Rukavicka krcovite otvorila a zatvorila tlamu.
— No co? — povedal Zilin sam pre seba. Z povaly spadla velka kvapka rosy a rozprskla sa na roztrhanej izolacii automatu. Zilin sa zamyslene pozrel hore.
— Ano, vonku je vysoky tlak… mozno niekolko sto atmosfer. Smoloplastove upchavky napokon taky tlak nevydrzia.
Rukavicka sa sotva badatelne pohla a znovu otvorila tlamu. Zilin vytiahol z vrecka suchar a hodil joj ho. Rukavicka ho unavene prehltla a uprela na Zilina vodnate oci.
Zilin si vzdychol a ticho poznamenal:
— Ech, ty uboziatko.
PIESEN O LASTOVICKE
Ked sa Tachmasib prestal krutit, Dauge sa odlepil od podstavca nabojovej komory a spod trosiek pristroja vyvliekol bezvladneho Jurkovskeho. Nestacil si vsimnut, co je cele a co rozbite, uvedomil si iba, ze v observatoriu je hotova spust. Kovove policky s kazetami sa pokrivili a kazety pri pade na zem rozbili pristrojovu dosku radioteleskopu. V observatoriu bolo horuco a pachlo tam cimsi zhorenym.
Dauge vyviazol pomerne dobre, lebo pri naraze sa krcovito chytil podstavca. Teraz ho len silne bolela hlava. Naproti tomu Jurkovskij bol bledy a viecka mu zmodreli. Dauge ho potriasol za plecia, pofukal mu do tvare a napokon ho zlahka udrel po lici. Jurkovskeho hlava sa bezvladne prevalovala z boka na bok a z mdlob sa neprebral. Dauge sa rozhodol preniest ho do kabiny prvej pomoci. V spojovacej chodbe vsak bola nezvycajna zima, steny pokryvala inovat. Dauge si klakol, polozil si Jurkovskeho hlavu do lona a prstami zoskrabal zo steny inovat. Potom mu mokrou, chladnou rukou trel sluchy. V tom okamihu zacalo stupat pretazenie — Bykov brzdil pad Tachmasibu. Daugemu prislo nevolno, lahol si doluznacky a chladil si tvar o dlazku pokrytu inovatou. Ked sa stav pretazenia skoncil, Dauge zostal este chvilu lezat. Potom vstal, chytil Jurkovskeho popod pazuchy a pokusal sa ho odvliect. Pochopil, ze do kabiny prvej pomoci ho nedovlecie. Zatiahol ho preto do spolocenskej miestnosti, ktora bola najblizsie. Ulozil ho na divan, sadol si vedla neho a cely udychany oddychoval. Jurkovskij velmi chrcal.
Po kratkom oddychu Dauge vstal a podisiel k malemu baru. Otvoril ho, vzal si karafu s vodou a pil priamo z nej. Voda mu stekala po brade, hrdle i za koselu. Bolo to prijemne. Vratil sa spat k Jurkovskemu a pofrkal ho vodou z karafy. Potom ju odlozil na dlazku a rozopal Jurkovskemu bluzu. Na jeho obnazenej hrudi zbadal akysi cudny pas, tiahnuci sa od jedneho ramena k druhemu. Bol tmavopurpurovej farby a kriklavo sa vynimal na kozi opalenej pekne do hneda. Dauge nan chvilu nechapavo pozeral, az mu zrazu zislo na um, ze je to stopa po zasahu elektrickym prudom. Jurkovskij zrejme padol na neizolovane kontakty elektrickeho vedenia. Vsetky pristroje v observatoriu pracovali pod vysokym napatim. Rozbehol sa do kabiny prvej pomoci.
Jurkovskij sa prebral z mdlob az po stvrtej injekcii. Vlastne iba pootvoril oci. Pohlad mal mdly. No Dauge sa i tomu nesmierne potesil.
— Uf, Vladimir! Ty certisko, — vydychol si s ulahcenim. — Uz som si myslel, ze je s tebou naozaj zle. Tak ako? Mozes vstat?
Jurkovskij pohybal perami, pootvoril usta a hlasnejsie zachrcal. Jeho oci nadobudli strnuly vyraz, obocie sa mu stiahlo.
— Dobre, dobre. Len pokojne lez! — tisil ho Dauge. — Musis si trochu odpocinut.
