— Makkyse. S korenim. Vrav!
Michail Antonovic ocervenel ako rak.
— Nie sme uz deti, — povedal Dauge. — Neraz sme boli vo vaznej situacii. Co to tam mate za tajnosti?
— Este je nadej, — takmer zasepkal Michail Antonovic.
— Nadej, nadej, — opakoval nespokojne Dauge. — Hovor konkretne!
— Nepatrna nadej, — dodal navigator. — Naozaj, chlapci, ja uz musim ist.
— A co to vlastne robia? — nastojil Dauge. — Co robi Losa a Ivan?
Michail Antonovic sa pozrel s tazkym srdcom na dvere velitelskej kabiny.
— On vam to nechcel povedat, — zasepkal. — Nechcel vas upokojovat planou nadejou. Alexej dufa, ze sa z toho dostaneme. Teraz prestavuju system magnetickych lapacov… Prosim vas, nechajte ma uz! — zakrical napokon tenkym prenikavym hlasom. Akosi sa mu podarilo vstat a kolisavym krokom odisiel do velitelskej kabiny.
— Mon dieu, — vzdychol si ticho Mollar a znovu si lahol horeznak.
— Ech, to vsetko su hluposti, — hundral Dauge.
— Napokon Bykov nevie necinne sediet, ani ked uz smrt ciha za chrbtom. Podme! Podte, Charlie, ulozime vas do pretlakovej komory. Tak rozkazal kapitan.
Vzali Mollara popod pazuchy, zdvihli ho a viedli na chodbu. Mollar bol taky slaby, ze ani hlavu neudrzal rovno. Kolembala sa mu z boka na bok.
— Mon dieu, — septal. — Prepacte, ja byt celkom nedobry medziplanetarny letec. Ja byt radiooptik_…
Slo sa im tazko a navyse museli vliect Mollara. No napokon sa predsa len akosi dostali do jeho kabiny a ulozili ho do pretlakovej komory. Lezal tam polutovaniahodny, zadychany, uboleny, sinavy.
— O chvilu bude dobre, Charlie, — utesoval ho Dauge.
Jurkovskij mu mlcky zamaval a v tom momente sa skrutil od bolesti v chrbtici.
— Po-polezte si, od-oddychnite si, — dodal po chvili.
— Dobro, dakujem vam, sudruhovia, — dakoval im Mollar.
Dauge potom zavrel vrchnak pretlakovej komory a zabuchal nan. Mollar mu odpovedal zabuchanim.
— No, to by bolo v poriadku, — poznamenal Dauge. — Teraz by sme sa mali obliect do pretlakovych kombinez.
Jurkovskij zamieril ku dveram. Na Tachmasibe vsak boli iba tri take obleky pre posadku. Predpokladalo sa, ze cestujuci budu v case pretazenia v pretlakovych komorach.
Obisli preto vsetky kabiny a pozbierali podusky a prikryvky, ktore nasli. V kabine, kde bolo observatorium, si ich potom poukladali okolo periskopov, aby mohli robit pozorovania. Oblozeni zo vsetkych stran poduskami potom lezali a mlcky oddychovali. Dychalo sa im tazko. Mali pocit, akoby im na prsiach lezal obrovsky balvan.
— S-spominam si, ze v skole sme na treningu absolvovali velke pretazenia, — ozval sa Jurkovskij. — Mnohi sme vtedy zacali pestovat „stihlu liniu“.
— Ano, — prisvedcil mu Dauge. — Ale aby som nezabudol. Co je to za hlupost s tymi makkysmi s korenim?
— Po-podarene, co? — zasmial sa Jurkovskij. — Nas navigator si tajne viezol niekolko konzerv a explodovali mu v batozine.
— Ale co? — zacudoval sa Dauge. — To je kontraband. Nedisciplinovanost. Ma stastie, ze Bykov teraz nema cas na take veci.
— R-B-Bykov o tom iste nic nevie, — povedal Jurkovskij. A ani vediet nebude, pomyslel si.
Dauge vzal denniky so zaznamami pozorovani a prezeral si ich. A Jurkovskij sa o ne zaujimal. Po chvilke sa zacali skriepit o povode meteoritov a o pricine zrazky s nimi. Dauge sa domnieval, ze islo o nahodny roj. Jurkovskij sa skor priklanal k nazoru, ze to bol prstenec meteoritov, obiehajucich okolo Jupitera.
— Prstenec? Okolo Jupitera? — opakoval pochybovacne Dauge.
— Ano, — trval na svojom Jurkovskij. — Uz davno som na to myslel A teraz sa mi to iba potvrdilo.
— Nie, — namietal Dauge. — To nie je prstenec. Skor polkruh.
