zahynul skor. Aj on mal poskodeny odrazatel.
Vysiel na chodbu a pobral sa do spolocenskej kabiny, nazerajuc cestou do kazdych dveri. Tachmasib este stale klesal, hoci uz zdaleka nie tak prudko. Jurkovskij kracal po prstoch ako pod vodnou hladinou a rukami udrziaval rovnovahu. Z casu na cas nedobrovolne poskocil.
V prazdnej chodbe sa zrazu rozlahol pritlmeny vykrik Mollara, pripominajuci niecim vojensky povel:
— Ako sa mate, Gregoar, dobro?
Daugemu sa zrejme podarilo dostat radiooptika do jeho zvycajnej nalady. Gregoarovu odpoved uz Jurkovskij nepocul.
— Dobre, — zasepkal si sam pre seba a ani nespozoroval, ze sa uz nezajakava.
Nazrel do kabiny Michaila Antonovica. Bola v nej tma a zacitil akusi zvlastnu, drazdivu vonu. Vosiel dnu a zazal svetlo. Uprostred kajuty lezal spadnuty kufor. Jurkovskij este nikdy nevidel kufor v takom neporiadku. Vyzeral, akoby v nom explodovala mensia naloz. Matna povala i steny kabiny boli postriekane akymisi hnedymi slizkymi machulami, ktore vydavali drazdivu vonu.
— Makkyse so specialnym korenim, — skonstatoval okamzite Jurkovskij. Tuto specialitu mal aj on velmi rad, no zial, z jedalneho listku kozmonautov ju nemilosrdne vyskrtli. Obzrel sa a tesne nad dvermi videl stopu po zrazke s meteoritom. Vsetky oddelenia gondoly pre posadku boli hermeticke. Pri zrazke s meteoritom sa privod vzduchu automaticky zastavil, kym smoloplast dieru po naraze meteoritu nezalial. Trvalo to jednu, maximalne dve sekundy. No i za takyto kratky cas mohol tlak v kabine zaznamenat znacne vykyvy. Pre ludi to nebolo nebezpecne, no konzervy pri poklese atmosferickeho tlaku explodovali.
Ach, kontraband, pomyslel si Jurkovskij. Ej ty stary maskrtnik. No pockaj! Dostanes od kapitana svoje! Bykov taketo veci na palube jednoducho neznasal.
Jurkovskij sa este raz poobzeral po kabine, potom zhasol svetlo a vysiel na chodbu. Vtedy pocitil unavu, ba priam olovenu tarchu / celom tele
— Docerta, ako som zmlandravel — zahundral.
Vzapati vsak pocitil, ako ho reze snurka, na ktorej mal na krku zaveseny laryngofon, a pochopil, co je vo veci. Klesanie sa konci. O niekolko minut sa pritazlivost zdvojnasobi. Nad hlavou budu mat desattisic kilometrov stlaceneho kyslika a pod nohami sestdesiattisic kilometrov stlaceneho, az tekuteho kyslika. Kazdy kilogram vahy tela bude vazit dva kilogramy i viac.
— Chudak Charlie, — vzdychol si. — A ubohy Misa.
— Voldemar, — oslovil ho zozadu Mollar. — Voldemar, pomozte nam s polievkou! Je neobycajne tazka.
Jurkovskij sa obzrel. Dauge a Mollar, cerveni a spoteni od namahy, tahali z kuchyne plne nalozeny vozik s obedmi. Z misiek sa parilo. Jurkovskij im vysiel v ustrety, no zistil, ze to nie je take jednoduche. Mollar slabo vzdychol a sadol si na dlazku. Tachmasib sa celkom zastavil — to bola jeho konecna stanica.
PLANETOLOGOVIA KRMIA RADIOOPTIKA
— Kto pripravil tento obed? — spytal sa Bykov a prebehol pohladom po pritomnych.
Michail Antonovic tazko dychal, v prsiach mu piskalo a hrudou sa opieral o stol. Tvar mal cervenu, spuchnutu.
— Ja, — priznal sa nesmelo Mollar.
— Co sa stalo? — zaujimal sa Dauge.
Vsetci hovorili hlbokym hlasom a s pomerne velkou namahou; sotva zo seba sukali slova. Mollar sa pokusil o usmev a lahol si horeznak na divan. Bolo mu nevolno. Tachmasib uz neklesal a pretazenie sa stavalo neznesitelnym. Bykov pozrel na Mollara.
