Aleksandr Kolpakov
Griada
Cast prva
Na kridlach pritazlivosti
1
Ruze a trne
Graviplan vytvoril hnaciu silu, ktora tisic raz oslabila zemsku pritazlivost, a pomaly klesal z osemnastej druzice do hornych vrstiev atmosfery.
Co ma caka? Dnes ma surne zavolala na Zem Spolocnost pre ovladnutie Vesmiru a za navigatora v medziplanetarnej vyprave k alfe Eridanu urcili ineho astronauta. Skoda, ze som sa musel rozlucit so sudruhmi. S mnohymi „Eridancanmi” som neraz prezival tazkosti medziplanetarnych letov.
Sto kilometrov od Zeme prijemne sa rozzaruje obrazovka miniaturneho astrotelevizora. Ukazuje sa na nej tvar sluzbukonajuceho dispecera Kozmecentra, ktory urci miesto pristatia.
Vrham pohlad na obrazovku. Divaju sa na mna dve velke usmievave zelenkaste oci. Pekne dievca v uniforme dispecera.
— Piata oblast, sedemdesiata deviata draha, — hovori. — Zapnite druhy stupen antipritazlivosti.
Rad by som vedel, ako sa vola. Vtom sa vsak graviplan zatriasol. V okruhlom okienku vzplanul oslepujuci belasobiely plamienok. Pristroj ukazal maximalne napatie motoroveho kondenzatora — patdesiat milionov voltov.
Kratke spojenie! Po trupe graviplanu sklzol blesk. Cosi zatrestalo, zasvistalo. Silne zapachala spalenina. Zacinam si uvedomovat, ze zhorela aparatura, vytvarajuca antipritazlivost. Ale preco? Aha, uz rozumiem. Neomylne presny a citlivy pristroj mi vravi jazykom cisiel, ze do motora sa dostal meteor o vahe 50 gramov.
Vzdy som mal uctu pred teoriou pravdepodobnosti. Ako tvrdia vedci, na meteorit takej vahy mozno narazit pri zemskom povrchu raz za tisic rokov. A teda ja som nan narazil…. mal som to „stastie”!
Graviplan sa naklonil dopredu. Sila zemskej pritazlivosti, doteraz brzdena nesmiernou koncentraciou elektromagnetickej sily, pevne zdrapila graviplan a nezadrzatelne ho tahala nadol. Medzi antenami zlovestne zakvilil vietor.
— Koniec? — spytal som sa sam seba. — Ano, koniec mojim hviezdnym cestam.
Prijemny pocit, priznacny pre bezvahovy stav, sa zmocnuje celeho mojho tela. Tvar dievcata, na ktoru dalej vytrvalo pozeram, sa zahmlila a zmizla.
— Letec Andrejev! Halo! — prenikavo sa ozyva v usiach jej zvonivy hlas. — Co je s vami? Drzte sa! Hned vam… moment!
Rucicka radiovyskomeru rychlo klesa dolu. K povrchu Zeme chyba 90… 80 60 kilometrov.
So zufalym usilim dviham otazenu hlavu a divam sa na televiznu obrazovku. V operaterskej pracovni Kozmocentra, na rozkaz rychlych prstov dispecerky, zablikala signalna ziarovka na pulte havarijneho elektronkoveho stroja. Ten v okamihu zostavil muzstvo pre dialkovu zachrannu raketu. O sekundu sa raketa vzniesla k oblohe. Elektronkovy letec ju opatrne priviedol k padajucemu graviplanu. Este chvila… Nase rychlosti sa vyrovnavaju a ohromny elektromagnet zachrannej rakety pritiahol moj stroj. Ale od Zeme je uz iba dvadsat kilometrov!
Buracaju kyslikovovodikove brzdiace motory a zachadzaju sa od pretazenia. Nemohol som vtedy vidiet, ze pristroj na dispecerovom stole ukazoval dvanast „zi”. To znamenalo, ze pretazenie, sposobene silnym brzdenim, bolo dvanastkrat vacsie ako skutocna vaha graviplanu a vsetkych predmetov v nom. Zohol som sa pod vahou tisicov kilogramov, ktore mi zalahli na plecia.
No zmensit rychlost brzdenia nemozno, lebo raketa aj s graviplanom by sa zaryla do kozmodromu.
