— Ked lucit, tak lucit, — ozval sa Dauge. — Tak sa teda rozlucme.
— Ale ja neviem ako, — povedal Mollar.
Aj Jurkovskij vstal.
— Rozidme sa radsej do pretlakovych komor, — radil. — O chvilu prifrci Bykov a bude zle. Ma tazku ruku. P-pamatam sa ako dnes a bolo to veru uz pred desiatimi rokmi.
— Ano, ano, — prerusil ho Michail Antonovic, — Podte, mladenci, podte nech sa s vami rozlucim.
Objal sa s Jurkovskym, potom s Daugem a s Mollarom.
— A ty, Misa, kde budes? — spytal sa Dauge.
Michail Antonovic pobozkal Zilina, vzlykol a povedal:
— V pretlakovej komore ako vsetci.
— A ty, Ivan?
— Ja tiez, — odvetil Zilin.
— A kapitan?
Vysli na chodbu a tam vsetci zastali. Zostavalo im uz iba niekolko krokov do kabin.
— Alexej Petrovic hovori, ze tu nad planetou neveri automatike, — povedal ticho Zilin. — Sam bude riadit celu operaciu.
— B-Bykov je Bykov, — poznamenal Jurkovskij, sibalsky sa pritom usmievajuc. — V-vsetkych nas ma na svojich ramenach.
Michail Antonovic vosiel do svojej kabiny,
— Pomozem vam, monsieur Mollar, — navrhol mu Zilin.
— Hej, — suhlasil radiooptik a poslusne sa zavesil do Zilina, ktory ho zaviedol do kabiny a ulozil do pretlakovej komory.
— Ako sa mate, Vana? — spytal sa ho smutne Mollar. — Dobre?
— Dobre, monsieur Mollar, — prikyvol Zilin.
— A co dievcata?
— O, vynikajuce, — odvetil rychle Zilin. — Na Amaltei su fantasticke dievciny.
Potom sa zdvorilo usmial a zavrel priklop na komore. Usmev mu coskoro zmizol z tvare pri pomysleni na to, co ich caka. Uz aby sme to mali za sebou, vzdychol si v duchu.
Vysiel na chodbu, ktora sa mu zdala v tej chvili strasne pusta. Pobuchal po kazdej pretlakovej komore a znutra mu odpovedal podobnym sposobom.
Potom sa vratil do velitelskej kabiny.
Bykov sedel v navigatorovom kresle. Na sebe mal kozmicky skafander, ktory Zilinovi pripominal kuklu husenice. Iba rysava hlava mu vytrcala z kombinezy. Vyzeral celkom normalne, bol len velmi unaveny a srdity.
— Vsetko v poriadku, Alexej Petrovic, — hlasil Zilin.
— Dobre, — povedal Bykov. — Nemas strach, chlapce?
— Nie, — odvetil Zilin.
Skutocne sa nebal. Zelal si len, aby sa to uz co najskor skoncilo. Zrazu velmi zatuzil vidiet otca, ako vystupuje zo stratoplanu, mohutny, fuzaty, s klobukom v ruke. Tuzil mu predstavit Bykova.
— No, chod uz, Ivan! — vyrusil ho Bykov zo zamyslenia. — O desat minut startujem!
— Dobru plazmu, Alexej Petrovic, — zelal mu na rozlucku Zilin.
— Dakujem. A chod uz! — posielal ho Bykov.
Musim to vydrzat, pomyslel si Zilin. Docerta, vari to nevydrzim? Prisiel ku dveram svojej kabiny a zbadal tam Rukavicku. Ledva sa vliekla, pritisnuta k stene. Ked uvidela Zilina, zdvihla k nemu trojuholnikovu hlavu a mdlo zamrkala.
— Chuda! — polutoval ju nahlas Zilin. Potom ju opatrne chytil za kozu na krku, vovliekol ju do kabiny, otvoril priklop pretlakovej komory, pozrel na hodinky a vlozil Rukavicku dnu. Napokon vosiel aj on do pretlakovej komory a zatvoril za sebou priklop. Lezal v uplnej tme, pocul, ako okolo sumi vzduch, a citil, ze tlak sa vyrovnava a telo kazdym okamihom straca na vahe. Citil sa neobycajne prijemne. Iba Rukavicka sa obcas zahniezdila a fuzami, ostrymi ako trne, ho pichala do ruky. Musim vydrzat, pripominal si znovu, musim. Tak ako on. Vo velitelskej kabine Alexej Petrovic Bykov stlacil ukazovakom vrubkovanu klavesnicu startu.
