Stred mesta nebolo tazko najst. Vypinala sa tam mohutna budova Vsesvetovej vedeckotechnickej rady. Horna cast budovy sa koncila sochami Marxa, Engelsa, Lenina a Pracovnika oslobodeneho sveta. V noci boli sochy osvetlene znutra a bolo ich vidiet na stovky kilometrov. Velakrat, ked som sa vracal z medzihviezdnych vyprav, uz z dialky som pozdravoval velkych tribunov noveho sveta. Draha orbitalnej rakety, ktora ma dopravovala z osemnastej druzice na kozmodrom, vzdy prechadzala severne od Moskvy v stokilometrovej vyske. A prve, co sa objavilo na obrazovke mojho astrotelevizora, bola socha Vladimira Lenina, ktora sa jasne crtala na pozadi Zeme zahalenej nocou. A srdce sa mi po kazdy raz naplnilo nekonecnou hrdostou: Lenin, ktoreho dianie patri vsetkym buducim pokoleniam, bol mojim krajanom…. Pohyblive poschodove chodniky ma rychlo a necuj ne niesli do vedeckej stvrte mesta. Bolo jarne poludnie; z oblohy, od rana zatiahnutej hustymi mracnami, padalo hrejive, rozptylene svetlo; slnko len zriedka vrhalo spoza oblacnych hor na Zem plachy luc, jasny a radostny ako usmev dietata. Na strechach budov nehlucne pracovali elektricke zariadenia, ktore usmernovali nadol ionizovany vanok — neobycajne sviezi a zdravy vanok.
Pohodlne som sa usadil v lahkom kresle na siedmom poschodi chodnika a obzrel som sa: dolu nehlucny prud aut; vo vzduchu krdle vrtulnikov lietajucich vsetkymi smermi ako vtaci; ohromne skupiny budov z umelych hmot a skla; tichy hovor ludi, ktori isli nado mnou a podo mnou; melodicky hukot dopravnych stratoplanov, ktore leteli vysoko nad oblakmi…
A tu je konecne Akademia pritazlivosti. Presiel som na pohyblive schody, ktore prevazali cestujucich dolu na ulicu, a ocitol som sa pred budovou. Trochu rozpacito som vosiel do priestranneho vestibulu Akademie, kde ma odmerane privitali busty Newtona a Einsteina, stojace po stranach sirokeho mramoroveho schodista. Informacna obrazovka mi ukazala, kde najdem Samo jlova. Dvere do jeho miestnosti boli pootvorene.
— Slobodno? — spytal som sa, ked som v nevelkej, jednoducho zariadenej miestnosti zbadal starsieho uzemcisteho cloveka, zahrabaneho v hrbe projektov.
— Kto tam? — mrzutym hlasom odvetil vedec a ani sa neotocil. — Ak student, prijimam od dvoch do piatej.
Nie, nie som student, — prehovoril som a vosiel do izby.
Co si teda prajete?
Samojlov mal sive, pichlave oci a na nich okuliare.
Nevelmi srdecne privitanie. Trochu som sa zmiatol, ale nedal som to najavo., — Hovoril vam Cesenko o mne? Som z Kozmocentra. Vedec zvrastil celo, zrejme sa usiloval rozpamatat. Potom sa mu vrasky stratili a privetivejsie pozrel na mna.
— Spominam si, — povedal priatelskejsim tonom.
— Vy ste Andrej ev?
— Ano.
— Tak si sadnite. — Sirokym gestom mi ukazal kreslo, zahadzane stocenymi nakresmi. — Mozem vas potesit. Budete patsto sestdesiatym druhym uchadzacom o miesto navigatora.
Sadol som si na kraj kresla.
— Tak ty si sa zucastnil vypravy, ktora skumala sustavu Siria? — zivo sa spytal fyzik. Akiste si spomenul na podrobnosti rozhovoru s riaditelom Kozmocentra.
— A na vlastne oci si videl znamenitu bielu trpasliciu hviezdu Sirius B?
Chcel som, polichoteny zaujmom, podrobne rozpovedat vsetko, ale Samojlov uz na otazku zabudol. Hladal cosi v hrbe papierov. — Kolko mas rokov? — spytal sa neocakavane.
— Tridsatosem, — odvetil som a zaumienil som si, ze sa nebudem nicomu cudovat.
— Davno uz lietas na fotonovych raketach? Miesto odpovede som odhrnul klopu kabata a ukazal som mu medailu, na ktorej bolo vyryte: „Sto svetelnych rokov”.
Mhm… — uspokojene zatiahol vedec, chvilu mlcal a zacal rozpravat o veciach, ktore zdanlivo vobec nesuviseli s predchadzajucim rozhovorom.
— Tu hla musi byt ta planeta, — energicky ohra nicil cervenou elipsou juhovychodnu cast suhvezdia Hadonosa. Pred nim lezala podrobna mapa stredu Galaxie, spestrena pocetnymi znackami.
— O akej planete hovorite? — spytal som sa opatrne a ponad jeho pl ece som si prezeral mapu.
— O tej, na ktoru treba letiet.