— Len aby to vydrzalo! — opakoval som si vtedy. — Vydrzat niekdlko minut!
Liham si na chrbat, aby som zo seba striasol neznesitelny tlak brzdenia.
Napokon zachranna raketa vyvazuje reaktivnou tiazou zemsku pritazlivost a par metrov nad Zemou zostava visiet vo vzduchu. Ale spalila vsetky pohonne latky, zasoba ktorych nebola vypocitana pre taky mimoriadny pripad: ved raketa „schytila” graviplan skoro pri samej Zemi. Jej motory s treskotom vychrlili ohnive fontany a stichli. Zachranna raketa spolu s graviplanom sa tazko spusta na plochu kozmodromu a lame pritom lahsie casti konstrukcie.
Od silneho narazu stracam vedomie…
V Kozmocentre ma pokladali za skuseneho astronauta, i ked som nebol hviezdou prvej velkosti. Kolegovia si ma vazili a cenili. Ale po nestastnej prihode a graviplanom, ked som lenlen neprisiel o zivot, mi stastie prestalo zicit. Ledva som sa trochu zotavil — opat tyzd nov po pristati s havarijnou raketou — predvolal ma Andrej Cesenko, riaditel Kozmocentra.
— Mas smolu, — povedal zamracene a smiesne pohybal hustymi fuzmi, ktore boli predmetom vtipov vsetkych astronautov vychodnej pologule. Potom vycitavo na mna pozrel laskavymi modrymi ocami. — Ved som ta vtedy narocky odvolal z vypravy na Eridanus. Chcel som ta urobit velitelom kvantovej rakety, ktora pred troma dnami odletela k supertrpaslicej hviezde Coipera. Velmi zaujimava vyprava! Premeskal si… Zatial si oddychni na medziplanetarnych drahach alebo Pracuj na orbitalnych raketach.
Chystal som sa cosi namietnut, ale Cesenko sa uz rozpraval s kymsi cez videofon.
Vysiel som so zvesenou hlavou, v takej mizernej nalade ako nikdy predtym. Ved na dalsiu hviezdnu vypravu budem musiet cakat mozno aj tristyri roky. Nejaky cas som lietal na drahe Zem— Mars, dva razy som bol na Venusi, zucastnil som sa na vyskumnej vyprave asteroidov. Lenze po medzihviezdnych letoch to bolo lahke a pritom i nudne zamestnanie. Ziadal som sa na Zem, lebo som nevedel, co si pocat, a vymenovali ma za velitela havarijnej rakety na dvadsiatej tretej druzici Zeme. Tu som prezil este pol roka — a zbytocne. Havarii nebolo, a ja som sa cele hodiny potlkal po miestnostiach a laboratoriach druzice a hladal som partnerov na sachy. Pri kazdej vhodnej prilezitosti som sa vypytal na Zem a v prvom rade som sa nahlil do Kozmocentra navstivit zachrankynu, na ktoru som ani chvilu nezabudal.
Len co som smel po nehode opustit sanatorium Kozmocentra, vybral som sa hladat dispecerku. Najprv som sa vsak vyzvedel, ako sa vola.
Ked som sa blizil k operaterskej sieni, nahovaral som si, ze idem splnit iba spolocensku povinnost. „Podakujem sa a hned odidem.” Lidu som nasiel v hale, kde bolo plno elektronkovych pristrojov. Stala napoly obratena ku mne. Jej jemne prsty isto behali po klavesoch riadiaceho panelu.
— Dakujem vam, — zamrmlal som. — Zachranili ste mi zivot.
Lida sa udivene obratila.
— Malickost, — zmiatla sa trochu. — Urobila som len svoju povinnost.
— Aj tak na to nikdy nezabudnem..!
— Nezvelicujte, — posmesne poznamenala Lida a pozorne si prezerala prsty.
Teraz som sa dostal do pomykova ja. Chvilu som preslapoval na mieste a chcel som uz odist, ked sa ma odrazu rychlo opytala: — Velmi ste sa vtedy zlakli, vy tiezletec? Napokon som jej pozrel do ocu: zdalo sa mi, ze sa z nich leje cele more svetla.
— Tiezletec sa viac zlakol vasich prisnych oci nez zemskej pritazlivosti.
Lida sa blahosklonne usmiala. Tak sa zacala nasa znamost.
