cisternu, ktora sa nedavno vratila z letu. Pol roka lietala v medzihviezdnom priestore v zone absolutne volneho priestoru. Cisterna, na pozemske pomery ohromne velka a neforemna, sa dostala od Slnka na vzdialenost svetelneho mesiaca. Vsetkych prekvapila jej farba. Povrch vesmirnej lode dostal tyrkysovozeleny povlak a lupal sa, len co sa ho niekto dotkol. No zariadenie lode — stroje i automatika — boli v poriadku, inak by sa kozmicka lod nebola vratila, ako sa stalo v troch pripadoch z devatnastich letov do zony ASL. Kurzistov zaujimalo, co vyvolalo one zmeny na plasti kozmickej lode. Zial, ani Lachov, ani nikto iny to zatial nevedel.
— Velmi, velmi daleko od Slnka je cosi, co este nepozname, — odpovedal im Lachov. Zilin si vtedy pomyslel, ze o niekolko rokov poleti Chius-Blesk tam, kde je to nezname cosi.
Smiesne, povedal si Zilin. Mam uz na co spominat. Napriklad vo stvrtom rocniku som robil zapoctovy let na geodetickej rakete a pohonna jednotka prestala pracovat. Musel som nudzovo pristat na sovchoznych poliach pri Novojenisejsku. Chvilu to trvalo, kym som sa vymotal spomedzi vysokofrekvencnych automatickych pluhov a az podvecer som stretol cloveka. Bol to telemechanik-operator. Celu noc sme potom prelezali v jeho maringotke, sledujuc cervene svetla pluhov, pohybujucich sa po tmavom poli. Jeden z nich presiel v tesnej blizkosti a s jeho monotonnym vrcanim prenikol do maringotky aj zapach spalin. Operator bol velmi pohostinny. Ustavicne vynukoval jedlom i pitim. Zda sa, ze som toho veseleho strycka nepresvedcil, ze kozmonauti nepiju ani kvapku alkoholu. Rano prisli s transporterom po raketu. Zelezny Cen mi velmi vycital, ze som sa nekatapultoval.
Alebo taka diplomova praca Ci-fej Luna, akou bol let na trase SPU-16 — Zem. Vtedy clen skusobnej komisie, pokusajuc sa dostat nas z letovej drahy, krical: „Sprava asteroid tretej velkosti! Rychlost priblizovania sa dvadsatdva!“ Boli sme siesti diplomanti a jeho spravanie nam pripadalo neznesitelne, iba Jan, veduci skupiny, nas tisil a presviedcal, ze ludom treba odpustat ich slabostky. Predpokladali sme, ze prelet nebude nic mimoriadne, a tak sa nikto nenalakal, ked zrazu zacalo po ostrej zakrute vibrovat celou kozmickou lodou a na nas dolahlo stvornasobne pretazenie. Rychlo sme sa nahrnuli do velitelskej kabiny, kde clen skusobnej komisie predstieral, ze od takeho vysokeho pretazenia stratil vedomie, a okamzite sme sa ujali riadenia. Ked bolo uz vsetko v poriadku, otvoril nas skusajuci oci a povedal: „Ste chlapici!“
Po tychto slovach sme boli ochotni prepacit mu vsetko, lebo dosial nas nikto tak nenazval okrem nasich materi a dievcat. No aj ked hovorili „moj mily medziplanetarnik“, z ich hlasu a vyrazu tvare bolo citit, ako trpnu o tvoj osud.
Tachmasibom zrazu tak silno trhlo, ze sa Zilin zvalil na chrbat a zatylkom sa udrel o stojan.
— Pluhavstvo akesi, — zvolal Jurkovskij. — Ale teraz uz zarty nabok. Lebo ak nas bude i dalej takto mykat, nebudeme moct pracovat.
— Veru tak, — prisvedcil mu Dauge, zakryvajuc si dlanou prave oko. — Takto sa skutocne neda pracovat.
Vsetko nasvedcovalo, ze na trase letu je coraz viac meteoritov a povelove zariadenie protimeteorickej ochrany spolu s automatickym pilotom coraz castejsie strhali kozmicku lod z jednej strany na druhu.
— A co ked je to cely roj? — poznamenal Jurkovskij, chytajuc sa pevnejsie vidlice periskopu.
— Chuda Rukavicka, ako preziva to trmacanie?
— No, mohla sediet doma, — povedal nazlostene Dauge. Prave oko mu rychlo opuchlo, ohmataval si ho prstami a pritom cosi nezrozumitelne hundral po lotyssky. Uz nekvocal, ale spoly lezal na dlazke, natahujuc si pohodlne nohy.
Zilin sa rukami pridrzal nabojovej komory i policky s kazetami. Dlazka mu zrazu unikla spod noh, potom akoby poskocila a podrazila mu nohy. Dauge skrikol od prekvapenia. Zilinovi sa podlomili nohy. Vtom sa ozval z amplionu Bykovov zachripnuty hlas:
— Palubny inzinier Zilin do velitelskej kabiny! Vsetci ostatni okamzite do vzduchotesnych kabin!