EPILOG
Aj na zapad Jupitera je pekny pohlad. Zltozelena ziara exosfery pomaly zhasina a hviezdy sa jedna po druhej zacnu trblietat ako diamanty na ciernom zamate.
No riaditel stanice J nevidel ani hviezdy, ani zltozelenu ziaru nad nedalekymi skalami. Pozoroval ladovu plochu raketodromu. Tam klesala, ocami si to sotva postrehol, obrovska veza Tachmasibu. Tato kozmicka lod prvej triedy, pohanana fotonovym reaktorom, bola urcena na prepravu nakladov. Jej rozmery boli obrovske. Spod spektroveho klobuka sa zdalo, ze Tachmasib klesa na raketodrom sam. Ale v tieni skal i na druhej strane roviny mocne kladkostroje tahali ocelove lana, ktore sa obcas ostro zablysli. Nimi pritahovali korab k pristavacej ploche. Slnko jagavo ozarovalo Tachmasib. Bolo vidiet vsetky detaily — od ohromnej case odrazatela az po gondolu, v ktorej zila a pracovala posadka.
Na Amaltei este nikdy nepristala taka obrovska lod, ani taka poskodena. Okraj odrazatela mala roztrhnuty, na dvestometrovej rure fotonoveho reaktora bolo vidiet flaky vyzrate vesmirnou koroziou, havarijne rakety trcali na vsetky strany na velmi cudne pokrivenych konstrukciach, jedno z oddeleni nakladnej kabiny bolo uplne rozbite Disk kabiny sa ponasal na plochu plechovu konzervu, na ktoru niekto stupil tazkou olovenou topankou.
Cast potravin sa iste znicila, pomyslel si riaditel. Tachmasib veru nepojde tak skoro nazad.
— Ten slepaci bujon nam prisiel draho, — poznamenal kuchar Valnoha.
— Slepaci bujon si radsej vyhodte z hlavy! — povedal riaditel. — Vobec nan nemyslite! Len by ste podaromnici mrhali cas.
— Ale co, — nedal sa kuchar. — Osadenstvo potrebuje riadnu stravu.
Planetolet uz stal na pristavacej ploche ponoreny do tiena hor. Teraz bolo vidiet uz len obcas slabozelene zablesky, odrazajuce sa od jeho bokov. Potom zaziarili cervene svetla a zjavili sa male, cierne postavicky ludi.
Strapaty hrb Jupitera zmizol za horizontom. Skaly potemneli, stali sa vyssimi.
V naprsnom vrecku riaditelovho kabata tenucko zapistala vysielacka. Riaditel ju vytiahol a zapol na prijem.
— Pocujem, — ohlasil sa.
Tenor sluzbukonajuceho dispecera, rozveseleny a bez naznaku ostychavosti ci ucty k nadriadenemu, hlasil:
— Sudruh riaditel, kapitan Bykov s posadkou a cestujucimi pristal na zakladni. Ocakavaju vas v kabinete.
— Pridem, — odvetil riaditel.
Spolu s kucharom Valnohom sa zviezol vytahom do svojej pracovne. Dvere pracovne boli roztvorene dokoran. Vnutri bolo plno ludi. Vsetci sa hlucne bavili, rozpravali sa, smiali. Este na chodbe zacul riaditel radostne zvolanie;
— Ako sa mate? A chlapci?
Riaditel nevosiel dnu hned. Postal chvilku na prahu, obzerajuc si posadku Tachmasibu. Za chrbtom mu nahlas dychal Valnoha, z coho sa dalo usudit, ze je velmi rozruseny. Prveho zbadali Mollara. Mal este mokre vlasy po kupeli. Francuz zivo gestikuloval a smial sa. Okolo neho stali dievcata — Zojka, Galina, Nadenka, Jane, Juriko — skratka cela zenska cast osadenstva Amaltey ho obstupila a smiala sa vedno s nim. Mollar sa vzdy vedel postarat o to, aby ho pocuvali vsetky dievcati
Potom riaditel uvidel Jurkovskeho, vlastne len jeho hlavu, ktora vycnievala nad vsetky ostatne, a akesi cudo, co mu lezalo na pleciach. Vrtelo hlavou na vsetky strany a z casu na cas zivlo. Daugeho sice nevidel, no jeho hlas bolo pocut rovnako dobre ako Mollarov. Krical:
— Netlacte sa! Pustite nas, mladenci! Och, ach!
Bokom stal neznamy mocny mladenec trochu bledsej pleti, no inak krasavec. Debatovalo s nim niekolko
