odohralo, pretoze teta-algorytmus vypracoval a prvy vyskusal Michail Antonovic.

Michail Antonovic vydal neopisatelny zvuk; citil sa polichoteny. Bykov prezrel program az do konca, niekolko raz pritom pokyval suhlasne hlavou. Potom ho odlozil a opat si pretrel oci ohromnymi pehavymi pastami.

— Pravdu povediac, — poznamenal, — vobec som sa nevyspal.

— Vezmi si sporamin, Losenka, — presviedcal ho Michail Antonovic. — Ja beriem kazde dve hodiny jednu tabletku a vobec sa mi nechce spat. Aj Vana to tak robi. Naco sa trapit?

— Nemam rad chemikalie, — odvetil mu Bykov. Potom vstal a presiel sa po kabine. — Pocuj, Misa! Co sa to tu u nas deje?

— Ako to myslis, Losenka? — opytal sa navigator.

— Nuz, planetologovia, — vysvetloval mu Bykov.

Zilin, ktory bol po cely cas za ochrannym plastom fotonoveho reaktora, sa teraz zamiesal do rozhovoru:

— Rukavicka sa im kdesi podela.

— Hm? — poznamenal Bykov. — To su mi veci! — A znovu sa zacal prechadzat po kajute. — Deti, velke deti!

— Ved sa uz na nich tolko nehnevaj, Losenka! — prihovaral sa navigator.

— Viete, sudruhovia, — povedal Bykov, sadajuc si do kresla, — najvacsie problemy pocas letu su s pasaziermi. A najhorsimi pasaziermi su dobri priatelia. Misa, prosim ta, daj mi sporamin!

Michail Antonovic nahlivo vytiahol z vrecka skatulku. Bykov sledoval ospanlivymi ocami jeho pohyby. Potom ho poziadal:

— Daj mi radsej dva!

PLANETOLOGOVIA HLADAJU RUKAVICKU

— Vyhodil ma, — povedal Dauge, ked sa vratil k Jurkovskemu.

Jurkovskij stal na stolicke uprostred kabiny a dlanami habkal po makkej povale. Na dlazke boli rozsypane rozmrvene susienky.

— To znaci, ze Rukavicka je tam, — reagoval na jeho slova Jurkovskij.

Zoskocil zo stolicky, oprasil si nohavice a zalostne zvolal:

— Rukavicka, zivot moj, kdeze si?!

— Vyskusal si uz povedzme necakane sa posadit do kresla? — spytal sa ho Dauge.

Podisiel k divanu a zrazu sa nan zvalil ako kus dreva s rukami na svoch nohavic.

— Rozdlavis ju! — skrikol Jurkovskij.

— Nie je tu, — oznamoval Dauge a usadil sa pohodlnejsie. — Takto treba skontrolovat vsetky kresla a divany. Rukavicka sa rada usalasi na makkom.

Jurkovskij posunul stolicku blizsie k stene a poznamenal:

— Nie! Pocas letu sa radsej zdrzuje na stene alebo na povale. Treba vsade pozriet, vsetko dokladne prehladat.

— Panabeka, — vzdychol si Dauge. — Co len nezide na um planetologovi, ktory nacisto osprostel od necinnosti!

Potom pozrel bokom na Jurkovskeho a zlovestne zaseptal: — Som presvedceny, ze ju ma na svedomi Alexej. Jakziv ju nemal rad.

Jurkovskij sa pozorne zahladel na Daugeho.

— Ano, — pokracoval Dauge. — Nenavidel ju. A ty to vies. Ale preco? Ved bola taka ticha… taka mila…

— Hlupak si, Grigorij, — povedal Jurkovskij. — Robis tu zo seba sasa, vtipkujes. Mne vsak bude skutocne velmi smutno, ak sa nam strati.

Potom si sadol na stolicku, oprel sa laktami o kolena a pastami si podoprel bradu. Na vysokom cele sa mu zjavili vrasky a cierne zvrastene obocie dodavalo jeho tvari tragicky vyraz.

— No, no, — chlacholil ho Dauge. — Kde by sa stratila z hermeticky uzavretej kozmickej lode? Urcite ju najdeme.

— Najde sa, najde… — nedal sa upokojit Jurkovskij. — Uz by bolo na case. Treba, aby nieco zozrala. Sama si nikdy nepride pytat. Skor zdochne od hladu.

— Vari uz zdochyna?! — zapochyboval Dauge.