— Tak nech je to polkruh, — suhlasil Jurkovskij.
— Kangren je chlapik, — pokracoval Dauge. — Jeho vypocty su uplne spravne. Presne!
— No, nie celkom, — protirecil mu Jurkovskij.
— A to uz preco? — spytal sa Dauge.
— Preto, lebo teplota stupa pomalsie, — vysvetloval Jurkovskij.
— Je to vnutorne ziarenie neklasickeho typu, — namietol Dauge.
— Ano, neklasickeho, — prisvedcil Jurkovskij.
— Kangren s tym nemohol ratat, — pokracoval Dauge.
— Mohol, — odporoval mu Jurkovskij. — Uz sto rokov sa o tom polemizuje, takze s tym mohol ratat.
— Ty sa jednoducho hanbis, — tvrdil Dauge. — Tak si sa s nim vtedy o tom v Dubline skriepil, ze ti je teraz hanba.
— Si obycajny chruno, — nazlostil sa Jurkovskij. — Ja som ratal s neklasickymi efektmi…
— Viem, — prerusil ho Dauge.
— Ak to teda vies, — povedal Jurkovskij dorazne, — tak potom netaraj hluposti!
— Nekric na mna, — ohradil sa Dauge. — To nie su hluposti. Neklasicke efekty, neklasicke efekty… Ty si s nimi ratal, no a aky to malo vyznam, vidis sam.
— Pre teba to malo taky vyznam, ze si dosial neprecital moj posledny prispevok, — odvrkol nahnevane Jurkovskij.
— Dobre, dobre, — chlacholil ho Dauge a dodal: — Mam opuchnuty chrbat.
— Aj ja, — povedal Jurkovskij. Obratil sa na brucho a vzopruc sa nohami i rukami, pokusal sa klaknut. Nebolo to jednoduche. Naklonil sa k periskopu a zahladel sa don.
— P-p-pozri sal — vykrikol po chvili. Dauge sa pritiahol k periskopu.
Tachmasib sa vznasal v prazdnom priestore, oziarenom ruzovym svetlom. Siroko daleko nevideli nijaky pohyb, nic, na com by mohlo oko spocinut. Vsade vokol bolo len ruzove svetlo. Zdalo sa, ze hladis zblizka na svetielkujucu obrazovku.
— Smutne, co? — ozval sa Jurkovskij.
Potom si napravil podusky a znovu si lahol na chrbat.
— Toto este nikto nevidel, — povedal Dauge.
— T-taketo pozorovanie nema cenu, — mienil Jurkovskij. — Ne-nejako by sme mali zapojit k periskopu spektrograf.
— Hlupost, — namietol Dauge, sotva seveliac perami. Potom sa aj on zosmykol do podusiek a ulozil sa na chrbat. — Skoda, — poznamenal o chvilu, — ved to este nikto nikdy nevidel.
— Ech, ci mi je nanic, ked nemozem pracovat,— ponosoval sa lutostivo Jurkovskij.
Dauge sa zrazu zdvihol na laktoch, naklonil hlavu a zapocuval sa.
— Co je? — spytal sa Jurkovskij.
— Ticho! — zahriakol ho Dauge. — Pocuvaj!
Jurkovskij sa zapocuval. Do observatoria odkialsi doliehal slabucky, sotva pocutelny hukot, ktory pozvolne narastal a opat tichol. Ponasalo sa to na bzucanie obrovskeho cmeliaka.
— Co je to? — spytal sa Dauge.
— N-neviem, — odvetil mu potichu Jurkovskij. Potom si sadol a dodal: — Mozno zacina pracovat reaktor.
— Nie, to je odtial, — ukazal Dauge rukou smerom k periskopu. — Noze… — a znovu sa zapocuval. Opat bolo pocut postupne silnejuce dunenie, potom „obrovsky cmeliak“ zmlkol, no o sekundu sa to zacalo zas.
— Treba sa na to pozriet, — povedal Dauge. Klakol si a tvarou sa oprel o okular periskopu.
— Pozri! — zakrical.
Aj Jurkovskij sa zdvihol k periskopu.
Zo zltoruzoveho nekonecna sa vynarali obrovske duhove gule Ponasali sa na mydlove bubliny, hrajuce zelenou, modrou i cervenou farbou. Na pohlad to bolo velmi pekne, ale vonkoncom nepochopitelne. Gule rozlicnej velkosti sa s rastucim dunenim rychlo priblizovali a potom mizli z dohladu. Dauge sa krcovito chytil vrubkovaneho bubna dialkomeru. Jedna mimoriadne velka gula sa mihla celkom blizko Tachmasibu. Na niekolko okamihov
