Znovu ktosi zaklopal na dvere.
— Smiem dalej! — zakrical radostne Mollar.
— Vojdite, — pretlmocil jeho slova Jurkovskij. Do kabiny vstupil Zilin. Ramenaty, cerveny a trochu hanblivy.
— Prepacte, Vladimir Sergejevic, — povedal, nakloniac sa mierne dopredu. — Mna …
— O! — zvolal Mollar cely rozziareny. Mal velmi rad palubneho inziniera. — Le petit ingenieur! Ako sa mate, dobro?
— Dobre, — odvetil Zilin.
— A co dievciny?
— Bon, — povedal Zilin. Uz si na tuto otazku zvykol.
— Nadherna vyslovnost, — konstatoval Dauge zavistlivo. — Mimochodom, Charlie, preco sa vzdy spytujete Vanu na dievcata?
— Zboznujem dievciny, — odvetil celkom vazne Mollar. — A preto sa vzdy pytam, ako sa maju?
— Bon. Je comprendre, — trapil francuzstinu Dauge.
Zilin sa obratil k Jurkovskemu.
— Vladimir Sergejevic, posiela ma kapitan. Asi o styridsat minut preletime cez perigeum a budeme v exosfere.
Jurkovskij vyskocil.
— No konecne!
— Ak budete robit pozorovania, som vam k sluzbam.
— Dakujem, Vana, — povedal Jurkovskij. Obratil sa k Daugemu a zvolal:
— No, Johanic, vpred!
— Drz sa, hnedy Dzup! — odvetil mu Dauge.
— Les hirondelles, les hirondelles, — pospevoval si Mollar. — A ja idem pripravit obed. Dnes mam sluzbu. Bude polievka. Vana, mate rad polievku?
Zilin mu uz nestacil odpovedat, pretoze planetolet silno hodilo stranou a on vyletel z dveri, nestihol sa ich zachytit. Jurkovskij sa potkol o Mollarove natiahnute nohy a padol rovno na Daugeho, ktory zastonal.
— Oho, — spamatal sa ako prvy Jurkovskij. — Meteorit.
— Vstavaj, lebo ma zadusis, — dozadoval sa Dauge.
OBJAVENIE RUKAVICKY
Uzky priestor observatoria bol celkom zapratany pristrojmi planetologov. Dauge sedel skrceny pred velkym pochromovanym pristrojom, ponasajucim sa na televiznu kameru. Bol to exosferny spektrograf. Planetologovia don vkladali velke nadeje. Bol uplne novy, priamo zo zavodu, a pracoval synchronne s vrhacom bomb. Matnecierna nabojova komora vrhaca bomb zaberala polovicu priestoru. Vedla nej lezali na lahkych polickach tmave, leskle ploche kazety s bombami. V kazdej bolo dvadsat kusov o vahe asi styridsat kilogramov. Povodne mali mat kazety automaticke podavanie, no Tachmasib nebol vybaveny na vedecky vyskum a na automaticke podavanie nebolo miesta. Vrhac bomb obsluhoval Zilin. Jurkovskij zavelil:
— Nabijaj!
Zilin odsunul zaver komory, vzal prvu kazetu z kraja a so znacnou namahou ju vsunul do nabojovej komory. Kazeta bezhlucne zapadla. Zilin ju pohotovo zaistil zaverom a zvolal:
— Hotovo!
— Aj ja som pripraveny, — hlasil Dauge.
— Michail, — povedal Jurkovskij do mikrofonu.
— Kedy to bude?
— Asi o polhodinku, — odvetil mu navigator silnym basovym hlasom.
Planetolet znovu hodilo stranou. Dlazka akoby utekala pod nohami.
— Opat meteorit, — konstatoval Jurkovskij.
— To je uz treti.
— Su tu akosi nahusto, — poznamenal Dauge.
Jurkovskij sa znovu spytal cez mikrofon:
— Michail, je mnoho mikrometeoritov?
— Mnoho, Volodka, mnoho, — odpovedal okamzite Michail Antonovic. V jeho hlase zaznievali obavy. — Uz ich je o tridsat percent viac, ako je priemer. A ich mnozstvo sa stale zvysuje.
— Misa, holubok, — poprosil Jurkovskij, — zameriavaj ich castejsie, hej?
— Zameriavam ich kazdych dvadsat sekund, — odvetil mu navigator. Este cosi vysvetloval, nehovoril to vsak priamo do mikrofonu. No vsetci dobre poculi hlas Bykova: „Suhlasim.“
— Volodka, — ozval sa opat navigator. — Odteraz budem zameriavat desat raz za minutu.
— Dakujem ti, — povedal Jurkovskij.
Vesmirnou lodou opat trhlo.
