Protilahla stena, tiez s bunkami, sluzila ako informatorium: v stovkach zasuviek boli ulozene mikrofilmy, na ktorych boli zachytene najvyznamnejsie vydobytky sucasnej ludskej kultury, vedy a techniky. Stacilo vlozit mikrofilmy do premietacieho pristroja a na platne sa zjavili texty vedeckych knih, obrazy pristrojov so sprievodnym zvukovym komentarom, farebne obrazy velkych maliarov, umelecke filmy alebo koncerty vynikajucich umelcov.
Zdola zo steny sa vytahovali dve skladacie postele. V strede salona stal okruhly stol s kreslami. Dvere vpravo viedli do laboratoria, uplne zaprataneho pristrojmi, nastrojmi a roznym zariadenim. Do stien salonu boli zamontovane portrety velkych vedcov, ktorych objavy pomohli ludstvu ovladnut Vesmir. Medzi nimi bol Lobacevskij, Lorentz, Ciolkovskij, Einstein. Vtom som si spomenul, ze mam maly portret Lidy, a rozhodol som sa, ze ho zavesim v laboratoriu.
Dvere vlavo viedli do anabioznej miestnosti. V nej boli dve anabiozne vane. V starych typoch anabioznych vani sa pouzival obycajny prechladeny fyziologicky roztok s dost nepresnym davkovanim ziarenia. To nedovolovalo byt v nej dlhsie ako pat rokov bez obnovenia roztoku. V nasich vaniach sa pouzival osobitny anabiozny roztok, ktory obsahoval tazky vodik.
Zivotodarne vlastnosti tazkeho vodika poznali uz v patdesiatych rokoch dvadsiateho storocia, ale iba celkom nedavno sa ludia naucili presne davkovat jeho mikroroztoky. Tazky vodik akoby „konzervoval” ludsky organizmus na tom stupni, v ktorom sa prave nachadza. Ked „prespime” v takejto vani patdesiat — sto rokov, zostarneme najviac o tri— styri roky. Osobitne ziarenie, ktore prezaruje vane, vyvolava rezonanciu kmitania atomov tazkeho vodika a mikrocastic tela. Tym zabezpecuje uchovanie vsetkych funkcii organizmu.
Casove rele spojene s radiovymi hodinami bude podla potreby zapinat prebudzaci aparat astronauta, leziaceho v anabioznej vani.
Pri predchadzajucich kratkodobych letoch som sa nedostal do styku so zariadenim takeho typu a spytal som sa akademika: — Pracuje casove rele spolahlivo? Preberie nas zo stavu „vecneho spanku”?
— Myslim, ze hej, — odvetil Samojlov kratko. Pokyval som nedovercivo hlavou. Inzinierelektrofyziolog, ktory nas sprevadzal, sa rozosmial: — Vsetko je vyskusane, — upokojil ma. — Mozete to skusit na sebe hoci aj hned.
Pokracovali sme v prehliadke. Blizsie k prednej casti rakety bola najdolezitejsia miestnost rakety — nevelka riadiaca centrala, presnejsie navigacna kabina s rozmernym riadiacim pultom, velkym ako koncertny klavir, a so sirokou obrazovkou astrotelevizora. Namiesto obycajnych okruhlych okienok tu boli radarove a infracervene lokatory.
„Toto je moje buduce pracovisko,” pomyslel som si a s uspokojenim som prezeral pristroje. Strednu cast pultu zaberal hladac drahy — elektro nkovy pristroj spojeny s pocitacim strojom. Mal nevelku obrazovku, na ktorej elektronkovy luc pocas letu rakety ustavicne kresli drahu letu — vypocitanu i skutocnu. Drahy sa automaticky premietaju na pohyblivu hviezdnu mapu.
Pokial sa drahy zhoduju, pristroj monotonne bzuci. No len co sa drahy rozidu, hladac hned vyda poplasny signal a automaticky zapne elektronkovy pristroj, ktory v okamihu vypocita opravu a da rozkaz robotu, riadiacemu motor.
Celu pravu stranu kabiny zaberal UEMK — univer zalny elektronkovy mozog pre kozmoplany. Jeho panel ziaril mnozstvom roznofarebnych indikatorovych ziaroviek.
Akademik Samojlov, na zaciatku prehliadky lakonicky a dzentlmensky suchy, ocividne zvludnel, ked ma astroplan nadchol. Podisiel ku mne, potlapkal ma po pleci a pochvalne riekol: — To by bolo asi vsetko… Idem k dispecerovi. Treba schvalit posledne podrobnosti zajtrajsieho startu. Zostan tu, ak chces. Aspon este raz preskusas cinnost automatu, vytvarajuceho mikropodnebie. Zvykaj si na astroplan… mysli si, ze si uz na ceste.
No aj bez jeho rad som vedel, ze si treba zvykat. O pokusnom lete gravitonovej rakety bez ludi, ktory bol planovany predtym, nemohlo byt ani reci; bola by to fantasticky draha zabava! Z rozhovoru atomovych inzinierov, ktory som nahodou pocul vcera, som sa dozvedel, ze kvoli tomu, aby mohli postavit „Uraniu” a „narobit”, ako sa vyjadrili, dvadsatstyritisic ton gravitonov, museli velmi obmedzit vystavbu piatich novych druzic Zeme a vsetkych medzihviezdnych rakiet, ktore zacali stavat na Titane, druzici Saturna. Na cas museli prerusit „vykurovanie” polarnych oblasti termojadrovymi slnkami.
