Len raz zaznela v Lidinych slovach slaba narazka na bolest, ktoru jej sposobila zprava o nasej rozlucke.
— Coskoro opustim Kozmocentrum, — povedala pomaly. — Tu mi vsetko… — zarazila sa a zamlkla. Potom zakoncila pevnym hlasom: — Uz davno ma zaujima Merkur.
Pochopil som jej nevyslovenu myslienku. Nezostane v Kozmocentre, kde by jej vsetko pripominalo dni nasho stastia. — Ale preco prave Merkur? — divil som sa.
— Preto, lebo tam nemaju dost radiooperaterov, — vysvetlila mi pokojne. Po jej chvilkovej slabosti nebolo ani stopy. — Fotoelementovy energeticky uzol na dennej strane Merkura stavaju tisicky robotov a kybernetickych mechanizmov. Na ich riadenie treba operaterov v staniciach dialkoveho radioveho riadenia.
Prisiel mi na um moj prvy let na Merkur, pristatie v Pohranicnom pasme, ktore rozdeluje dennu a nocnu stranu Merkura, a striaslo ma. Pred ocami sa mi vybavili nezvycajne kraje tejto Slnkom zacarovanej planety.
Ciernofialove nebo, na ktorom jasne planie ohromny chlpaty disk nikdy nezapadajuceho Slnka; ubijajuci pohlad na rieky a jazera roztopeneho cinu; horiace cierne roviny; tma ladovych pustatin na nocnej strane; doliny a nahorne plosiny, zasypane vrstvou zamrznutych plynov.
— Len nie na Merkur! — zvolal som rychlo. — Boj s prirodou zakliatej planety je len pre chlapov…
Lida nahnevano pozrela na mna, akoby ma odsudzovala za podcenovanie sil a schopnosti zenskej polovice ludskeho rodu.
— Poznam pricinu tvojej hanebnej zaostalosti, — povedala posmesne.
— Stravil si vela casu vo Vesmire… a nepostrehol si nove prudy v zivote spolocnosti.
Zacali sme sa hrozne skriepit. Dlho som ubezpecoval Lidu, ze lady na zemskych poloch, kde na plne obratky montovali termojadrove slnka, alebo priestranstva Gronska, ktoreho ladovy pancier bol uz spolovice roztopeny — to vsetko je pre nu nemenej velkolepe pole posobnosti ako fotoelementova stavba na Merkure.
Nakoniec so mnou suhlasila.
Dni leteli jeden za druhym. Akoby sme s Lidou len vcera boli vosli do Parku mladosti… Uprimne som sa zacudoval, ked som zistil, ze do odletu na Mesiac zostava uz len nieco vyse tyzdna.
Neskor, ked sme dlho bludili v strede Galaxie a nelutostny Vesmir akoby nas chcel rozdrvit, vzdy som pocitoval velku mravnu oporu v spomienkach na Lidu. Rozpamataval som, sa na jeden z poslednych vecerov.
Sedeli sme v podivnej besiedke, prilepenej k vysokemu brehu nad riekou. Volga, strieborna od mesacneho svitu, sa s tichym sumom valila na juh, do Velkeho mora. Kdesi dolu sa ozyval smiech a spliechanie milovnikov nocneho kupania. Obcas prechadzali po rieke jasne osvetlene dopravne hydroplany, ktore sa skoro necujne klzali na ponornych kridlach.
Lida upreto pozerala do dialav, akoby ocami hladala nieco v sumraku na zavolzskej strane. Mlcanie pevne spajalo nase srdcia a duse.
— Chcela by som sa rozplynut v nekonecne, — pre hovorila necakane. — Premenit sa na astralnu substanciu, vecne sledovat „Uraniu”. Nechcela by som sa pretvorit do nehmotneho stavu, ale tak, aby ste citili moju pritomnost… nezabudali na svoju vlast na Zemi.
Este nijaky kozmonaut nezabudol na svoju vlast ani na najlepsich svetoch Vesmiru, — namietal som. — Nechava na Zemi to najdrahsie…
— Nezabudni… — nedokoncila vetu, ale ja som vsetko pochopil z jej nekonecne milujuceho pohladu.
Mlcky som ju objal a pobozkal.
Kratko pred odchodom na Mesiac, kde nas cakala „Urania”, poriadala Najvyssia rada pre ovladnutie Vesmiru rozluckovy vecer v Kozmocentre.
Velikanska sala s gulatou kupolou, stoly s lahkymi napojmi, jedlami a kvetmi; tisice rozrusenych tvari, priatelia, s ktorymi sa rozlucis navzdy; hudba a deti nam prisli podla davnej obycaje zazelat stastny navrat.
Uvodne reci odzneli v nasej nepritomnosti: my s Lidou sme nestacili prist na zaciatok, namahavo sme sa pretiskali cez zastupy ludi, ktori naplnili Namestie astronautov. Pred televiznou obrazovkou, velkou ako stena budovy, stali tisice kozmonautov, ktori sa nedostali do saly.
Nakoniec sme sa pretisli ku vchodu do saly Rady a zaujali sme miesta.
A bol prave najvyssi cas! Hovoril akademik Samojlov.