— Tento obed vas zabije, — povedal napokon. — Ak ho zjete, viac nevstanete. Roztrhne vas, chapete?
— Och, docerta, — poznamenal zlostne Dauge. — Zabudol som na narastanie vahy.
Mollar lezal so zatvorenymi ocami a tazko dychal. Spodnu celust mal ovisnutu.
— Zjeme iba bujon, — pokracoval Bykov, — a dost! Viac ani omrvinku! — Pozrel na Michaila Antonovica a vyceril nanho v neveselom usmeve zuby. — Viac ani kusok, — zopakoval este raz.
Jurkovskij vzal naberacku a ponalieval bujon do tanierov.
— Tazky obed, — povedal.
— Chutne rozvoniava, — poznamenal Michail Antonovic. — Mohol by si mi este ti trochu pridat, Volodka?
— Staci, — zakrocil Bykov prisne. Pomaly chlipkal polievku, drziac lyzicu celou rukou ako dieta.
Jedli mlcky Mollar s namahou zdvihol hlavu, no opat si lahol.
— Nemozem, — povedal. — Prepacte mi, nemozem.
Bykov odlozil lyzicu a vstal.
— Odporucam vsetkym cestujucim lahnut si do pretlakovych komor.
Dauge pokrutil zaporne hlavou.
— No, ako myslite, — povedal Bykov. — Mollara tam vsak bezpodmienecne ulozte!
— Dobre, — prikyvol Jurkovskij.
Dauge vzal tanier, prisadol si k Mollarovi na divan a zacal ho krmit ako choreho. Mollar, ani neotvoriac oci, hlasito prehltal bujon.
— A Ivan je kde? — spytal sa Jurkovskij.
— Ma sluzbu, — odvetil Bykov. Potom vstal, zobral hrncek so zvyskom bujonu a podisiel, tazko vlecuc nohy, ku dveram.
Jurkovskij stisol zuby pri pohlade na jeho ohnuty chrbat.
— Vsetko, mladenci, — poznamenal smutne Michail Antonovic. — Zacinam odtucnovaciu kuru. To predsa takto nejde. Vazim teraz takmer dvesto kilogramov. Strasne co i len na to pomysliet. A bude este horsie. Este vzdy mierne klesame.
Dohovoril, oprel sa chrbtom do kresla a zapuchnute ruky zlozil do lona. Potom sa este trochu pohniezdil, vylozil ruky na operadla a zaspal.
— Spi si, tucniak, — povedal Deuge, obzruc sa nanho. — No, Charlie, este lyzicu za otecka. Tak! A teraz za mamicku …
— Nemozem. Prepacte, — mrmlal Mollar. — Nemozem. Lahnem si! — Potom cosi sepotal po francuzsky a lahol si.
Dauge polozil tanier na stol.
— Michail, — oslovil potichu navigatora. — Misa.
Michail Antonovic dalej nahlas chrapal.
— Ja-ja ti ho hned preberiem, — povedal Jurkovskij. — Michail, prihovoril sa mu laskavo, — Michail, podavaju sa makkyse s korenim.
— C-co? — strhol sa navigator
— Neciste svedomie, — poznamenal Jurkovskij.
Dauge pozrel nechapavo z jedneho na druheho a potom tvrdo zautocil na navigatora.
— Co to tam stvarate v kabine?
Michail Antonovic najskor zazmurkal cervenymi vieckami, potom sa zamrvil v kresle a velmi ticho povedal:
— Ach, celkom som zabudol… — a pokusal sa vstat.
— Sed! — prikazal mu Dauge.
— T-tak co tam robite? — pridal sa Jurkovskij.
— Nic zvlastne, — odvetil vyhybavo Michail Antonovic a obzrel sa pritom na dvere velitelskej kabiny. — Naozaj nic, mladenci. Iba…
— Mi-Misa, — nedal sa odbit Jurkovskij. — M-mne sa vidi, ze on nieco vy-vymyslel.
— Hovor, bruchac, — naliehal ostro Dauge.
Navigator sa znovu pokusil vstat.
— S-sed! — zadrzal ho Jurkovskij nemilosrdne.