Zilin sa vravorajuc rozbehol ku dveram. Dauge za jeho chrbtom poznamenal:
— Akoze do vzduchotesnych kabin?
— Ba kieho! — zahundral Jurkovskij.
Cosi sa s kovovym treskom gulalo po dlazke. Zilin vyskocil na chodbu. To bol zaciatok prihody.
Vesmirnu lod ustavicne metalo z boka na bok ako triesku na vlnach mora. Zilin, beziac po chodbe, si v duchu hovoril: To bolo mimo nas. Aj toto, aj toto a este aj to. Vsetko mimo… Za chrbtom sa mu zrazu rozlahlo sycanie. Oprel sa o stenu a obratil sa. V prazdnej chodbe, asi desat krokov od neho, sa zjavilo biele mracno pary, ako ked praskne ocelova bomba s tekutym heliom. Sykot rychlo za-nikol. Chodbou zavial ladovy chlad.
— Zasiahol nas, had jeden! — zvolal Zilin a odlepil sa od steny. Biely mrak mu isiel v patach, pomaly sa rozplyvajuc.
Vo velitelskej kabine bolo velmi chladno. Zilin zbadal na stenach i dlazke namrazu a v nej odblesk vsetkych siedmich farieb duhy.
Michail Antonovic s purpurovocervenym zatylkom sedel pri samopocitaci a priam z neho tahal zapis s informaciami. Bykova nebolo vidiet. Bol za izolaciou reaktora.
— Znovu zasah?! — zakrical tenkym hlasom navigator.
— Kedy sa uz konecne dostavi palubny inzinier? — ozvalo sa namiesto odpovede spoza reaktora.
— Tu som, — hlasil sa Zilin.
Utekajuc cez velitelsku kabinu, posmykol sa na inovati. Bykov mu vysiel v ustrety. Rysave vlasy mal zjezene.
— Prekontroluj chod odrazatela! — prikazal Zilinovi.
— Rozkaz! — odvetil palubny inzinier.
— Navigator, ake mame vyhlady? Presmykneme sa?
— Nie, Losenka. Hustota je vsade rovnaka. Ved vidis, ako nas to…
— Vypni odrazatel. Prejdeme na havarijne riadenie.
Michail Antonovic sa rychlo obratil na otacavom kresle k riadiacemu pultu. Polozil ruku na klaviaturu a zacal:
— Mozno, ze by…
No vetu nedokoncil. No tvari sa mu zracil uzas. Pult s riadiacou klaviaturou bol miestami prehnuty, o chvilu sa vsak vyrovnal a potom nehlucne sklzol na dlazku. Zilin zacul, ako Michail Antonovic zakvilil od prekvapenia, a tak mu pribehol na pomoc. Na stene velitelskej kabiny, v jej makkej izolacii sa usadila poldruhametrova jasterica z Marsu Rukavicka, ktoru tak dlho hladal Jurkovskij. Presna kresba klavesnic riadenia na jej bokoch uz zacala blednut, no na strasnej trojuholnikovej hlave este stale blikalo vyobrazenie cervenej stoplampy. Michail Antonovic, pozerajuc na meniacu sa Rukavicku, iba tazko lapal po vzduchu a chytal sa za srdce.
— Hes! — zakrical Zilin.
Rukavicka sa pohla a kamsi zaliezla.
— Ja ju zabijem! — vykrikol Bykov. — Zilin, doparoma, chodte na svoje miesto!
Zilin sa obratil a v tom momente sa to stalo. Tachmasib dostal poriadny zasah.
AMALTEA, STANICA J
Po veceri vosiel kuchar Valnoha do spolocenskej miestnosti a povedal:
— Potrebujem vodu. Kto by isiel dobrovolne?
— Ja, — ozval sa Kozlov.
Potapov zdvihol hlavu od sachovnice a tiez sa prihlasil.
— Samozrejme, ze aj ja, — ozval sa Kosta Stecenko.
— Aj ja mozem? — spytala sa Zojka Ivanova tenuckym hlaskom.
— Prirodzene, — odvetil jej Valnoha, pozerajuc do povaly. — Pridte vsetci.
— Vela vody je treba? — opytal sa Kozlov.
— Ani nie, tak desat ton, — povedal Valnoha a vysiel von.
— Aj ja idem s vami, — ozval sa Gregor.
— Ty len radsej zostan tu a rozmyslaj, — radil mu Potapov. — Si teraz na tahu. A ty vzdy rozmyslas nad jednym tahom aj pol hodiny.
— To nic, — nedal sa Gregor. — Este stacim aj porozmyslat.
— Gala, pod s nami, — volal Stecenko veducu astrometrickeho observatoria.