Po tychto slovach sa obzrel a vo dverach uvidel Charlieho Mollara. Stal, drzal sa ramu dveri a kyval sa z boka na bok. Tvar mal cervenu, spuchnutu. Cely bol mokry a ovesany akymisi bielymi motuzikmi. Dauge mal dojem, ze sa z neho pari. Mollar mlcky pozeral na Daugeho a Jurkovskeho, planetologovia zase rozpacito hladeli nanho. Jurkovskij dokonca prestal chrcat. Mollar napokon prekrocil prah a chytro prepletajuc nohami, presiel k najblizsiemu kreslu. S nestastnym vyrazom sa usadil. Kabinou sa sirila vona vareneho masa a posteklila Daugeho v nose.
— To je polievka? — spytal sa.
— Oui, monsieur, — odvetil smutne Mollar. — Rezance.
— A co s polievkou? — vyzvedal sa Dauge.
Mollar si vzdychol a zacal zo seba oberat rezance.
— Uz niet polievky. A toto bola velmi horuca polievka.
— Boze moj! — polutoval ho Dauge, no trochu sa pritom usmieval. Aj Mollar sa usmieval.
Jurkovskij znovu zachrcal Tvar sa mu skrivila a ocervenela od navalu krvi. Dauge sa prestrasene vrhol v nemu.
— Voldemar sa silno uderit? — spytal sa Mollar a povytiahol krk, aby s bojazlivym zaujmom dovidel na Jurkovskeho.
— Nie. Zasiahol ho elektricky prud, — odvetil Dauge. Usmev mu uz zmizol z tvare.
— Co sa stalo? — vyzvedal sa dalej Mollar. — Bolo tak zle…
Jurkovskij prestal chrcat, sadal si a kriviac strasne tvar, zacal cosi hladat v naprsnom vrecku bluzy.
— Co ti je, Vladimir? — vypytoval sa ho starostlivo Dauge.
— Voldemar nemoze hovorit, — povedal ticho Mollar.
Jurkovskij prikyvol. Medzitym vytiahol pero, blok a zacal pisat.
— Upokoj sa, Voloda, — sepkal Dauge. — To ta za chvilu iste prejde.
— Ano, prejde, — pridal sa Mollar. — Mne sa tiez prihodilo cosi podobne.
Jurkovskij podal blok Daugemu, unavene si lahol a zatvoril oci.
— Nemozem hovorit, — precital s namahou jeho poznamku Dauge.
— Nerozculuj sa zbytocne, Voloda! To prejde.
Jurkovskij netrpezlivo mykol hlavou a napisal:Ako sa ma Alexej a ostatni? Co je s lodou?
— Neviem, — povedal bojazlivo Dauge a pozrel sa na otvor veduci do velitelskej kabiny. — Uf! Doparoma, uplne som na vsetko zabudol.
Jurkovskij pozrel tym smerom a kyvol hlavou.
— Ja sa prezvediet, — ponukol sa Mollar.
— Hned a vsetko budes vediet.
Vstal z kresla, no vtom sa otvorili dvere a do spolocenskej kabiny vstupil kapitan Bykov. Strapaty, s abnormalne fialovym nosom a so sinkou pod pravym okom. Obzrel si vsetkych zanovitymi ockami, podisiel k stolu, oprel sa on rukami a spytal sa:
— Preco nie ste v pretlakovych komorach?
Povedal to ticho, ale takym tonom, ze Charliemu Mollarovi okamzite zmizol usmev z tvare. Na chvilu zavladlo hlboke ticho. Len Dauge sa nejapne zasmial a potom uz hladel kamsi bokom. Jurkovskij privrel oci a pomyslel si: Ide do tuheho. Poznal totiz Bykova velmi dobre.
— Kedy uz bude na tejto lodi disciplina? — pokracoval kapitan.
Cestujuci mlcali.
— Ako mali chlapci, — dodal napokon s odporom. Potom si unavene sadol a obratil sa k Francuzovi:
— A propos, co je to s vami monsieur Mollar?
— To je od polievky, — odpovedal pohotovo Mollar. — Hned sa dam do poriadku.
— Kch… de sme? — zachrcal Jurkovskij.
— Padame, — odvetil stroho Bykov.
Jurkovskym trhlo a posadil sa.
— Kch… de? — spytal sa znovu s namahou.
— Na Jupiter, — oznamil usecne Bykov, nepozerajuc sa pritom na planetologov. Ocami spocinul na Mollarovi. Bolo mu ho velmi luto. Ved to bol jeho prvy skutocny medziplanetarny let. A na Amaltei velmi ocakavali tohto nadaneho radiooptika.
— O, — povedal Mollar. — Na Jupitera?
— Ano, — prikyvol mu Bykov, suchajuc si sinku pod okom. — Mame rozbity odrazatel. Kontrolny blok nepracuje. Na lodi je osemnast zasahov po zrazke s meteoritmi.
