— Zhorime? — spytal sa rychlo Dauge.
— Zatial neviem. Michail to prepocitava. Mozno, ze nie.
Po tychto slovach sa Bykov odmlcal.
— Idem sa ocistit, — prerusil Mollar ticho, ktore zavladlo v kabine.
— Pockajte, Charlie, — zadrzal ho Bykov. — Sudruhovia, rozumiete dobre, co som vam povedal? Padame na Jupiter.
— Rozumieme, — odvetil za vsetkych Dauge.
— Teraz budeme padat na Jupitera cely nas zivot, — ohlasil sa Mollar.
Bykov nanho strmo pozrel.
— Do-dobre! Velmi vystizne povedane, — vyjachtal Jurkovskij.
— C’est le mot, — dodal Mollar v matercine usmievajuc sa. — Mozno… ale napriek tomu sa predsa len idem ocistit!
— Ano, chodte, — povedal zamyslene Bykov. Mollar sa obratil a vysiel zo spolocenskej kabiny. Vsetci sa pozerali za nim. O chvilu poculi, ako si na chodbe spieva slabym, no prijemnym hlasom.
— Co to spieva? — spytal sa Bykov. Mollar si nikdy predtym nespieval.
Dauge sa zapocuval pozornejsie a potom zacal prekladat:
— Zo oknom mojho hviezdoletu sa bozkavaju dve lastovicky. Ako sa sem dostali do tychto pustych koncin? Velmi lubia jedna druhu a vzniesli sa sem pokochat sa vo hviezdach. Tra-la-la. No, coze vas je do nich?
— Tra-la-la, — opakoval zadumcivo Bykov. — Znamenite.
— Ty pre-pre-prekladas ako samopocitac, — pochvalil Jurkovskij Daugeho.
Bykov sa nanho zacudovane pozrel.
— Vladimir, coze je to s tebou?
— Za-za-zajakavam sa, cely zivot uz t-tak bude, — odvetil mu Jurkovskij a uskrnul sa.
— Zasiahol ho elektricky prud, — povedal ticho Dauge.
Bykov stisol pery.
— No, nic to, — povedal po chvili. — Nie sme prvi. A bolo uz aj horsie.
Vedel vsak, ze v horsej situacii este nebol a ani planetologovia nic podobne nezazili. Z pootvorenych dvier sa ozval hlas Michaila Antonovica.
— Alosa, hotovo!
— Pod blizsie, — pozval ho Bykov.
Michail Antonovic, tucny a doskriabany, sa vovalil do spolocenskej kabiny. Nemal koselu a cely sa blystal od potu.
— Uch, mate tu sviezo! — povedal, oblapajuc si mocnu hrud kratkymi tucnymi rukami. — U nas vo velitelskej kabine je priserne teplo.
— Ukaz, — dozadoval sa netrpezlivo Bykov.
— Co je s Vladimirom? — spytal sa ustarostene navigator.
— Noze mi to uz daj, — nastojil kapitan. — Zasiahla ho elektrina…
— A Charlie je kde? — vyzvedal sa Michail Antonovic dalej.
— Je zivy a zdravy, — odvetil mu Bykov netrpezlivo. — Ako vidis, vsetci sme zivi a zdravi. A referuj uz!
— No tak je dobre, — uspokojil sa navigator. — Nuz, mladenci, situacia je asi takato: Tachmasib klesa a paliva, aby sme sa z toho dostali, niet.
— To je jasne ako facka! Dalej… — ozval sa Jurkovskij bez zajakavania.
— Pomoct by nam mohol jedine fotonovy reaktor. No zda sa, ze je poskodeny — jeho odrazatel nepracuje. Ale na spomalenie padu mame paliva dostatok. Prepocital som to. Ak je vseobecne uznavana teoria o atmosfere Jupitera spravna, nezhorime!
Dauge chcel poznamenat, ze takej teorie niet ani nikdy nebolo. No radsej mlcal.
— Uz teraz mame dostatocne brzdenie, — pokracoval vo vysvetlovani Michail Antonovic. — Takze podla mna pad nebude az taky nebezpecny. Viac sa urobit neda, — navigator sa previnilo usmial, — ak sa, pravda, nepodari opravit odrazatel.
— Na Jupiteri vsak nie je technicko-opravarenska zakladna, — ujal sa slova Bykov.
Povedal to preto, aby pochopili vaznost situacie. Zdalo sa mu totiz, ze si plne neuvedomuju ich polozenie.
Jurkovskij a Dauge mlcali.
— Pocuvajte, planetologovia, — naliehal Bykov. — Vy ste predsa odbornici. Co nas caka tam dolu? Mozete nam to povedat?
— Ale ano, — vyhlasil Dauge pohotovo. — Onedlho ti to poviem celkom presne.
— Kedy? — ozil Bykov.
— No predsa, ked tam budeme… — zasmial sa Dauge.
— Planetologovia, — ironizoval Bykov. — Spe-ci-a-lis-ti.
— T-t-treba urobit prepocty, — ozval sa pokojne Jurkovskij. — Nech to M-Michail urobi na samopocitaci. V akej vyske prestaneme klesat a zostaneme visiet.
— Podla Kangrena tlak na Jupiteri stupa velmi rychlo, — poznamenal kapitan. — Prepocitaj to. Potrebujeme poznat tlak a pritazlivost.
— Hej, — prisvedcil Dauge. — Aky bude tlak. Mozno nas zdeformuje.
— To nie je iste, — skocil mu do reci Bykov.
— Vydrzime tlak az dvestotisic atmosfer. Fotonovy reaktor a konstrukcia lode i viac.
Jurkovskij pohybal nohami a posadil sa.
— Kangrenova teoria nie je o nic horsia ako druhe, — poznamenal a potom dodal, pozerajuc na navigatora:
— Mohli by sme to prepocitat aj my, ale samopocitac je rychlejsi…
— Ale samozrejme, — suhlasil ochotne navigator. — Naco o tom vobec hovorite, mladenci.
— Michail, — poprosil ho Bykov. — Daj mi program. Pozriem sa nan. A potom ho over v samopocitaci.
— Uz sa stalo, Losenka, — priznal previnilo navigator.
— Aha! — zasomral Bykov. — No coze, celkom spravne. — Vstal. — Tak teraz je uz vsetko jasne. Atmosfericky tlak nam neublizi, no naspat sa nedostaneme. Hovorim to otvorene, chlapci. Nie sme prvi. Zili sme cestne, cestne umrieme. Pokusim sa so Zilinom opravit odrazatel. No neviem, neviem… — zmrastil fialovy nos a pokrutil hlavou.
— A co budete robit vy?
— Pozorovat, — odvetil mu strucne Jurkovskij.
Dauge na znak suhlasu pokyval hlavou.
— Velmi spravne! — pochvalil ich Bykov a vzapati dodal: — Mam k vam prosbu. Dohliadnite na Mollara.
— Tak, tak! — prisviedcal mu Michail Antonovic.
— Je to novacik a… stavaju sa vselijake veci. Ved viete.
— Dobre, Losa, — slubil Dauge a dobracky sa usmieval. — Mozes byt pokojny.
— Nuz tak, — povedal Bykov odchadzajuc. — Ty, Michail, pojdes do velitelskej kabiny a urobis vsetky prepocty a ja si pojdem trochu pomasirovat bok. Mam ho poriadne udrety.
Ked zatvaral za sebou dvere, pocul este ako Dauge hovori Jurkovskemu:
— V istom zmysle mame vlastne stastie, Vladimir. Uvidime cosi, co dosial nik nevidel. Pod, pripravime sa!
— Po-podme, — suhlasil Jurkovskij.
Mna neoklamete, pomyslel si Bykov. Vy ste predsa nepochopili vsetko. Este stale verite. Myslite si: Alexej nas vytiahol z Ciernych pieskov Golgoty, vytiahol nas zo smradlavych mociarov, vytiahne nas aj z tejto hrobky. Dauge iste tak uvazuje: Ale co, Alexej nas vytiahne. Mozno sa mu to predsa len podari!
V kabine prvej pomoci sa Mollar, fuciac od bolesti, natieral taninovou mastou. Tvar mal cervenu a velmi sa mu leskla. Ked uvidel Bykova, privetivo sa usmial a hlasno zanotil svoju piesen o lastovickach. Bykovovi sa zdalo, ze sa uz ako-tak zmieril s osudom. Mollar vsak spieval coraz hlasnejsie a hlasnejsie a z casu na cas zasycal od bolesti.