— Pocuvaj, Vladimir, — upozornil ho ticho Dauge. — To uz nie su zarty.
Aj Zilin si pomyslel, ze to nie je celkom vsedna vec. Nikde, v nijakych ucebniciach ani kozmickych priruckach sa nedocital o zvysenom vyskyte meteoritov v bezprostrednej blizkosti Jupitera. Ostatne, tak blizko k Jupiteru sa malokto dostal.
Sadol si na lafetu vrhaca bomb a pozrel na hodinky. Do prekrocenia perigea chybalo este dvadsat minut. O dvadsat minut urobi Dauge prvu seriu. Hovori, ze je to nezvycajny, uchvacujuci pohlad, ked za sebou vybuchuje seria bomb. Pred dvoma rokmi sondovali takymito seriovymi vybuchmi atmosferu Uranu. Zilin sa obzrel na Daugeho, ktory cupel pred spektrografom s rukami na manipulacnych rukovatiach. Pripadal mu chudy, cierny, mal ostry nos a na lavom lici skrabanec. Obcas povytiahol dlhy krk a nazrel raz jednym a potom druhym okom do okulara pristroja. Zakazdym mu prebehol po tvari oranzovy tien. Potom sa Zilin pozrel na Jurkovskeho. Stal, tvar mal opretu o vidlicu periskopu a netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Na krku sa mu hompalalo na tmavej stuzke vrubkovane vajicko mikrofonu. Slavni vyskumnici planet Dauge i Jurkovskij…
Pred mesiacom si Cen-Kun, zastupca nacelnika Vysokej kozmonautickej skoly, pozval absolventa tejto skoly Ivana Zilina. Medzi kozmonautmi prezyvali Cen-Kuna Zelezny Cen. Mal uz vyse patdesiatky, no v belasej vetrovke vyzeral ovela mladsie. A nebyt toho, ze na cele a podbradku mal sivoruzove flaky, stopy po davnom zasahu smrtiacich lucov, bol by neobycajnym krasavcom. Cen-Kun oznamil Zilinovi, ze treti oddiel GKMPS velmi surne potrebuje dobreho palubneho inziniera a skolska rada sa rozhodla odporucat jeho. Absolvent Zilin pri tychto slovach div neonemel od vzrusenia. Ved celych pat rokov sa obaval, ze po absolvovani skoly pojde ako stazista na niektoru z tras Zem-Mesiac. Cen-Kun este poznamenal, ze letiet s tretim oddielom, ktory ide oversunom k Jupiteru a vezie potraviny pre posadku stanice J, je pre Zilina velka cest. Napokon dodal, ze na Amaltei hrozi nebezpecenstvo hladu.
— Velitelom posadky je slavny medziplanetarny letec, mimochodom, tiez absolvent nasej skoly, Alexej Petrovic Bykov. Vasim starsim navigatorom bude nanajvys skuseny Michail Antonovic Krutikov. Pod ich vedenim dostanete prvotriednu prakticku skolu. Osobne som tomu velmi rad.
O tom, ze poleti aj Grigorij Johanovic Dauge a Vladimir Sergejevic Jurkovskij, sa Zilin dozvedel az neskorsie na raketodrome Mirza Charlieho. Ake mena! Jurkovskij i Dauge, Bykov a Krutikov. Bohdan Spicyn, Anatolij Jermakov. Muzi, ktori sa uz v jeho detstve stali takmer legendarnymi, ktori pre ludstvo objavili a pokorili burkovu planetu, ktori sa na predpotopnom Chiuse, fotonovej „korytnacke“ s jednou jedinou vrstvou mezohmoty na odrazateli, prebojovali cez rozbesnenu atmosferu Venuse. Muzi, ktori nasli v jej ciernych prvotnych piesocnych pustach Uranovu Golgotu — stopy po zrazke s tajomnym meteoritom z antihmoty.
Pravda, Zilin poznal aj inych vyznamnych ludi. Napriklad medziplanetarneho vyskumnika Vasilija Lachova. V tretom a stvrtom rocniku im Lachov prednasal v skole teoriu fotonovych reaktorov. Pre absolventov skoly organizoval trojmesacne postgradualne kurzy na SPU-20. Medziplanetarni letci volali SPU-20 Hviezdickou. Bolo to velmi zaujimave pracovisko. Odtial napriklad startovali do zony absolutne slobodnych letov automaticke prieskumne sondy. Skusali tu prve zariadenie pre fotonove pohony. Tu postavili aj prvu medziplanetarnu kozmicku lod Chius-Blesk. Raz priviedol Lachov kurzistov do hangaru a ukazal im fotonovu vesmirnu lod, vlastne uz len
