— S takym odrazatelom si mozeme akurat tak prskavky vystrelovat, — zasomral Zilin.
Naciahol sa za pracovnym oblekom, striasol z neho Rukavicku a zacal sa obliekat. Vo velitelskej kabine sa citelne ochladilo. Bykov este vzdy stal, pozeral na obrazovku a obhryzal si nechty. Potom vzal pasku so zapisom samopocitaca a preletel ju pohladom.
— Zilin, — povedal vzapati. — Vezmi dva sigmatestery, skontroluj stav elektrickej energie a prid do pretlakovej komory. Pockam ta tam. Michail, ty nechaj vsetko tak a venuj sa utesnovaniu prierazov. Vsetko ostatne nechaj tak, pocul si? Prikazujem ti to!
— Kam si sa vybral, Losenka? — spytal sa Michail Antonovic zacudovane.
— Von, — odvetil stroho Bykov a odisiel.
— Naco? — vyzvedal sa Michail Antonovic, obratiac sa k Zilinovi.
Ten iba bezradne pokrcil plecami. Nevedel. Opravit zrkadlo v priestore pocas letu bez specialistov- mezochemikov, bez ohromnych krystalizatorov a reaktorovych piecok, to je jednoducho nemyslitelne. Je to rovnako nemozne ako napriklad pritiahnut holymi rukami Mesiac k Zemi. V takom stave, v akom bol teraz odrazatel, s odbitym okrajom, mohol dat Tachmasibu iba rotacny pohyb. Taky isty ako v okamihu katastrofy.
— Taka hlupost, — povedal nerozhodne Zilin a pozrel na Michaila Antonovica. Obaja mlcali, no bolo im zrazu akosi naponahlo. Michail Antonovic nepokojne pozbieral svoje listky a nahlivo povedal:
— No, chod uz, Ivanko, chod! Ponahlaj sa!
V pretlakovej komore sa Bykov a Zilin obliekli do kozmickych skafandrov a s namahou vosli do vytahu. Kabina vytahu strmo klesala dolu po gigantickej rure fotonoveho reaktora, na ktoru boli napojene vsetky uzly lode od gondoly pre posadku az po parabolicke zrkadlo odrazatela.
— Dobre, — poznamenal Bykov.
— Co je dobre? — nerozumel Zilin.
— No predsa, ze funguje vytah, — odvetil mu Bykov.
— Aha, — konstatoval radostne Zilin.
— Mohol by aj nefungovat, — pokracoval Bykov. — V tom pripade by sme museli zliezt dvesto metrov a znovu sa vyskriabat spat.
Ked vysli z vytahu, ocitli sa na vrchnom okraji paraboloidu. Pod nimi sa vypuklo zvazovala cierna kupola odrazatela. Jeho rozmery boli obrovske: bol sedemstopatdesiat metrov dlhy a rozpatie mal patsto metrov. Okraje nebolo dovidiet. Nad hlavami im visel strieborny disk nakladnej casti korabu. Na jeho bokoch, pripevnene v patricnej vzdialenosti, horeli tisko bez dymu kyslikove rakety. A vokol bol uz len cudne svetielkujuci nekonecny priestor.
— Zacneme, — povedal Bykov a podal Zilinovi tenke zmotane lane. — Uviaz jeden koniec vo vytahovej sachte.
Bykov urobil na druhom konci slucku a utiahol si ju okolo pasa. Potom si okolo krku prehodil oba testery i prekrocil zabradlie.
— Uvolnuj pomaly lano, — prikazal palubnemu inzinierovi a vykrocil do prazdna.
Zilin stal pri zabradli, drzal lano oboma rukami a pozeral, ako sa mohutna, neforemna postava v kozmickom skafandri pomaly klze po vypuklej stene zrkadla. Okolo skafandra sa tvorila ruzova ziara, na ciernej vrubkovanej kupole lezali ruzovkaste tiene.
— Povoluj rychlejsie, — velil z laryngofonu Bykovov zlostny hlas.
Postava v kozmickom skafandri sa stratila, splynula s povrchom paraboloidu a zostalo iba tuho napnute leskle lano.
— Pozri sa, Ivan, — ozval sa znovu Bykov. — Dolu pozeraj! Dolu!
Hlboko dolu, kam Zilin uprel svoj zrak, vyplaval z hnedej plane obrovsky belavy vrsok, ponasajuci sa na fantasticku muchotravku. Pomaly sa rozpinal do sirky a na jeho povrchu bolo mozno rozoznat cosi podobne klbku zvijajucich sa vretenic, tvoriacich akusi vlajucu ozdobu.
— Exosferna protuberancia, — vysvetloval kapitan. — Je to pomerne zriedkavy jav. Cert aby to vzal. To by mali vidiet chlapci!
Mal na mysli planetologov. Stred vrsku sa zrazu rozziaril mihotavym bledolilavym svetlom.
