— „mora” bez najnepatrnejsich priznakov vlahy. Dno „mora” tvoria tmave horniny. Na juhovychode sa tycia cierne masivy Mesacnych Karpat so ziariacimi konciarmi najvyssich stitov.
Od juhozapadu, zapadu a juhu obkolesuju rovinu Apeniny, Kaukaz, Alpy a vytvaraju akesi hradne valy. Presne na severe bolo vidno retaz miernych pahorkov Archimedovho kratera. Len veze radioteleskopov, postavene na konciari Picovho stitu, a mnohe pomocne zariadenia kozmodromu vnasali zvlastny nesulad do krajiny mesacneho sveta.
Nad nami sa rozprestiera tmavocierna obloha s oslepujuco jasnym Slnkom a velkymi nehybnymi hviezdami. Neuveritelne ostre tiene, ktore vrha nerovny mesacny povrch, este podciarkuju mrtvu pustotu krajiny. Je prave spln Zeme a na zapadnej casti oblohy visi obrovska ziariaca zemegula, ktora zalieva okolie modrastym svetlom. Disk Zeme skoro nehybne visi na mesacnej oblohe na tom istom mieste. Za nim sa pomaly klzu hviezdy.
Ked clovek dlhsiu dobu pozoruje rovinu, uvidi, ako sa z casu na cas zdvihne necujny stlp prachu a kamenia: to padol na podu meteor. Chyba tu plynuly obal atmosfery, ktory spolahlivo chrani Zem pred dopadom meteorov.
Obluk gigantickej startovacej estakady mieri hornym koncom na Archimedov krater. Zelenkavy plast gravitonoveho astroplanu zahadne presvita cez jemne pletivo konstrukcii. Okolo neho pracuju este ludia, ktori dokoncuju posledne predstartove prace.
Pri pancierovych kopulach kozmickeho pristavu sa zhromazdili skoro vsetci obyvatelia podmesacneho mesta. Kazdu chvilu pozeraju na severovychod, odkial ma priletiet prva raketa „Zem — Mesiac” s clenmi po sadky „Uranie”.
— Kedy odstartuje Urania?
Ty to nevies?! Co si spadol zo Zeme? Ved to vcera vecer oznamoval mestsky rozhlas.
Preco by som spadol, a este k tomu zo zeme, — urazil sa Lena Gil azetdinov, zoradovac elektronkovych motorov, ktory nepochopil zart. — Bol som prave v astroplane. Zistilo sa, ze elektronkovy regulator rovnovahy robi sarapatu, nuz som sa s nim babral dlho do noci.
Gilazetdinov uzkymi ciernymi ocami nepriatelsky pozrel na Antolija Kulika, kontrolora jadroveho zvarania.
— Prepac, nevedel som to. Start bude osemnasteho maja o dvanastej na poludnie.
Chvilu mlcali.
— A ty tu uz davno pracujes?
Girazetdinov cakal novy zart, nedjovercivo pozrel na Kulika a spytal sa: Noi a co?
— Ale, priatelko, ved sa neurazaj!
— Poldruha roka. A ty?
— Ja som tu uz piaty rok… Veru! — Kulik zalubene pozera na smaragdovo-zeleny trup astroplanu. — Naskytla sa mi prilezitost pracovat na tejto hracke. Vies, co je to jadrove zvaranie neutronitovych svikov?
— Viem. — Gilazetdinov sa ironicky uskrnul. — Nie je to nic zvlastneho.
Akademik Samojlov poleti do stredu Galaxie a vobec sa nechvasce…
— Ale maju niektori ludia stastie! — vravi zavistlivo Kulik. — Letel by si s nimi?
— Ze ci!
— Najkratsia cesta to prave nie je, — poznamenal za ich chrbtom ktosi, kto sa zrejme chcel zamiesat do rozhovoru.
No vtom na dispecerskej vezi zaziaril zeleny signal. Skoro sucasne sa ozvalo zvolanie: — To su oni!
Vsetci ako na povel otocili hlavy k severovychodu. Na ciernom bezodnom nebi oslepujuco ziarila bodka, ktora sa kazdou sekundou zvacsovala a navidomoci sa menila na chvostnatu kometu. Je stale blizsie a blizsie…
Zretelne uz vidno striebristy trup rakety. Otocila sa tryskou k Mesiacu a zacala brzdit. Mesacny svet je svetom ticha. Preto je zvlastne vidiet, ako sa v uplnom tichu otriasa trup rakety a pomaly sa spusta po ohnivom stlpe reaktivneho prudu.
Coskoro na tej istej strane nebeskej klenby vzplanulo este niekolko podobnych hviezdiciek. Do konca dna vladol na kozmodrome neobycajny ruch: kazdu polhodinu pristavali rakety s dalsou skupinou odprevadzajucich.
Burlive more ludskych hlav v priezracnych prilbach az po okraj zaplnilo priestranstvo pred budovou kozmickeho pristavu.
Stretnutie s gravitonovym astroplanom ma hned akosi uspokojilo.
Dokladne som sa s nim zacal oboznamovat uz na druhy den po nasom prilete na Hlavny mesacny kozmodrom. Ozrutna startovacia estakada ohromila moju fantaziu: bola dlha dvanast kilometrov a vystupny obluk sa koncil az v osemkilometrovej vyske, oprety o najvyssi konciar Apenin. Tristometrovy trup „Uranie”, ktory pripominal skameneleho rybojastera, spocival na tridsiatich siestich rozjazdovych vozikoch. Obycajne atomove reaktivne motory na tekute palivo daju vozikom na konci rozbehu rychlost troch kilometrov za sekundu. Takata rychlost staci na vzlietnutie „Uranie” z Mesiaca. Potom zacne pracovat gravitonovy reflektor astroplanu., V porovnoni s kolosmi fotonovych rakiet, na ktorych som predtym lietal, sa „Urania” zda byt babatkom. No vedel som uz, ze toto babatko je tazsie ako pradavne pancierove lode. Osemdesiatdvatisic ton vazi tato krasna konstrukcia. Pri pomerne nevelkych rozmeroch rakety sa mi jej vaha zdala neuveritelne velkou.
Akademik Samojlov zahnal moje rozpaky: — Taku obrovsku vahu rakety sposobil neutronit. Ved si uz o nom pocul: neutronit zaujima v Mendelejevovej tabulke osobitne miesto. Neutronitove atomy obsahuju len neutrony a ine elektricky neutralne castice. Neutronit je po kazdej stranke zazracny prvok. Neutronit — to je akoby stlp, ktory rozdeluje svet obycajnej hmoty a svet antihmoty, plushmoty a minushmoty.
Ma fantasticke vlastnosti. Je priserne tazky: jeden kubicky centimeter neutronitu vazi styri tony! Je to najtvrdsia, najpevnejsia, najtrvanlivejsia hmota vo Vesmire. Pre nu nie su nebezpecne hviezdne teploty, pretoze sa topi len pri dvanastich milionoch stupnov tepla. V neutronitovom skafandri by sa dalo zit na Slnku! Neutronitove brnenie astroplanu znesie aj narazy velkych meteorov, neprepusta ani najmocnejsie kozmicke ziarenie.
— To je uzasne! Dufam, ze nase skafandre su z neutronitu?
— Zial nie, — odvetil akademik. — Za poslednych desat rokov cely atomovy priemysel Vychodnej pologule pri najvacsom vypati sil stacil vyrobit len sedemnasttisic kubickych centimetrov neutronitu, pretoze jeho vyroba je neobycajne zlozita a potrebuje vela energie. Vyrobene mnozstvo ledva stacilo na stavbu „Uranie”. Dufajme, ze ked sa vratime, neutronit sa nebude vyrabat tazsie ako titan.
— Sedemnasttisic kubickych centimetrov neutronitu — to su priblizne dve vedra, samozrejme, ak by ho bolo mozno naliat do vedra. Stacilo toto mnozstvo na obal trupu rakety? — zapochyboval som.
Uplne stacilo! Ba este i zostalo na pokrytie povrchu gravitonoveho reaktora, kvantoveho transformatora a tryskoveho kanala. Ved hrubka neutronitoveho obalu „Uranie” je neuveritelne mala: stotina milimetra.
Letmo som si v duchu vypocital: ked jeden kubicky centimeter neutronitu vazi styri tony, potom „dve vedra” — sestdesiatstyritisic ton. To je vaha dvoch velkych oceanskych lodi, vtesnana do tenuckeho povlaku, ktory pokryva raketu.
Zasoby gravitonoveho paliva vazili okolo osemnasttisic ton. Mechanizmy, pristroje, drobnosti a kostra rakety vazili len sto ton, lebo boli zhotovene zo superlahkych a pritom supertvrdych zliatin. — Podla vypoctov Akademie pritazlivosti, — povedal Samojlov, — z asoby gravitonoveho paliva stacia na desatnasobny rozbeh rakety po svetelnu rychlost a na opatovne brzdenie na rychlost patdesiat kilometrov za sekundu. Fotonova raketa by musela byt dlha od Moskvy po New York, aby mohla nahradit nasu „Uraniu”.
— Tak mozeme na nej letiet hoci na kraj Vesmiru! — zvolal som.
— Aj dalej! — zazartoval akademik.
Mesiac, urceny na oboznamenie sa s,Uraniou”, prebehol, ani sme sa nenazdali ako. Akademik prezil cely tento mesiac na nekonecnych vedeckych poradach, na ktorych prejednaval s vedcami, astronomami, konstruktermi a inziniermi podrobnosti letu do stredu Galaxie, program zrychleni a spomaleni, sposoby orientacie a hladania spiatocnej cesty k Slnku. Stale ho obkolesovali matematici a programovaci, ktori prevadzali vedecke rozhodnutia do strohych cisel programovych rozkazov pre elektronkove pristroje a roboty. Ja som studoval vnutorne vybavenie astroplanu, riadiace pristroje a funkcie robotov. V tejto zazracnej rakete bolo vsetko take. neobycajne a zaujimave, ze som uz za nicim nebanoval. Zapacil sa mi najma nevelky utulny salonik, ktory sluzil zaroven za jedalen i spalnu. Jedna stena salonu pripominala vceli plast: v hlbokych uzkych bunkach, prikrytych priezracnymi prichlopkami z umelej hmoty, bola osobitna vyzivna poda pre mikroskopicke vodne rastliny. Vodne rastliny predstavovali umele vypestovany druh chlorely — vodnej rastliny, schopnej neobycajne zivo fotosyntezovat. Chlorela i pri svojich mikroskopickych rozmeroch tvorila povlak, ktory sa maximalnou plochou stykal s okolitou vyzivnou podou. Pohlcovala teda velke mnozstvo kyslicnika uhliciteho a vylucovala vo velkych mnozstvach volny kyslik. Okrem toho sa tieto vodne rastliny mohli v najhorsom pripade pouzit ako strava.