Pozrel som pozornejsie na Samojlova a zdalo sa mi, ze zartuje.
Svetla bodka na kraji Galaxie, ktora oznacovala polohu Slnka, a cervena elipsa v strede Galaxie, boli na piad od seba vzdialene. No vedel som, ze v skutocnosti je to tridsattisic svetelnych rokov. Neratal som, ze budem tak dlho zit, a nevedel som si predstavit, ako mozno vazne vraviet o hladani planety v strede Galaxie.
— Centralne jadro nasej Galaxie pozostava z desiatok miliard hviezd.
— Zdalo sa, ze Samojlov sa rozprava sam so sebou. — Keby len jedno zo stomilionov tychto sine malo obyvanu obeznicu, aj tak by muselo byt v strede Galaxie tisic obyvanych planet. Desat rokov som robil pomocou unikatnych teleskopov dvadsiatej druhej druzice tie najpresnejsie pozorovania pohybu hviezd v strede Galaxie, na tri roky som zavalil kombinat elektronkovych pocitacov vypoctami a tu je vysledok.
Samojlov nezne pohladil kopku hrubych knih.
— To su vypocty pohybov planety X (zatial ju nazveme tak) a jej centralnej hviezdy, — vysvetlil mi. — Ja tvrdim, ze planeta X je svojimi podmienkami velmi blizka nasej Zemi. Okrem toho som presvedceny, ze tam ziju rozumne bytosti.
— No a co z toho? — spytal som sa, lebo som nechapal, kam mieri.
— Akoze, co z toho?! — rozhorcil sa Samojlov. — Keby sa nam podarilo najst spolocnost blizku svojim rozvojom nasej, nadviazat s nou styky a vymenu vedeckych, technickych a kulturnych vydobytkov — to by prinieslo pozemstanom nevidany osoh.
„Dobre, ale tridsattisic svetelnych rokov?!…” Nechcel som prerusovat nadseneho akademika. Ako keby uhadol moje myslienky, spytal sa ma: — Zaiste poznas zaklady teorie relativity? — Ano, este z Akademie, — poved al som. — Tak mi teda povedz, co vies o casovom paradoxe? Lorentzovo spomalenie casu? — spytal som sa. — Ved to pozna kazdy astronaut.
— No a za kolko rokov mozno doletiet do stredu Galaxie na dnesnom astroplane?
Trochu som porozmyslal a povedal:
— Najlepsi astroplan — vysokofrekvencna kvantova raketa — vyvinie rychlost 299 a pol tisica kilometrov za sekundu. Cas sa v nej spomaluje oproti pozemskemu dvadsat raz. Let v nej by trval tisic patsto rokov.
Nedozil by som sa konca tohto letu… Ani ty by si sa nevratil na Zem.
Nemohol som pochopit, ci hovori vazne, alebo zartuje.
— A co by si povedal, — tu Samojlov sprisahanecky stisil hlas, — na rychlost vacsiu ako je svetelna?
— To, ze taka v prirode neexistuje. To vedeli uz nasi predkovia, obzvlast stary Eistein. — Nazdaval som sa, ze som uspesne odpovedal.
Samojlov sa zahadne uskrnul.
— Pozri sem. — Stukol vypinacom a na protilahlej stene zasvietila velikanska obrazovka supertelevizora. Zelenkaste svetlo padlo na predmety. — Toto je maketa novej medzihviezdnej rakety, v porovnani s ktorou je kvantova raketa iba korytnacka.
O novej rakete mi akademik povedal tolkoto: Je to gra vi tonova raketa. Jej plan sa stal uskutocnitelnym len pred patnastimi rokmi, ked sa fyzikom podarilo uvolnit energiu, skrytu v gravitonoch. Fyzikalna podstata pritazlivosti je teraz uz skoro rozlustena, ludia ju vedia usmernovat. Gravitacia, cize pritazlivost je velmi zlozity elektromagneticky vzajomny vztah medzi dvoma telesami. Gravitony su akymisi „atomami” pritazlivosti, jej nositelmi.
Kazde hmotne teleso vyzaruje do priestoru urcite davky gravitacnej energie a vytvara okolo seba pole pritazlivosti. Gravitony su nepredstavitelne male.
Elektron a graviton je to iste ako Slnko a zrnko piesku! Je jasne, ze v nepatrnejsich ciastockach priestoru, ako je vnutrogravitonovy obsah, bude energia nepomerne viac skoncentrovana ako v atomovom jadre. Na Merkure zostrojili velkolepy urychlovac mezonov — jadrovych castic. Zrychlene mezony su nevyhnutne pre bombardovanie atomoveho jadra. Prstencovy magnet urychlovaca obopinal planetu okolo rovnika. Pri bombardovani hmoty zrychlene mezony prenikali do nekonecnej hlbky latky, az k mikrokozmu, a sposobovali rozpad gravitonov.
Energia z gravitonov sa uvolnovala vo forme elektromagnetickych castic.
Ale ved na raketu sa neda namontovat obrovsky urychlovac!
Pred dvoma rokmi objavili katalyzator, ktory urychluje rozpad gravitonov za obycajnych podmienok;