— Ach! — zvolal nevdojak Zilin.
— Povol este lano! — dozadoval sa Bykov.
Zilin povolil trochu lano, nespustajuc oci z neobycajneho ukazu.. Najskor sa mu zdalo, ze Tachmasib leti priamo do oblaku protuberancie, ktory si odtrhol od hnedej zakladne a vznasal sa v ruzovkastom opare, vlecuc za sebou lepkavy chvost zltych priezracnych niti. V nitiach opat vzblklo bledolilave fluidum a vzapati celkom zhaslo. Oblak sa rozplynul.
Bykov uz pracoval dost dlho. Niekolko raz vysiel na pracovnu plosinu, trochu si oddychol a znovu sa spustal dolu, zakazdym inym smerom. Ked sa vratil po treti ci stvrty raz, mal iba jeden tester.
— Stratil som ho, — povedal strucne.
Zilin nehovoril nic, iba trpezlivo povoloval alebo zmotaval lano, zapierajuc sa pritom nohou do zabradlia. Taky postoj mu vyhovoval a umoznoval mu pozorovat okolie. No nic nezvycajne sa uz neudialo. Ked kapitan vysiel hore po siesty raz, vyhlasil:
— Staci. Ideme.
V tej chvili si Zilin vsimol, ze hrdzava stena hmly vlavo od nich, oblacny povrch Jupitera, je ovela blizsie.
Vo velitelskej kabine uz bolo cisto. Michail Antonovic pozametal smeti a crepy a teraz sedel na svojom mieste, schuleny v kozusinovej bunde oblecenej na kombinezu. Z ust sa mu parilo. V kabine bolo chladno. Bykov si sadol do kresla, laktami sa oprel o kolena a upreto sa pozeral najskor na navigatora a potom na Zilina. Navigator i Zilin mlcky cakali.
— Opravil si prierazy? — oslovil napokon navigatora.
Michail Antonovic niekolko raz suhlasne prikyvol.
— Este mame sancu, — pokracoval Bykov. Michail Antonovic sa vzpriamil a hlasito vydychol. Zilin od vzrusenia naprazdno prehltol. — Este mame sancu, — zopakoval svoje tvrdenie Bykov. — Sice nepatrnu…
— Aku, povedz, Alosenka? — spytal sa ticho navigator.
— Hned to bude, — odvetil Bykov, odkasliavajuc si. — Sestnast percent z plochy odrazatela je vyradenych z prevadzky. Otazka znie: Da sa vyuzit zvysnych osemdesiatstyri percent? Ba mozno i menej, pretoze asi desat percent nebudeme moct skontrolovat pre poruchu kontrolnych buniek.
Navigator i Zilin pocuvali so zatajenym dychom.
— Mozeme to v kazdom pripade skusit, — pokracoval Bykov. — Treba premiestit ohnisko spalovania plazmy tak, aby sa kompenzovala asymetria plochy poskodeneho odrazatela.
— Jasne, — poznamenal Zilin chvejucim sa hlasom.
Bykov nanho pozrel a pokracoval:
— To je ta sanca, ktoru mame. My dvaja pojdeme prestavat magneticke lapace. A ty, Michail, vypocitas najvyhodnejsie ohnisko spalovania vzhladom na poskodenie odrazatela. Hned ti nakreslim jeho schemu. Je to sialeny napad, praca na zblaznenie, ale je to nasa jedina moznost.
Michail Antonovic zdvihol hlavu a jeho pohlad sa stretol s kapitanovym. Bez dalsich slov pochopil, co chcel Bykov povedat: ze sa ich praca mozno nevydari. Mozno tam dolu v podmienkach neuveritelneho tlaku napadne korozia konstrukciu lode skor, ako predpokladali, a Tachmasib sa rozpadne ako kocka cukru v kave, este kym skoncia potrebne pripravy. Nemali vela casu na presne vypocty novej symetrie a vedeli, ze sa este nikdy nikomu nepodarilo take plosne straty vykompenzovat.
— Je to nasa jedina sanca, — zopakoval Bykov.
— Urobim vsetko, Losenka, — povedal Michail Antonovic.— To nie je nic zlozite, vypocitat nove ohnisko.
— Schemu vyradenych ploch dostanes okamzite, musime sa ponahlat. Coskoro zacne narastat pretazenie a bude sa nam tazko pracovat. A ak padneme prihlboko, vznikne nebezpecenstvo, ze pri zapaleni reaktora nastane retazova reakcia v rozzeravenom ovzdusi Jupitera. — Na chvilu sa odmlcal a potom dodal: — Premenime sa na plyn.
— Tak je, na plyn, — pritakaval Zilin. Uz sa mu velmi ziadalo pustit sa do prace. Neodkladne, okamzite.
Michail Antonovic natiahol ruku s kratkymi prstami a povedal tenuckym hlaskom:
