne nekontrolovali. Bol totiz nielen najtucnejsi, ale aj najskusenejsi navigator medziplanetarnej flotily.
— Potom to skontrolujem, — odpovedal Bykov. Zakryl si usta rukou a sladko zivol. — Daj program do samopocitaca.
— Uz som to urobil, — povedal Michail Antonovic s naznakom obavy v hlase.
— No dobre, — odvetil Bykov. — A kde sme teraz?
— Asi o hodinu vletime do pasma, kde sa zacne pristavaci manever — informoval ho Michail Antonovic. — Preletime nad severnym polom Jupitera. — Slovo „Jupiter“ vyslovil s ocividnym uspokojenim. — Vzdialenost polu dva diametre dvestodevatdesiat megametrov. A potom nas caka posledny usek. Uz akoby sme tam boli, Losenka …
— Vzdialenost ratas od stredu Jupitera?
— Ano, od stredu.
— Ked sa dostaneme do pasma zostupu, budes kazdych patnast minut merat vzdialenost od
