— Chod, si na tahu …
LUDIA V HLBINACH VESMIRU
Do odrazatela zrejme narazil velky meteorit, symetria rozdelenia tahu na povrchu paraboloidu sa na okamih narusila a Tachmasib dostal rotaciu. Vo velitelskej kabine zostal pri vedomi iba kapitan Bykov. Pravda, aj jeho cosi udrelo do hlavy, potom do boku a chvilami vobec nemohol dychat. Napriek tomu sa vsak vsemozne usiloval udrzat v kresle, do ktoreho ho hodil prvy naraz. S velkou namahou sa mu podarilo dostat sa k riadiacemu panelu. Vsetko vokol neho sa neobycajne rychlo krutilo. S hlavou pritiahnutou k panelu napokon nasiel spravny klaves a stlacil ho.
Kyberneticky navigator uviedol do cinnosti havarijne kyslikove rakety a Bykov pocitil uder, ako ked zabrzdi rychlik v plnej rychlosti, ba este silnejsi. Bykov to ocakaval a zo vsetkych sil sa zapieral rukami i nohami do kresla, aby ho nevyhodilo. V ociach sa mu zatmelo a z cvakajucich zubov mu odletel kusok skloviny. Tachmasib prestal rotovat. Potom sa Bykov pokusal vyviest lod z mracna meteoritov. Na obrazovke signalneho systemu sa este stale zjavovali modraste zablesky. Bolo ich dost, vlastne az velmi vela, no riskovat sa uz nedalo. Ochrana proti meteoritom bola vypnuta a neovplyvnovala automatickeho navigatora. Napriek znacnemu sumu Bykov niekolko raz pocul prenikave zasycanie a zakazdym ho ovial ladovy chlad. Vtedy vtiahol hlavu medzi plecia a zohol sa az k pultu. Raz cosi prasklo a rozletelo sa mu priamo za chrbtom. Potom signalov na obrazovke ubudalo, az napokon nezaregistrovala nijake meteority. Dostali sa z mracna meteoritov.
Bykov pozrel na graf letu. Tachmasib klesal. Leteli exosferou Jupitera a ich rychlost bola ovela mensia ako kruhova. Kozmicka lod klesala v uziacej sa spirale. Pri zrazke s meteorickym mrakom stratili rychlost. Stava sa to v pasme asteroidov na trase Jupiter-Zem ci Jupiter-Mars. No tam to nie je take nebezpecne. Tu vsak strata rychlosti znamenala istu zahubu. Kozmicka lod zhori, len co sa dostane do hustejsich vrstiev atmosfery, ako sa to stalo pred desiatimi rokmi s Paulom Danje. A ak by nahodou nezhorela, vleti do nekonecneho vesmiru, odkial niet navratu, co zaciatkom tohto roku postihlo Sergeja Petrusevskeho.
Zachranit sa mozno len za pomoci fotonovej rakety. Bykov mechanicky stlacil klaves na odstartovanie rakety. No na riadiacom pulte sa nerozsvietilo ani Jedno signalne svetlo. Odrazatel bol poskodeny a havarijny autoblok neprepustil prikaz.
To je koniec, pomyslel si Bykov. Potom zvysil tah havarijnych rakiet. Patnasobne pretazenie ho vtlacilo do kresla. To, co urobil, bolo jedine mozne riesenie: spomalit klesanie, aby nezhoreli v hustej atmosfere Jupitera. Tridsat sekund sedel bez pohnutia s pohladom upretym na svoje ruky, ktore mu od pretazenia rychlo opuchali. Potom znizil tah rakiet a pretazenie zaniklo. Havarijne rakety mozu znizit rychlost klesania, pokial maju palivo. Toho vsak nie je vela. Nad Jupiterom havarijne rakety este nikdy nikoho nezachranili. Nad Marsom, Merkurom i nad Zemou sa v niekolkych pripadoch osvedcili, ale nad touto gigantickou planetou este nie.
Bykov unavene zdvihol hlavu a pozrel ponad riadiaci pult. Na dlazke uprostred crepov lezal horeznak navigator Michail Antonovic Krutikov.
— Misa, — zasepkal Bykov. — Misa, si zivy?
Potom vysiel spoza pultu k navigatorovi a kvokol si vedla neho. Pomykal ho za plece a zvolal:
— Si zivy, Michail?
Navigatorova tvar sa zmrastila. Potom, neotvoriac oci, si olizol pery.
— Losenka, — povedal napokon tichym hlasom.
— Boli ta nieco? — spytal sa ho Bykov, ohmatavajuc ho.
— Au! — vykrikol navigator, otvoriac oci dosiroka.
— A tu?
— Jaj! — vzdychol bolestne.
— A toto?
