Postupne som Lidu coraz lepsie poznavaL Pred troma rokmi skoncila Institut dialkoveho radioveho riadenia. Diplomovu pracu robila na dvanastej druzici. Tam navrhla Lida dvojite radiove sprevadzanie nakladnych rakiet na Mars. Za to dostala cestne uznanie Najvyssej rady pre ovladanie Vesmiru. Posledny rok, kym ju prelozili do Kozmocentra, pracovala ako radionavigatorka na dopravnom stratoplane, ktory premaval okolo sveta na trati Moskva — New York— Moskva.
… Neraz sme spolu odleteli za mesto, do bohatych zavolzskych stepi, ktore sa na nepoznanie zmenilo od tych cias, co toky sibirskych riek obratili na juh do Strednej Azie a Zakaspicka.
Tam som jej rozpraval o dalekych svetoch: o planetach Siria, zaplavenych nedozernym oceanom bujneho rastlinstva; o modrom bezoblacnom nebi, na ktorom planu dve slnka: jedno velke, oslepujuco jasne a horuce — to je sam Sirius; druhe male, belasobiele svetielko, jeho trpaslici blizenec.
Naprstok jeho hmoty vazi sestdesiat kilogramov. Spomenul som tragicku smrt astronautov, ktori sa z neopatrnosti dostali do silnych gravitacnych poli; rozpraval som o dlhych rokoch bludenia pri poruchach elektronkovych pocitacich pristrojoch, ked astronauti cele desatrocia museli vypocitavat cestu k Slnku; rozpraval som o uzasnej, vycerpavajucej praci, ktoru by pristroj vykonal za den; o stretnutiach so skupinami zvlastnych tvorov na planetach setdesiatej prvej hviezdy Labute — tvorov, ktori sa po milionoch rokov vyvoja mozno stanu nositelmi rozumu v dalsej casti Vesmiru…
— Ake by to bolo zaujimave, dostat sa tam, kde si bol ty! — zvolala n evdojak Lida.
— Mozno sa tvoja tuzba raz vyplni, — sluboval som jej.
— Nie, ja sa od Zeme neodlepim, — odvetila smut ne, — nie som astronautom…
Vari sme mohli vtedy predpokladat, ze sa jej zelanie naozaj vyplni… o milion rokov?! Ved sme sa spolu dostali do cudesnej Uovej krajiny…
Nebadane leteli mesiace. Nenachadzam slova, ktorymi by som vyjadril stastie, akym naplnila moj zivot Lida. Zalubil som sa tuho a mocne. A Lida moje city opatovala. Zakazdym po navrate z pravidelneho vesmirneho letu ma cakala pri sedemdesiatej deviatej pristavacej ploche, zadrapcivo sa vypytovala na podrobnosti cesty, laskavo mi hladela do oci, akoby sa chcela uistit, ci som taky ako predtym, ci som vo vesmirnych priestoroch nezabudol na pozemske dievca. Potom sme sa vybrali k brehom Stredozemneho mora a vracali sme sa odtial plni sil a zdravia, tuziaci po milovanej praci. Ano, pracu, nebezpecnu, ale zaujimavu pracu vo Vesmire, som lubil nemenej ako Lidu.
A rovnako ako predtym som snival o medzihviezdnych letoch a vytrvalo som obtlkal prahy Medzihviezdneho oddelenia Kozmocentra. Odhanali ma ako dotieravu muchu. Aj Cesenko sa odo mna odvracal a robil sa, ze ma nevidi. Ked sme sa necakane stretli na chodbe, rychlo zmizol za najblizsimi dverami alebo sa zacal ospravedlnovat: — Neda sa nic robit, mily Viktor. Roboty mame teraz vyse hlavy: rozsireny program ovladnutia Vesmiru. Coze? Kedy pojdes ku hviezdam? Ani potuchy nemam, — previnilo rozkl adal rukami. — Kam by som ta mohol p oslat? Ako na zlost vsetky medzihviezdne vypravy sa planuju az na buduce desatrocie. Vies co, nenahli sa, pracuj zatial na medziplanetarnych drahach!
Ked sa naskytne nieco zaujimave — hned ti dam vediet.
Roztrpceny neuspechom som odchadzal, dlho som chodil po uliciach Kozmocentra a preklinal nudnu pracu havarijnej sluzby. Som predsa medzihviezdny letec! To je moje povolanie, snival som o nom este v detstve.
A davno som poznal pocit nekonecneho priestranstva, ktory kedysi scasti okusili letci. Nazyvali ho „pocitom vzduchu”. Hovorim „scasti”, pretoze letci neboli celkom volni. Neviditelne retaze pritazlivosti ich neprekonatelnou silou priputavali k Zemi; nebolo im sudene uvidiet hviezdne svety.
Az raz som zacul na sprave Kozmocentra udivujucu novinku. Akademik Samojlov z Akademie pritazlivosti vypracoval projekt noveho astroplanu — gravitonovu raketu.
— Vraj je to druhy Einstein, — povedal mi riaditel Kozmocentra, ked som pribehol za nim. — Objavil nove zakony prirody. Akade mik Samojlov tvrdi, ze jeho raketa moze doletiet do druhych galaxii, lebo ma skoro nevycerpatelne zdroje energie.