Gravitonova zasoba rakety a neutronit stali omnoho viac ako vojnove naklady na posledne svetove vojny v historii ludstva v 20. storoci.
Posledny den som vobec nevychadzal z astroplanu, znova a znova som sa cvicil riadit sustavu automatov, dozeral som na rozmiestovanie a upevnovanie nakladu, preskusal som mechanizmy. V tuto noc pred startom, ked sa za mnou zavrel masivny priklop, dlho som nemohol zaspat. Zdalo sa, ze slnecna sustava zostala daleko vzadu, neuveritelne daleko. Ako keby ani nejestvovala. Minuty sa vliekli ako vecnost. Lezal som a rozmyslal: „Vari sa na cele desatrocia zavriem do tejto letiacej hrobky!… Nech mi v anabioze utecu ako okamihy. A Lorentzovo spomalenie? Ked sa vratime, aj tak nenajdem nazive ani priatelov, ani Lidu — nikoho z rovesnikov. Budem dozivat svoje roky v zoologickej zahrade neviem kolkeho tisicrocia ako rybo jaster, ktory vstal z mrtvych? Alebo sa vratim na Zem k ozajstnym ategosaurom a ichtyosaurom? Zaujimave, ako v takom pripade vydrzim miliony rokov v ocakavani nasej civilizacie?
Chvilami som si povysenecky predstavoval, ako sa vratim, nie k predpotopnym jasterom, ale k prvobytnym ludom, ktori ma istotne budu pokladat za boha. A je mozne, ze bohovia minulosti boli prave kozmonautmi druhych svetov, ktori predbehli cas? Napriklad Osiris s jeho vtacou tvarou?
Ktovie, ci kedysi nepriletel na Zem z neznamej mimogalaktickej planety?
Tazko som zaspaval, aby som vo sne znovu prezival nezmysly.
5
Odchadzame do Nekonecna
Nadisiel velky den.
Horuckovite som pozeral na chronometer, ktory visel v hale Mesacneho kozmodromu. Je prave jedenast hodin desat minut. O patdesiat minut — start. Hala je nabita ludmi. Oneskorenci sa uchytili na plosinkach, schodistiach, ba aj na opornych pilieroch.
Vsetko sme uz mali za sebou: nekonecne pozdravy, zelania, rady, tisice otazok, na ktore sa neda odpovedat. Rozluckova rec Anatolija Kulika, mladika s rysavou sticou, veduceho zvaracov tenuckych neutronitovych folii, znela: — Vezmite si, sudruhovia astronauti, astroplan! Je urobeny, ako sa patri — podla projektu akademika Samojlova. Lette hoci aj do druhej Metagalaxie alebo do Antisveta. Stroj vas nesklame! Skoda, ze letite len dvaja…
Bude vam samym tazko. Vezmite ma, neolutujete… nesklamem vas! — Hala sa smeje, tlieska. — Tu je cestne uznanie Vsesvetovej vedecko technickej rady… Vezmite ma! No ked sa neda, neda sa! Ale budeme vzdy s vami! Poslite zpravu zo stredu Galaxie!
… Slavnostne znie hymna Oslobodeneho sveta. Posledne stisky ruk, posledne slova.
— Zbohom, priatelia… Stastnu cestu!
Vacsina odprevadzajucich zisla do hlbin podmesacneho mesta, aby tam pred televiznymi obrazovkami sledovala historicky start. Ani ziva dusa by sa nezachranila na povrchu Mesiaca, ked zacne pracovat nas gravitonovy reflektor: vysokovykonne ziarenie tazkych elektromagnetickych castic by v okamihu spopolnilo cloveka a reaktivny prud neslychanej sily by ho rozmliazdil.
A uz sme zostali sami so svojim astroplanom. Daleke hviezdy chladne ziaria na ciernej oblohe.
S rachotom sa zatvara tazky priklop. Hned som zapol astrotelevizor a inverznu premietacku. Parabolicke kalichy radioteleskopov su otocene na nasu stranu, ako keby pozorne nacuvali. Ich ulohou je utvorit v priestore uzke pasmo usmernenych radiovln, po ktorom sa bude pohybovat „Urania” na prvom useku odletu z Mesiaca. Po zapnuti gravitonoveho reflektora budu iste znicene posobenim reaktivneho luca.
Nad dispecerskou vezou zaziarila velka cervena gula — signal k startu. Zaroven sa na obrazovke zjavila tvar hlavneho dispecera.
— Start!
Astroplan sa zachvel. Ako hromobitie zarachotili vysokovykonne motory rozbehovych vozikov. Hovoriaci automat zacal monotonnym kovovym hlasom odcitavat zrychlenie: — Dvadsat metrov za sekundu o sekundu… tridsat… osemdesiat…
Zavyjanie startovacich motorov dosiahlo najvyssiu hranicu a zrazu prestalo. Velmi zretelne sme videli, ako
