Gala lezala v kresle a pocuvala magnetofon. Ozvala sa dost neochotne:
— Pre mna za mna!
Potom vstala a lenivo sa pretiahla. Bola to dvadsatosemrocna vysoka, driecna dievcina. Najkrajsia na celej stanici. Polovica chlapcov z posadky bola do nej zalubena.
— Podme, — povedal Kozlov, zapinajuc si pracky magnetickych pantofli. Potom vykrocil ku dveram.
Zisli najskor do skladu po kozusinove bundy, elektricke pily a samozdvizny elektrovozik.
Obyvatelia stanice brali vodu, vlastne lad, z takzvanej Eisgrotte. Amaltea bola vlastne splostenou ladovou gulou o priemere stotridsat kilometrov. Iba na povrchu bol lad premiesany s meteorickym prachom, kamenmi a zeleznymi ulomkami. O povode tejto nevelkej ladovej planety sa nevedelo zatial nic urcite. Jedni, nie velmi zbehli v kozmonautike, sa domnievali, ze Jupiter v davnych dobach strhol z nejakej planety, ktora sa, nevedno preco a ako, dostala do jeho blizkosti, vodny obal. Druhi sa priklanali k hypoteze o vzniku piateho Jupiterovho mesiacika, podla ktorej lad vznikol kondenzaciou vodnych par. Ini boli zas toho nazoru, ze Amaltea vobec nepatri do nasej slnecnej sustavy, ale pritazlivost Jupitera ju do nej vtiahla. No nech boli teorie o jej vzniku akekolvek, neobmedzene mnozstvo vodnych zdrojov priamo na planete bolo pre obyvatelov stanice velmi vyhodne.
Elektrovozik presiel chodbou a zastavil sa pred sirokou branou Eisgrotte. Gregor z neho zoskocil a hladal tlacidlo mechanizmu zamky.
— Nizsie, nizsie, — krical nanho Potapov. — Slepan akysi.
Gregor napokon nasiel tlacidlo, brana sa roztvorila a vsetci vosli dnu. Eisgrotte bola skutocne ladova jaskyna, akysi tunel vykopany do utrob planety. Jej vnutro osvetlovali tri podlhovaste plynove lampy, no ich svetlo, odrazajuce sa od kristalovo cisteho ladu, napinalo jaskynu takym jasom, ze sa zdalo, akoby v nej svietilo nesciselne mnozstvo lustrov zo vsetkych stien, z povaly i zo zeme.
V jaskyni sa muselo chodit velmi opatrne, lebo nemala magneticke pole. Bolo tam dost chladno.
— Lad, — konstatovala Gala, obzerajuc sa po jaskyni. — Celkom ako na Zemi.
Zojka, trochu schulena od zimy, si tuhsie pritiahla kozusinovu bundu a pritakavala jej:
— Veru, ako na Antarktide.
— Ja som bol na Antarktide, — ozval sa Gregor.
— No ved, kde by si ty chybal, — dobiedzal donho Potapov. — Vsade si bol.
— Chlapci, ideme! — prerusil ich spor Kozlov.
Vzali pily, pristupili k stene a zacali z nej vypilovat kocky ladu. Pily vnikali do ladu ani do masla. Vo vzduchu sa zablysli ladove piliny. Zojka i Gala pristupili blizsie.
— Daj, aj ja to skusim, — prosila Zojka Kozlova.
— Nie, — odvetil stroho Kozlov. — Pokazila by si si oci!
— Uplne ako sneh. Nas pozemsky sniezik, — nadchynala sa Gala, chytajuc do ruk ladove piliny.
— No, toho je aj inde dost a dost, — ozval sa Potapov. — Napriklad na Ganymede mas snehu, kolko len chces.
— Tam som uz bol, — ozval sa pohotovo Gregor.
— Chlapci, — skocil mu do reci Potapov, — ja sa z neho asi zblaznim.
Vypol pilu a odvalil zo steny ohromnu ladovu kocku. — Hla, aky kusok!
— Rozrez ho na mensie, — radil mu Stecenko.
— Nie, nie! — skocil mu do reci Kozlov. — Valnoha ma radsej, ked su kocky ladu co najvacsie.
— Lad, — poznamenala Gala, — je naozaj celkom podobny nasmu pozemskemu. Odteraz pojdem s vami na kazdu brigadu.
— Velmi sa vam cnie za Zemou? — spytala sa jej placho Zojka, Galina podriadena v astrometrickom laboratoriu. Bola od nej o desat rokov mladsia a nesmela.
— Velmi, — odvetila Gala. — Tak sa mi ziada posediet si v trave, prejst sa vecer po parku, zatancovat si… Nie tieto vzdusne skoky, ale obycajny valcik. Napit sa z normalnych poharov, a nie z nasich hlupych hrusiek. A obliect si uz raz suknu, a nie vecne nohavice.
— Aj mne sa za nou cnie, — hovori Potapov.
— Sukna, hm! To by som si dal povedat, — pridal sa Kozlov.
— Taraji, — prerusila ich Gala.
Potom zdvihla ulomok ladu a hodila ho do Potapova. Ten podskocil tak vysoko, ze chrbtom narazil o povalu jaskyne a padol na Stecenka.
— Mierni sa, — poznamenal Kosta srdito. — Vletis mi rovno pod pilu.
— Veru, veru, — prisviedcal mu Kozlov, ktory tiez vypilil zo steny obrovsku kocku ladu. — Podte, ulozime to…
Zatial co prvi dvaja kontrolovali ulozenie ladu, Potapov zdvihol najskor Galu, potom aj Zojku a posadil ich na ladovy naklad na elektrovozik. Zojka od prekvapenia vynikla a chytila sa Gale.
— Podme! — zakrical Potapov. — Teraz kazdy dostane odmenu: tanier chlorelovej polievky.
— Veru by som sa neodhodil, — ozval sa Kozlov.
— Co, ty!? Ani skor si sa nedal nukat dva razy, a nie teraz, ked nas trapi hlad, — poznamenal Stecenko.
Elektrovozik vysiel z tunela a Gregor zatvoril branu.
— Vari je toto hlad? — ozvala sa Zojka z ladoveho nakladu. — Nedavno som citala knihu o vojne s fasistami. Vtedy bol skutocny hlad. Napriklad v obklucenom Leningrade pocas blokady.
— Ja som bol v Leningrade, — nezabudol zahlasit Gregor.
— My dostavame cokoladu, — pokracovala Zojka.
— Tam davali stopatdesiat gramov chleba na den. A este akeho chleba! Len z polovice bol z muky, druhu polovicu tvorili rozlicne primesy: piliny a podobne.
— Vari aj piliny? — zapochyboval Stecenko.
— Predstav si, ze ano.
— Cokolada je cokolada, — zamiesal sa Kozlov, nesuci na pleci elektricku pilu ako pusku. — Ale ak nepride Tachmasib, bude nam vselijako.
— Pride, — povedala presvedcivo Gala a zoskocila z elektrovozika. Stecenko ju rychlo zachytil.
— Stale uvazujem, — pokracoval Kozlov, — ze vedeniu stanice treba navrhnut, aby znizilo denny pridel. Aspon muzom.
— To je hlupost, — skocila mu do reci Zojka. — Citala som, ze zeny znasaju ovela lepsie hlad ako muzi.
Chvilu kracali ticho za pomaly napredujucim elektrovozikom, potom sa zrazu ozval Potapov:
— Zeny? Ved su utlucke ako deti!
— Kdeze! — nedala sa Zojka. — Su ako zo zeleza, ba priam z ocele!
— Mladenci, pravda, nie, — zakoncil spor Kozlov. — Ak zajtra nepride Bykov, treba zvolat schodzu a spytat sa, ci ostatni suhlasia s navrhom znizit davky.
— Nuz co, — pridal sa Stecenko. — Predpokladam, ze nikto nebude proti.
— Ja budem hlasovat za tvoj navrh, — ponahlal sa s ubezpecenim Gregor.
— No to je dobre, — povedal Potapov. — Ja som sa uz trapil, co sa stane, ak ty budes proti.
Gala ich rozhorcene prerusila:
— Nechapem, ako sa mozete tolko bavit o svojom zaludku.
Potapova zaliala cerven az po usi a stichol. Zvysok cesty az do kuchyne presli mlcky. Tam ich cakal Valnoha, sediac vedla ionizacnej jednotky na cistenie vody. Ked elektrovozik zastal, kuchar stroho prikazal:
— Zlozte to!
V kuchyni panovalo nezvycajne ticho, vanul z nej chlad a vonou sa uz vonkoncom neponasala na pripravnu jedla. Najtazsie znasal tento stav prave kuchar.
— Prosim, stryko Valnoha, — odvetil za vsetkych Kozlov.
V tichosti zlozili ladove kocky do nadrzi. Valnoha brigadnikom podakoval.
Potom odisli do skladu, kde odovzdali kozusinove bundy a naradie. Ked sa vratili do spolocenskej miestnosti, Gala si vzala knizku a usadila sa do kresla k magnetofonu. Stecenko nerozhodne preslapoval vedla nej, pozerajuc sa na Rozloha a Zojku, ktori si sadli za stol k uloham. (Zojka dialkovo studovala na energetickom institute a Kozlov jej pritom pomahal.) Napokon si zhlboka vzdychol a pobral sa do svojej izby. Potapov povedal Gregorovi:
