nevyhnutnost stavat velke urychlovacie pristroje odpadla. Tento katalyzator sa nazyva kapacastica. Jej objavenie umoznilo vyuzit energiu gravitonov v astronautike. Takto vznikla gravitonova raketa! Kedze gravitonova energia je neobycajne silno skoncentrovana v nepatrnom objeme — je to ako sopka ukryta v spendlikovej hlavicke — desattisic ton gravitonov nahradi miliony ton obycajnych jadrovych pohonnych hmot. Preto je gravitonova raketa desat raz mensia ako fotonova a kvantova. Jej rychlost je 299 795 kilometrov za sekundu, cize len o par kilometrov za sekundu mensia ako rychlost svetla.
Fotonove a kvantove rakety nikdy nedosiahnu taku rychlost! Jadrova hmota, ktorou su pohanane, neda tolko energie, kolko treba na zvysovanie rychlosti z 299 500 kilometrov za sekundu este o 295 kilometrov. Na co znamenaju tieto zvysne kilometre na prahu svetla! Cim blizsie k nej, tym vacsie mnozstva energie treba vynalozit na kazdy kilometer za sekundu.
Ved na zvysenie rychlosti zo stotisic na dvestotisic kilometrov za sekundu treba milion raz menej energie ako na jeden — len jeden! — kilometer pri prahu rychlosti svetla! A cim blizsie k rychlosti svetla, tym rychlejsie sa spomaluj e cas. V gravitonovej rakete plynie cas tisicdvestokrat pomalsie ako na Zemi. Do centra Galaxie doleti za dvadsattridsat rokov.
— Ale to nie je vsetko, — pokracoval akademik.
— Gravitonova raketa moze vyvinut rychlost este vacsiu, ako je svetelna!
— To je nemozne! — odporoval som smelo. — Rychlost svetla je hranica, ktoru hmotne telesa nemozu dosiahnut.
Samojlov vitazoslavne zdvihol ukazovak: Einsteinova poucka o tom, ze rychlost svetla je najvyssou rychlostou v prirode, nie je celkom spravna. Je objaveny ovela hlbsi zakon prirody, ktory vravi: rychlost svetla je len dolnou hranicou rychlosti vzajomneho posobenia v mezonovom poli. Hornou hranicou je rychlost pohybu gravitonov.
— Aka je ich rychlost? — zasepkal som od vzrusenia.
— Tisic raz vacsia ako rychlost svetla!
Zakrutila sa mi hlava. Teoria relativity, na ktorej pol druha storocia stala fyzika, sa ukazala len jednou castou omnoho vseobecnejsej teorie priestorucasupritazlivosti…
Akademikov posmesny hlas ma vytrhol zo zamyslenia.
— Tak ty si sa prisiel prihlasit do gravitonovej rakety?
— Ano, — odvetil som zmatene. — Ste ochotny ma vziat?
Vedec chvilu mlcal a priatelsky si ma prezeral.
— Pacis sa mi. Beriem si ta za navigatora, — povedal proste.
— A kolko ludi tvori posadku rakety?
— Dvaja.
— Coze?! Iba dvaja ludia?
— Necuduj sa. Gravitonova raketa je nova, este nevyskusana na prekonanie casu a priestoru. Preto Vsesvetova vedeckotechnicka rada chcela najprv poslat raketu celkom bez ludi, len s robotmi. No po vasnivych sporoch Rada splnila moje zelanie, aby som sam letel gravitonovou raketou… a rozhodol som sa, ze vezmem jedneho dobrovolnika — navigatora. M usim si osobne overit rad teoretickych poznatkov. Velmi zaujimave bude overit si v praxi, ake vlastnosti nadobudnu cas, priestor a hmota telies za prahom rychlosti svetla.
— Pri rychlosti, ktora sa rovna rychlosti svetla, cas v astroplane sa musi zastavit, — ozval som sa nesmelo, spomenuc si na Lorentzove formulky.
— Presne tak, — prisvedcil mi Samojlov. — No predsa len nemozem teraz predpovedat, co sa stane s casom pri rychlosti vacsej, ako je svetelna.
— Clovek moze zomriet, len ked vsetko spozna, — usmial sa aka demik akosi smutno. — Chcel by som zit vecne… A hned dodal suchym, uradnym tonom: — Tak teda rozhodnute, letime. O polroka bude na Mesacnom kozmodrome z Mora dazdov startovat gravitonova raketa „Urania”.
3
Srdce zostane na Zemi
Od tych cias, co Vsesvetove spoje oznamili celej Planete chystany let do stredu Galaxie, Samojlova a mna neustale obklopovali skupiny zvedavcov, ktori nam rovno pod nosom stukali fotoaparatmi. Moja tvar nemizla z televiznych obrazoviek. Inokedy ma zasa zastavovali na ulici neznami ludia, srdecne ma pozdravovali, tisli mi ruku. Niektori mi dobrodusne zavideli.
No nik nevedel, ako mi bolo tazko po tieto dni. Viac ako nastavajuca galakticka cesta ma trapila otazka: co poviem Lide? V hlbke duse som si uvedomoval, ze som nekonal celkom priatelsky, ked som necakane odisiel do Akademie pritazlivosti. Nuz ale nevedel som, ci sa moja cesta skonci uspesne.
Uz je piaty den odvtedy, co som sa vratil z Kozmocentra a tryzni vo som myslel na rozlucku. K Lide som sa bal ist, lebo by som sa nedokazal s nou rozlucit. Len co som zacal rozmyslat o stretnuti, opustala ma vsetka odvaha.
Ako rozriesit tento mucivy problem, ktory stoji pred kozmonautmi od tych dob, co sa zacali prve medzihviezdne lety? Zivotne skusenosti, ktore sa nahromadili za uplynule storocia medzihviezdnych letov, ukazovali iba dve rozumne vychodiska: alebo sa obaja stanu astronautmi, alebo astronaut nemoze vstupovat do zivota pozemskeho dievcata. Zhodou okolnosti som sa ocitol v beznadejnej situacii. Musi tato mila dievcina trpiet? Cele noci som prebdel v mucivom premyslani, trapil som sa a robil si vycitky.
Akademik, zaujaty uplne letom, nic nesipil. Moj utrapeny vyzor pokladal za sustredenost, mlcanlivost a skromnost.
— Uvedom si len, ake mame stastie, — hovoril a skoro nezne hladel na mna. — Uvidis to, co nevideli ani najslavnejsi astronauti Zeme.
Stretnutie, ktoreho, som sa tak bal, prislo celkom necakane, ako to casto byva: skoro som vrazil do Lidy pod oblukom Domu astronautov — tak necakane vysla spoza stlpa pred hlavnym vchodom.
— Lida… — vzdychol som a zamlkol.
Cakal som slzy, vycitky, prosebne pohlady. Ako zle som poznal svoju priatelku!
Lida sa privetivo usmiala a akoby sa nic nestalo, chytila ma pod pazuchu. Nehnevala sa.
— Bud zdravy, Viktor… Co si stratil rec?
— Lida… — ozval som sa znovu.
— Netreba, — zastavila ma makko. — Viem, co chces povedat.
— Lida! — vykrikol som. — Aj ty…
— Ano, som hrda na teba, — rychlo dokoncila, hoci ja som sa chystal povedat cosi celkom insie.
Bol som zmateny, citil som sa ako sentimentalny hlupak.
— Ale…
— Preco komplikujes veci? — vycitala mi Lida. — Ci nechapem? — La skavo sa dotkla mojej ruky. — Let do stredu Galaxie je hoden najvacsich obeti…Opakujem… som hrda! Je to pre teba velka cest!
Dival som sa na nu siroko otvorenymi ocami, akoby som ju videl prvy raz. Musel som vyzerat velmi hlupo, lebo Lida sa rozosmiala. No jej smiech sa mi uz nezdal takym uprimnym.
— Nebudeme o tom viac hovorit. Podme radsej do Parku mladosti. — Ukazala rukou, kde bohato rastli brezy, lipy, javory. Zelenu stenu stromov rozsekavali ako sipy startovacie stlpy, pri ktorych sa rozkladali kozmodromy detskych vychadzkovych rakiet a graviplanov.
Posledne dni, stravene s Lidou, som si uchoval v pamati ako tie najradostnejsie spomienky. Podla ticheho dohovoru sme viac nespominali bliziacu sa galakticku cestu. Jednoducho sme brali od zivota vsetko, co nam mohol dat, a ruka; v ruke sme plavali huciacou riekou zivota a hrdo sme hladeli na kvitnuce brehy Krajiny splnenych nadeji.
Potajomky som sa neprestaval nadchynat Lidinou vytrvalostou a pokojnostou. Bola ozajstnou dcerou Noveho sveta, Zenou s velkym pismenom. Skoro nenavistne som si spominal na svoje hamletovske vyznanie.
Lida bola silnejsia ako ja! No je mozne, ze zvelicujem? Mozno aj v jej dusi sa vzduva more protichodnych citov — aj ona smuti, trapi sa? Ktovie? Vsetky moje pokusy preniknut do jej duse sa rozbijali o brnenie privetivosti, zavideniahodneho sebaovladania a akehosi hlbokeho pokoja.