— Joj! Nie, netreba, — povedal, sadol si a rukami sa opieral o dlazku. Hlava mu bezvladne klesla nabok. — A kde je Vana? — spytal sa po kratsej odmlke.
Bykov sa obzrel. Zilin tam nebol.
— Vana, — zvolal polohlasne.
— Tu som, — ozval sa Zilin spoza reaktora. Bolo pocut, ako mu cosi spadlo a ako si sam pre seba zlostne hundre.
— Zije! — oznamil Bykov navigatorovi.
— No, to som rad, — potesil sa Krutikov. Potom vstal, drziac sa kapitana za plece.
— A ty sa ako citis, Misa? — spytal sa ho Bykov. — Si v stave …
— Ano, som schopny, — tvrdil navigator nepresvedcivo. Este stale sa opieral o kapitanovo plece. — Zda sa, ze som schopny…
Potom sa nanho previnilo pozrel a dodal:
— Vidis, Losenka, coho sa clovek dozije. Och, coho sa len dozije!
— Nuz hej, — povedal neurcito Bykov, na chvilu sa odmlcal a potom pokracoval. — Pocuj, Michail, sme v zlej situacii. Padame. Ak vladzes, sadni si a prepocitaj to. Samopocitac je podla mna v poriadku.
— Padame?! — zvolal Michail Antonovic. — Treba… Dobre… Hned, hned…
Trochu sa pokrutil, pokyval hlavou z boka na bok, pustil kapitana a pridrzajuc sa okraja pultu, siel tazkym kolisavym krokom na svoje miesto.
— Hned to prepocitam, — septal si. — Hned to bude!
Bykov ho sledoval, ako si, drziac sa za bok, sada do kresla a hlada najpohodlnejsiu polohu. Kreslo bolo trochu prehnute. Ked sa uvelebil, pozrel zrazu prelaknuto na Bykova:
— No ved si trochu pribrzdil, Alosa!
Bykov iba kyvol rukou a stupajuc po crepoch, pobral sa za Zilinom. Na dlazke si vsimol nevelky cierny flak, potom dalsi pri stene. Boli to stopy po meteoritoch zatrete smoloplastom. Okolo nich sa trblietali kvapky rosy.
Zilin sedel ako Turek, s nohami skrizenymi pod sebou, pred kontrolnym zariadenim odrazatela. Izolacia reaktora bola na niekolkych miestach prederavena, rozpadavala sa. Aj vnutrajsok bol v zlom stave.
— Co sa ti stalo? — spytal sa Bykov Zilina, pozerajuc na jeho spuchnutu tvar.
Palubny Inzinier zdvihol hlavu a vysvetloval, ze ho zrejme zranil nejaky crep, ked padol pri naraze na dlazku. Na podrobnosti sa nepamatal. Bykov si prisadol k nemu.
— Zapni nahradny agregat. Vidis, ze klesame.
— Pocul som, Alexej Petrovic, — odvetil mu stroho Zilin.
— Vlastne, — pokracoval zamyslene Bykov, — chyba nemusi byt v kontrolnych pristrojoch. Co ak je odrazatel rozbity?
— Moze vsak byt v uplnom poriadku, — odporoval mu Zilin.
Bykov sa len usmial.
— Taky kolotoc mozno vysvetlit iba dvojakym sposobom: bud nam z ohniska vyskocilo spalovanie plazmy, alebo sa odtrhol kus odrazatela? Myslim si, ze je to skor to druhe. Bolo by treba preniest ohnisko spalovania plazmy. Tak sa teda ponahlaj a spust nahradny zdroj!
Po tychto slovach vstal, zaklonil hlavu a kontroloval stav povaly.
— Musis este dobre pozapchavat diery po meteoritoch. Vonku je pomerne vysoky tlak. Smoloplast by nam casom vytlacilo… No, nechaj tak. Urobim to sam.
Odtrhol oci od povaly a ticho sa spytal:
— Nebojis sa, chlapce?
— Nie, — odvetil Zilin.
— Teda dobre. Pracuj! — poznamenal Bykov akoby na rozlucku. — Prezriem celu lod. Cestujucich treba uvolnit z pretlakovych komor.
Zilin nepovedal nic, iba pohladom sprevadzal sirokoplecu kapitanovu postavu. Zrazu zbadal Rukavicku. Nehybne visela z povaly ako sucast konstrukcie, len vypuklymi ocami obcas zazmurkala. Bola modra s bielou skvrnou, fuzy na tlame mala najezene. To znacilo, ze je velmi podrazdena. Zilin ju uz raz videl v takomto stave. Bolo to asi pred mesiacom na raketodrome Mirza-Charlieho, ked ju Jurkovskij okupal vo vani naplnenej cajom.
