exosfery.
— Rozumiem, Losenka, — odvetil Michail Antonovic.
Bykov este raz zivol a mrzuto si pretrel pastami oci. Potom pristupil k panelu so signalizaciou pre pripad havarie. Vsetko bolo v poriadku. Stroj pracoval v normalnom rytme, plazma mala pozadovane parametre, magneticke lapace pracovali dokonale, bez chyby. Za tento usek zodpovedal palubny inzinier Zilin.
Chlapik, tento Zilin, pomyslel si Bykov. Vyborne to vyreguloval.
Bykov sa zastavil a pokusil sa nepatrne zmenit kurz, aby vyskusal stabilitu nastavenia magnetickych lapacov. Rucicka pristroja na ukazovanie nastavenej hodnoty sa ani nepohla. Chlapik, pomyslel si znovu Bykov. Potom obisiel vypuklu stenu ochranneho obalu fotonoveho reaktora. Pri kontrolnych pristrojoch odrazatela stal s ceruzkou v zuboch Zilin. Rukami sa opieral o pult a takmer nebadatelne sa pohyboval z boka na bok, akoby tancoval. Vari najvyraznejsi bol tento pohyb na lopatkach, ktore sa rytmicky posuvali na jeho zohnutom chrbte.
— Pozdravujem ta, Vana, — prihovoril sa mu Bykov.
— Dobry den, Alexej Petrovic, — opatoval pozdrav Zilin, rychlo sa obratiac, pricom mu ceruzka vypadla z ust a musel ju lapat vo vzduchu.
— Tak ako?
— Vsetko v poriadku, — hlasil Zilin. No aj Bykov sa uz sklonil nad pristrojovou doskou a vzal do ruk kontrolnu pasku so zapisom.
Odrazatel, najdolezitejsi, ale aj najkrehkejsi element privodu fotonov, je obrovske parabolicke zrkadlo, na ktorom je nanesenych pat jemnych, velmi odolnych vrstiev mezohmoty. V zahranicnej literature sa odrazatel casto nazyva „sail“ — plachta. V ohnisku paraboloidu kazdu sekundu vybuchuju a menia sa na luce miliony davok vodiko-tritiovej plazmy. Prud bledeho lilaveho plamena naraza na plochu odrazatela a vytvara taznu silu. Pritom vo vrstvach mezohmoty vznikaju postupne obrovske rozdiely v teplotach a mezohmota, vrstva za vrstvou, vyhara. Okrem toho je odrazatel vystaveny nepretrzitej meteorickej korozii. A ak sa odrazatel poskodi v miestach, kde je nan napojena silna rura fotonoveho reaktora pri jeho plnom chode, vesmirna lod sa v okamihu premeni na tichu hviezdu. Preto sa tieto zariadenia vesmirnych lodi vymienaju po kazdych sto astronautickych jednotkach letu. A preto aj kontrolny system ustavicne meria a signalizuje stav vrstvy mezohmoty i celeho povrchu odrazatela.
— Tak, — poznamenal Bykov, obracajuc v prstoch pasku. — Prva vrstva nam uz vyhorela.
Zilin mlcal.
— Michail! — zakrical Bykov na Krutikova. — Vies, ze nam uz vyhorela prva vrstva?
— Viem, Losenka, — ozval sa navigator. — A co chces? Oversun?
„Oversun“ alebo „skok cez Slnko“ sa robil len vo vynimocnych pripadoch, ako napriklad teraz, ked stanici J hrozil hlad. Pri oversune bolo totiz Slnko v priamke letovej drahy medzi planetou startu a cielovou planetou, co je z hladiska priamej kozmonavigacie velmi narocne. Fotonovy reaktor je mimoriadne zatazeny, pracuje na maximalny vykon, vesmirna lod ma rychlost sest-sedemtisic kilometrov za sekundu. Na pristrojoch sa prejavuju efekty neklasickej mechaniky, zatial, zial, nedostatocne preskumane. Posadka takmer neoddychuje. Spotreba paliva a opotrebovanie odrazatela su velmi vysoke. A k cielovej planete sa spravidla prichadza od polu, co je pre pristavaci manever nevyhodne.
— Ano, — potvrdil Bykov. — Oversun.
Skontroloval stav paliva a znovu sa obratil na navigatora.
— Misa, podaj mi kopiu pristavacieho manevru.
— Pockaj okamih, — odbil ho navigator, ktory mal prave plne ruky prace. Na riadiacom pulte mal celu hrbu modrych harkov a „krmil“ nimi pridavne zariadenie samopocitaca, ktore ticho bzucalo, spracuvajuc jeden listok za druhym.
