ODPORUCA SA NESPOMINAT
Zilin opravoval autoblok kontroly odrazatela. Vo velitelskej kabine bolo velmi horuco, dusno, zrejme nefungovala ventilacia alebo cely system vymeny vzduchu v lodi mal poruchu. No na jeho opravu nebolo teraz casu a ani to nebolo rozhodujuce. Zilin najskor zhodil bluzu, potom aj pracovny oblek a zostal iba v koseli a trenirkach. Rukavicka sa usalasila na hrbe satstva a coskoro splynula s modrou farbou pracovneho obleku, iba obcas zdvihla hlavu a zazmurkala velkymi vypuklymi ocami.
Palubny mechanik vytahoval z kontrolneho autobloku jeden panel za druhym. Boli to vlastne dosky z umelej hmoty, upravene systemom tlacenych spojov. Skontroloval ich stav, dobre vkladal spat a poskodene vyradoval. Pracoval systematicky, pokojne, ani keby bol v skole pri zapoctovej skuske. Napokon, ani sa nebolo preco nahlit. Jeho praca uz aj tak nebola potrebna. No na to radsej nemyslel. Vlastne nechcel mysliet na nic. Tesilo ho, ze nezabudol schemu, ze takmer nemusel siahnut po prirucke. Tak sa zahlbil do prace, ze zabudol na odreniny na tvari, ktore uz pozaschynali a prestavali boliet. Za fotonovym reaktorom bzucal samopocitac a Michail Antonovic pri nom suchotal papierom a hundral si cosi popod nos. Nie, nebola to piesen, hoci Michail Antonovic si obcas zaspieval pri praci.
Zaujimalo by ma, cim sa teraz vlastne zaobera, pomyslel si Zilin. Mozno robi cosi iba preto, aby nemusel mysliet na katastrofu, ktora nas postihla. To je dobra vlastnost. Aj planetologovia iste pracuju, zhadzuju bomby a pozoruju vybuchy sond. Skoda, ze neuvidim, ako vybuchuje taka seria bomb. A nielen to, o mnoho ineho pridem. Napriklad o pohlad na Jupiter z Amaltey; je vraj velmi zaujimavy. A ja som tak velmi tuzil zucastnit sa na medziplanetarnej expedicii vedcov-vyskumnikov, ktori skumaju na inych planetach stopy „priselcov“ z inych civilizacii… Hovori sa, ze na stanici su ohromne dievcata. Dobre by bolo zoznamit sa s nimi a potom o tom porozpravat Pierrovi Huntovi. Pierre lieta na trase Zem-Mesiac a velmi sa svojmu zaradeniu tesil, cudak. No teraz uz sotva bude prilezitost. Mnohe sa nesplni. Otca to velmi zarmuti. To je zle! Hned pri prvom lete! Dobre, ze som sa s nou vtedy pohneval, preblesklo zrazu Zilinovi myslou. Takto je to vsetko ovela jednoduchsie. Michailovi Antonovicovi je horsie ako mne. Je zenaty, ma dve, nie, tri deti. Najstarsia dcerka ma uz sestnast rokov. Vzdy nam sluboval, ze nas zoznami so svojou rodinou. Aj kapitan ma zenu. Krasnu, veselu, zda sa, i mudru. Odprevadzala ho a iste ani len nepomyslela, ze je to naposledy! Mozno, ze aj ano, no nedala to najavo. Za tie roky si uz privykla. Clovek si na vselico zvykne. Ja som si napriklad zvykol na stav pretazenia. Zo zaciatku mi byvalo velmi zle, uz som sa nazdaval, ze ma prelozia na specializaciu stanicneho riadenia. V skole tomu vravievali „oddisponovat k dievcatam“, lebo tento odbor studovali prevazne dievcata. Ak tam prelozili chlapca, pocitoval to ako hanbu. Nechapem preco, ved dievcata isli pracovat po skonceni studia na rozlicne SPU i na stanice vybudovane na cudzich planetach a nepracovali o nic horsie ako chlapci. Ba casto aj lepsie… Velmi dobre, pomyslel si znovu Zilin, ze sme sa vtedy pohnevali. Ako by to dnes prezivala?