— Sme stastni! — zacal, a ja som nevdojak vystrel plecia. — Ano, sme stastni, ze prave nam sa podarilo… — Tu sa zhacil, lebo si akiste uvedomil, ze toho stastia je naozaj vela. — Sme radi, ze ako prvi ludia poletime tam, kde sa ludstvu otvoria nove obzory poznania. Este Ciolkovskij povedal…
Predpokladal som, ze akademik nevie prednasat slavnostne prejavy, a ulahcene som si vydychol, ked zacal odpovedat na listky. Prvy, skrkvany do gulky, prudko zletel z galerie, kde sedeli mladi posluchaci Akademie astronautiky. Samojlov roztvoril list, precital a vitazoslavne zdvihol prst.
Vecna otazka, — povedal. — Vidno, ze ju dal moj student. (Protestne vykriky zhora.) Preco do stredu Galaxie a nie blizsie? Totiz planetarne sustavy v tych oblastiach su omnoho starsie ako nasa a predpokladame, ze prave tam najdeme nielen organicky zivot, ale aj stare civilizacie. Nie nahodou sme si vytycili aj konkretny ciel: zltu hviezdu, uplne podobnu nasmu Slnku, aj so systemom planet. Urcite sa tam najde aspon jedna planeta, podobna nasej Zemi.
Akymi zasadami ste sa riadili pri vybere vasho astr onavigatora?
Povedal to neisty chlapcensky bas (zrejme prvorociak z Akademie astronautiky). — Ano, ano! — suhlasilo vela hlasov zhora. Riadite! Kozmocentra, ktory sedel napravo odo mna, sa nadvihol na stolicke, odkaslal si a zazvonil zvoncekom.
— Dovolte, odpoviem, — nedal sa Samojlov a upokojivo ukazal rukou na mna. — Imponuje mi, ze Vi ktor Andrejev je vysoky a nebudem sa musiet po cele dlhe roky pozerat nan zhora.
Chlapcensky bas sa vsak nedal odbit: To nie je odpoved…! Vsetci chcu letiet!
Ano, ano! Aj my sme vysoki!
— Co sa da robit, — akademik rozhodil rukami. Je prijemne vidiet vase nadsenie a zaroven je to smutne. Vsetkych vziat nemozeme! Moj spolucestujuci ma este jednu nespornu vyhodu: je mlady… (Vykrik z galerie: Aj ja som mlady!) To vidno, hned odvetil Samojlov za vseobecneho smiechu.
— Je mlady, ale pritom uz nalietal trilion kilometrov.
Napokon udelili slovo mne. Nevysiel som na katedru, aby som nepokazil dojem, ktory urobila akademikova rec, ale postavil som sa pri stole do pozy, ktora sa mi zdala najprirodzenejsou. A tu som nevdojak zdvihol ruku a zopakoval som akademikovo gesto: — Sme stastni…
Z galerie zaznel ironicky potlesk. Uz bolo neskoro sa opravovat, a preto som so zufalou odvahou pokracoval: Ano, ano… Som hrdy na doveru, ktoru mi preukazali. Uvidite, ze nesklamem.
My to neuvidime, — poznamenal cisi hlas. — Ked sa vy vratite, my uz davno nebudeme medzi zivymi.
Viktor mal na mysli ludstvo ako celok, — zasiahol profesor.
Najradsej by som sa bol prepadol pod zem. Utesovalo ma len to, ze pri mne bola Lida.
Napriek neuspesnym recnickym replikam akademika aj mna vyniesli na Namestie astronautov ako starovekych vitazov a podavali si nas z ruk do ruk. Ludia, ktori stali na namesti, nas burlivo privitali.
Mna dobreze nerozpucili posluchaci Akademie astronautiky. Lida sa mi stratila v zastupe; darmo som sa obzeral na vsetky strany.
Na namesti bolo tolko ludi, ze sme sa s Lidou nemohli najst do tych cias, kym sa kozmonauti nazacali rozchadzat. Vysvitlo, ze Lida stala tri kroky odo mna.
Konecne sme nasli aj akademika. Pozorne sa podival na Lidu i na mna a vtom sa zamracil — myslim, ze som uhadol, preco.
— To je… Lida, — zacal som, no zhacil som sa a neodvazil som sa pokracovat.
Piotr Michajlovic jej dlho tisol ruku. Akiste vsetko pochopil. Samojlov sa s nami par minut rozpraval a po chvili sa pobral prec. Odvolaval sa na neodkladne zalezitosti v Rade.
Na druhy den ma akademik zavolal videofonom zo sekcie medzihviezdnych problemov. Tvar mal zachmurenu.
— Davno ste spolu? — ohuril ma hned.
— Davno, — zablabotal som. — Myslite Lidu?
— Samozrejme, ze nie stred Galaxie! — z nicoho nic vybuchol Piotr Michajlovic. — Preco si mi o nej skjor nepovedal? — Sklonil som hlavu. Co som mu mohol odpovedat?
Mlcanie sa tahalo celu vecnost. Piotr Michajlovic o comsi premyslal, obcas pozrel na mna a zlostne hybal obocim.
— Keby bolo mozne vziat ju na cestu, — zadumcivo riekol akademik.