Bykov si sadol do kresla, a kym zatvoril oci, zazrel, ako Michail Antonovic natiahol ruku a prstami prebehol po klaviature riadiaceho pultu. Jeho ruka sa v tej chvili podobala na velkeho bieleho pavuka. Samopocitac dostal povel, rozozvucal sa a o chvilu zastal, zmurkajuc cervenym stopsvetlom.
— Co potrebujes, Losenka? — opytal sa navigator, pozerajuc do svojich listkov.
— Program pristavacieho manevru, — zopakoval svoju prosbu Alexej Petrovic, pokusajuc sa otvorit oci.
Vtedy zacala vychadzat zo samopocitaca paska s vypoctami a Michail Antonovic ju chytil do oboch ruk.
— O chvilu, — povedal Alexejovi Petrovicovi. — O chvilu!
Bykovovi sladko zasumelo v usiach, pod vleckami mu vzplanuli zlte plamienky. Hlava mu klesla na prsia.
— Losenka, — zavolal nanho navigator. Potom sa naklonil cez riadiaci pult a poklepal ho po pleci.
— Losenka, tu mas program.
Bykov sa strhol, mykol hlavou a rozhliadol sa. Potom si vzal program pristavacieho manevru.
— Uhm, hm… — odkaslal si a na cele sa mu zjavili vrasky. — Tak. Znovu je tu algorytmus. Teta- algorytmus…
A rozospaty sa pohruzil do studia programu.
— Keby si si vzal sporamin, Losenka… — prihovoril sa mu dobrodusne navigator.
— Pockaj, — prerusil ho Bykov. — Co to tu mas? Vari si rozum stratil, navigator?
Michail Antonovic vstal zo stolicky, obisiel stol a hladiac Bykovovi ponad plece, sledoval s nim program.
— Kde, kde? — pytal sa.
— Kam to letis? — pokracoval Bykov nahnevane.
— Myslis si, ze na Siedmy polygon?
— Ano, a co ma byt?
— Domnievas sa azda, ze na Amaltei postavili kvoli tebe tritiovy generator?
— Ak ti ide o palivo, — pochopil narazku navigator, — mame ho na tri taketo programy.
— Musime pristat na Amaltei, — vyratoval pomaly a rozvazne Bykov. — Potom je tu let s planetologmi do exosfery, navrat na Amalteu a napokon sa musime vratit aj na Zem. Opat pouzijeme over-sun!
— Pockaj, — prerusil ho Michail Antonovic. — Pockaj minutku. Mne vycitas nehospodarny program, akesi sklady paliva?!
Vtom sa v otvore do chodby zjavila Daugeho hlava. Bykov sa pootocil. Dauge prebehol ocami po kabine a prosebne sa spytal:
— Pocuvajte, mladenci, nie je tu Rukavicka?
— Von! — zreval nanho Bykov.
Dauge stiahol hlavu, otvor sa ticho zatvoril.
— Darmozraci, — zakrical za nim Bykov. — Vies co, navigator, ak nebudem mat dost paliva na spiatocny oversun, bude s tebou zle!
— Nekric uz tolko, prosim ta, — ozval sa utrapene Michail Antonovic.
Bykov sa zarazil a o chvilu dodal, cervenajuc sa:
— Cert aby to vzal!
V kabine sa rozhostilo ticho. Michail Antonovic sa vratil na svoje miesto. Hnevlivo pozerali jeden na druheho, az kym navigator neprerusil mlcanie.
— Let do exosfery som prepocital. Aj spatny oversun mam uz takmer vypocitany, — povedal a rukou pritom ukazal na hrbu papierov. — A ak mas vazne obavy, mozeme tankovat na Antimarse.
Antimarsom nazyvali kozmonauti umelu planetu, ktora obiehala na drahe podobnej drahe Marsu. V podstate to bol sklad paliva, plnoautomatizovana tankovacia stanica.
— A vobec, nemas dovod na mna takto kricat, — dodal napokon. Slovo „kricat“ vyslovil takmer septom. Uz ho presiel hnev. Aj Bykov sa upokojil.
— No dobre, dobre… Prepac mi, Michail.
Michail Antonovic sa okamzite usmial.
— Nemal som pravdu, — dodal este Bykov.
— Ale co, Losenka, — zahovaral nahlivo navigator. — To je malickost. Taka talafatka… Aha, tu, pozri, aky zaujimavy prud mame. Z vertikaly, — zacal ukazovat rukou, — po plosinu Amaltey i nad samotnou exosferou po vonkajsej elipse az k bodu stretnutia. V momente stretnutia je rychlost iba styri metre za sekundu. Maximalne pretazenie len dvadsatdva percent a dlzka trvania bezvahoveho stavu nepresahuje tridsat-styridsat minut. V prepoctoch su iba celkom nepatrne opravy.
— Odchylky su male vdaka teta-algorytmu, — pochvalil Bykov, akoby chcel odcinit, co sa pred chvilou