Andrej Michajlovic sa rozosmial: Kedy poleti? — spytal som sa nedockavo.
Nie tak skoro, ako by si ty chcel. Neviem nic urciteho. Viem len tolko, ze zostrojenie gravitonovej rakety riadi Vsesvetova vedeckotechnicka rada. Uz desat rokov ju stavaju, bez zbytocneho, kriku, lebo je to nova, nevyskusana vec.
Zacal som modlikat Andreja Michajlovica, aby ma odporucal akademikovi Samojlovovi. Riadite! sa dlho zdrahal, no napokon sa vzdal.
— Dobre, zatelefonujem mu. Ale nic ti neslubujem. Samojlovovi sa nukaju stovky dobrovolnikov a je neobycajne priebercivy.
2
Akademik Samojlov
O tyzden som uhanal po autostrade Kozmocentrum — Moskva a n eprestajne som myslel na gravitonovu raketu. Jej podstata mi bola uplne nejasna. O gravitonoch, nositeloch pritazlivosti, som mal len celkom vseobecne predstavy, ktore som ziskal este v Akademii astronautiky. Moje zamestnanie, prakticka astronavigacia — to je nieco ine. Kazdy astronaut vam povie, ze pritazlivost je celkom realna vec. Aj pre mna bola pritazlivost[1] takou istou prirodzenou vlastnostou hmoty ako zotrvacnost, fyzicku podstatu ktorej tiez nepozname. Avsak do podstaty pritazlivosti som sa nikdy nepokusal vniknut, pretoze som vedel, ze by mi na to nestacil ani cely zivot.
Elektromagneticka autostrada, rovna ako draha strely, elektronkove riadenie auta a uplna nehlucnost premavky tvorili idealne podmienky pre cestovanie. Chvilu som driemal, ukolisany myslienkami, chvilu som pozeral na ubiehajucu krajinu. Cesta viedla cez rozlahle priemyselne oblasti, ktore sa rozprestierali po celej ceste od Volgy k Moskve a ktore sa velmi lisili od priemyselnych stredisk minulych storoci. Davno zmizol dym, sadze, hukot a hrmot. Nove zavody a tovarne, vybudovane z umelej hmoty a skla, pracovali celkom ticho. Ba ani nad hutami sa nezjavil co len jediny oblacik dymu. Vysoke pece jestvovali uz len v povestiach. Energiu na tavenie kovov dodavali atomove a termojadrove elektrarne. Technologicky postup vyroby kovov prebiehal v indukcnych vakuovych peciach.
Auto prechadzalo okolo kombinatu na vyrobu titanu. Na zaciatku 21. storocia titan uplne nahradil zelezo, ktore tak verne sluzilo ludom cele tisicrocia. V porovnani so zelezom je titan nezvycajne odolny voci kysliku a vlhkosti vzduchu, znamenite odolava kyselinam, zasadam, soliam; prevysuje aj drahe kovy: zlato, striebro, platinu. Stroje a konstrukcie z titanu vydrzia storocia, kym zelezne a ocelove vyrobky ledva styridsat rokov. Pomocou neutronoveho ziarenia mozno dat titanu rozlicne cenne vlastnosti.
Zliatiny titanu sa stali zakladnym kovom pre medzihviezdne rakety.
Maju prekvapujuce a obdivuhodne vlastnosti: neprepustaju kozmicke luce, odolavaju narazom mensich meteorov, su velmi tvrde a ziaruvzdorne a pritom nie su tazsie ako hlinik.
Na obzore sa objavili hranate budovy radiacneho hutneho zavodu.
Radiacne hutnictvo je novym rozvijajucim sa odvetvim priemyslu 23. storocia. Radioaktivne pristroje, ktore pracuju podla neobycajne presnych programov, su riadene kybernetickymi strojmi a menia strukturu atomovych jadier obycajnych chemickych prvkov. Vysledkom celeho radu umelych premien su zriedkave a vzacne prvky — germanium, galium, skandium, ytrium a mnohe ine, ktorych vyroba obycajnymi hutnickymi metodami je neobycajne zlozita a draha.
Priemyselne oblasti vystriedali polnohospodarske. Az Po obzor sa rozprestierali dobre obrobene polia. Umele vykurovanie, ozarovanie a podzemne zavlazovanie umoznuje zobrat za rok dve az tri urody. Vznikli podmienky pre pestovanie ryze, bavlny a citronov v severnych sirkach.
O sest hodin som sa blizil k hlavnemu mestu Vychodnej pologule, ktore si zachovalo nazov Moskva.
V Moskve si vzdy clovek spomenie na hrdinske 20. storocie, ktore smelo vykrocilo do svetlej buducnosti, do prekrasneho sveta, v ktorom teraz zijem ja a moji bratia vo vsetkych kutoch Zeme. Ludia 20. storocia priniesli nesmierne obete, preliali potoky krvi, ale rozohnali strasne cierne mracno fasizmu, ktore v tych casoch viselo nad svetom.
Kedykolvek sa priblizujem k hlavnemu mestu Vychodnej pologule, vzdy sa ma zmocnuju pocity syna, ktoreho vita laskavy pohlad matky, jej jasny usmev a dotyk starostlivych ruk. Hukot kypiaceho zivota v hlavnom meste sa mi ako vlny vlieva do srdca.