— Ved dvanast dni nic nezrala. Od sameho startu. To na nu zhubne posobi.

— Az bude hladna, pride! — povedal presvedcivo Dauge. — Tak by sa zachovala kazda ziva bytost.

Jurkovskij pokrutil hlavou:

— Nie, Grisa. Ona veru nepride!

Znovu vyliezol na stolicku a pustil sa centimeter po centimetri ohmatavat povalu. Ktosi zaklopal na dvere. Vzapati sa ticho pootvorili a na prahu sa zjavil maly, ciernovlasy Charlie Mollar, radiooptik.

— Vstupte? — opytal sa.

— Pravdaze, — povedal Dauge. Mollar splasol rukami:

— Mais non! — vykrikol a radostne sa usmieval. Mimochodom, smial sa vzdy. — Non „vstupte“. Chcel som sa spytat, ci mozno vojst?

— Samozrejme, Charlie, — ozval sa Jurkovskij zo stolicky. — Len vojdite!

Mollar vosiel, zasunul dvere a zvedavo zaklonil hlavu.

— Voldemar, — povedal, nadherne pritom rackujuc. — Vy ucite chodit po plafon?

— Oui, madame, — povedal Dauge s prisernym prizvukom. — Totiz monsieur, samozrejme. Vlastne, aby som pravdu povedal, il cherche la Rukavicka,

— Nie, nie! — zvolal Mollar, sermujuc pritom rukami. — Nie tak! Po rusky. Rozpravam uz len po rusky!

Jurkovskij zoskocil zo stolicky a spytal sa ho: — Charlie, vy ste nevideli moju Rukavicku?

Mollar mu pohrozil prstom.

— Vy vsetci robite zarty, — poznamenal, davajuc si zalezat na prizvuku. — Vy ma dvanast dni zartujete. — Posadil sa na divan vedla Daugeho. — Co to byt Rukavicka? Som uz to vela raz pocul. Dnes vy hladat ju, no ja nevidel este nikdy. Ha? — pozrel na Daugeho. — To byt vtak? Macka? Alebo… eh?

— Hroch? — dozvedal sa Dauge.

— Co to je hroch? — zaujimal sa Mollar.

— No-o, taka lastovienka, — odpovedal Dauge.

— Lastovicka, chapes?

— O l’hirondelle! — vykrikol Mollar. — Hroch!

— Yes, — prisvedcil Dauge. — Naturlich.

— Non, non! Len rusky, — zdoraznoval Mollar a obratil sa k Jurkovskemu. — Gregoar hovori pravda?

— Ale vtipkuje. Tara dve na tri, — odvetil zlostne Jurkovskij.

Mollar nanho skumavo pozrel.

— Ste nejaky nesvoj, Voloda. Mozem vam dajako pomoct?

— Ale vobec nie som. Isto, Charlie. Mozes hladat. Ohmatavat vsetko rukami ako ja…

— Preco ohmatat? — cudoval sa Mollar. — Povedzte, ako vyzera, aku ma farbu. Pomozem vam!

— Cha! — zvolal Jurkovskij. — Aj ja by som rad vedel, aku ma teraz farbu.

Mollar sa oprel o divan a dlanou si prikryl oci.

— Je ne comprends pas, — povedal lutostivo. — Nechapem. Nema farbu? Alebo nerozumiem po rusky?

— Nie, nie! Vsetko je v poriadku, Charlie, — ubezpecoval ho Jurkovskij. — Samozrejme, ze ma farbu. No meni ju. Chapete? Ked je na strope, ma jeho farbu, ked na divane, tak je zase takej farby ako divan…

— A ked na Gregoar, tak ona byt Gregoar, — povedal Mollar. — Vy vsetci moc a moc zartujete.

— Nie, Jurkovskij hovori pravdu, — prerusil ho Dauge. Rukavicka ustavicne meni sfarbenie. Mimikry. Chapete? Ochranne sfarbenie. Pozoruhodne sa maskuje, je schopna menit farbu podla prostredia.

— Chameleon-lastovicka? — zvolal prekvapene Mollar.

Вы читаете Cesta na Amalteu
Добавить отзыв
ВСЕ ОТЗЫВЫ О КНИГЕ В ИЗБРАННОЕ

0

Вы можете отметить интересные вам фрагменты текста, которые будут доступны по уникальной ссылке в адресной строке браузера.

Отметить Добавить цитату