… Bozkavali sme sa vo Velkom parku, potom na nabrezi pod belostnymi sochami. Odprevadil som ju domov a este sme sa bozkavali pod branou na schodisti. Cely cas tadial chodili ludia, i ked bolo uz neskoro v noci. Velmi sa bala, ze ju uvidi mama. Bolo to v lete, za bielych noci. Potom sme sa este stretli v zime, cez prazdniny. Vsetko bolo ako prvy raz, ibaze v parku bolo plno snehu a hole konare stromov sa crtali na pozadi nizkej sivej oblohy Obcas sa zdvihol vietor a nasypal nam za krk snehoveho poprasku. Premrzli sme a utekali sa zo hriat do kaviarne na ulici Medziplanetarnikov Ohromne nas potesilo, ze tam bolo iba zopar ludi. Sadli sme si k oknu a pozerali, ako po ulici premavaju auta. Stavil som sa, ze poznam vsetky znacky aut. A prehral som. Zrazu len prislo nadherne vozidlo, v zivote som cosi take nevidel. Povedali mi, ze je to novy cinsky vyhliadkovy autobus Zlaty drak. Potom sme sa este skriepili o tri zelania. Vtedy sa mi zdalo, ze to tak bude vzdy, v lete i v zime, na nabrezi pod belostnymi sochami, vo Velkom parku i v divadle, kde bola velmi povabna v slusivych ciernych satockach s bielym golierikom a po cely cas ma stuchala do boku, aby som sa nesmial tak nahlas. Raz sa stalo, ze neprisla na dohovorenu schodzku. Cez videofon som si dohovoril nove stretnutie. Znovu neprisla. Ked som sa vratil do skoly, uz mi nenapisala. No ja som stale dufal a vypisoval jej listy. Dlhe a hlupe. Pravda, vtedy som to este nechapal. Po roku sme sa celkom nahodou stretli v skolskom klube. Bola tam s priatelkou a tvarila sa, akoby ma vobec nepoznala. Vtedy som pochopil, ze je koniec nasej lasky. Zdalo sa mi, ze sa vsetko zrutilo. To vsak pominulo ku koncu piateho rocnika, nechapem teda, preco na to prave teraz myslim. Pravdepodobne preto, ze je to uz teraz jedno. Mohol by som na to aj nemysliet, no mysliet, ci nemysliet, aj tak je to vsetko jedno…
Buchli dvere. Ozval sa Bykovov hlas:
— Tak ako, Michail?
— Koncim prvy zvitok, Alosenka. Klesli sme na patsto kilometrov.
— Tak… — potom uz bolo pocut len praskot crepin, po ktorych stupal kapitan. — Tak to znamena, ze spojenie s Amalteou nenadviazeme.
— Prijimac mlci, — vzdychol si Michail Antonovic. — Vysielac pracuje. Su tu vsak radioburky.
— A co vypocty?
— Uz som s nimi takmer hotovy, Alosenka. Vychodi to tak, ze padneme na sest-sedem megametrov a tam zostaneme visiet. Budeme sa vznasat v atmosfere Jupitera, ako hovoril Vladimir. Tlak je tam obrovsky. Nas to vsak nerozdrvi. Iba nam to stazi situaciu; je tam potrebna tazna sila dva, dva a pol.
— Uhm, — povedal Bykov. Na chvilu sa odmlcal a potom sa spytal: — Mas nejaky navrh?
— Co?
— Ci mas nejaky navrh, ako sa odtialto dostat?
— Co je s tebou, Alosenka? — spytoval sa navigator laskavo, takmer sa zajakajuc. — Akyze navrh?! Sme nad Jupiterom! Este som nepocul, ze by sa odtialto… niekto dostal.
Zavladlo ticho. Zilin sa znovu pustil do prace. Pracoval sikovne a bez hluku. Po chvili sa Michail Antonovic ozval:
— Nemysli na nu, Alosa. Lepsie je nespominat. Zda sa ti to mozno strasne, ale skutocne …
— Ved ja nespominam, — povedal Bykov neprijemne priskrtenym hlasom. — A ani tebe to neradim, navigator. Ivan! — zakrical zrazu.
— Ano? — ozval sa nahlivo Zilin.
— Este stale sa s tym natahujes?
— Uz budem koncit.
Vzapati bolo znovu pocut praskat ulomky; Bykov zamieril k Zilinovi.
— Smeti, — hundral si popod nos. — Svinstvo. Hotovy blazinec.
Vysiel spoza izolacie reaktora a ucupil sa vedla Zilina.
— Uz-uz koncim, — opakoval Zilin.
— Nenahanas sa, inzinier, — povedal srdito Bykov.
Zilin si odfukol a zacal vytahovat z puzdier nahradne bloky. Bykov trochu ustupil, aby mu urobil miesto. Obaja boli sirokopleci, ako sa povie, chlapi pri sebe, a pred kontrolnym zariadenim reaktora nemali velky priestor. Pracovali mlcky a rychlo. Bolo pocut, ako Michail Antonovic spustil samopocitac, ktory zacal rytmicky pracovat.
Ked dokoncili opravu, Bykov zvolal:
— Michail, pod sem!
Potom sa narovnal a utrel si z cela pot. Po chvili odsunul nohou hrbu poskodenych blokov a zapol signal vseobecne] kontroly. Na obrazovke autobloku sa rozziarila trojrozmerna schema odrazatela. Obraz sa mierne otacal.
— Ojojoj, — povedal Michail Antonovic.
Tik-tik-tik, vysuvala sa zo samopocitaca dlha belasa paska papiera so zapisom.
— Zasahov od mikrometeoritov nie je az tak vela, — konstatoval ticho Zilin.
— Co tam po mikrometeoritoch, — skocil mu do reci Bykov, nahnuc sa az k obrazovke pristroja. — Tu hla je hlavny zasah.
Schema odrazatela mala na obrazovke modru farbu. Kde-tu sa vsak beleli rozmazane fliacky. Na tych miestach vrstvu mezohmoty prerazilo alebo narusilo system kontrolnych buniek. Bielych fliac-kov bolo vela a smerom k okraju odrazatela sa zlievali do velkej suvislej skvrny, zaberajucej najmenej jednu osminu paraboloidu.
Michail Antonovic kyvol rukou a vratil sa k samopocitacu.
