— A preco to nie je mozne? — odvazil som sa ko necne prehovorit. — Ved sa zeny zucastnuju na kozmickych letoch uz vyse pol storocia.
— Nie, to nepojde, — pokrcil plecami. — Nedovo lia… bez zvlastnej pripravy, bez profesionalnych navykov. Ja som si ledva pre seba vymohol povolenie Rady pracujucich. No predsa, co by sa dalo robit?
Piotr Michajlovic zabudol na mna a rychlymi krokmi zamieril k vychodu. So smutkom i nadejou v ociach som sledoval jeho siroky chrbat.
Obrazovka videofonu pomaly zhasla.
Castejsie nez treba, som pozeral na zeleny cifernik. Jeho obrovsky kruh s ciernymi cislicami a cervenymi rucickami sa jasne crtal na bledoazurovej oblohe. Do startu dopravnej rakety,ZemMesiac” chybalo styridsattri minut. A Lida tu este nebola. Vari uz nepride? Zda sa, ze mala pravdu, ked vcera razne odmietla zucastnit sa na dnesnom starte: „Bolo by to vefmi tazke!” Nedozerne pole Zavolzskeho kozmodromu zaplnili zastupy vyprevadzajucich. Zo vsetkych krajov sa schadzali vedci, astronauti, inzinieri, konstrukteri medzihviezdnych rakiet, dopisovatelia Vsesvetovych spojov aj prosti nadsenci ovladnutia Vesmiru. Mnohi z pritomnych poletia hned za nami, aby na Hlavnom mesacnom kozmodrome pozorovali start prvej gravitonovej rakety. Vsesvetova vedeckotechnicka rada dovolila taky hromadny let na Mesiac len vzhladom na vynimocnost bliziacej sa udalosti: ved to bol prvy let k stredu Galaxie na nevidanej rakete, schopnej vyvinut nadsvetelnu rychlost. Cakal nas let do takej nesmiernej dialky, v porovnani s ktorou vsetky doterajsie medzihviezdne vypravy boli iba pohodlnou prechadzkou za mesto.
Posledny raz som sa zahladel do rozvlnenej dialavy na zapade — tam, kde sa valili vody pokoleniami ospevovanej Volgy, rieky mojho detstva.
A vtom sa mi srdce prudko rozbuchalo: v tejto dialke sa zjavila tmava bodka a navidomoci sa menila na auto. To je ona!… Zabudol som na vsetko na svete a utekal som naproti Lide.
A znova som videl jej oci. Moja tuzba po lete bola prec. Rozpravkovy astroplan, ktory nas cakal kdesi v Mori dazdov, vybledol, scvrkol sa, rozplynul sa vo vzduchu.
— Lida… ako dobre, ze si predsa len prisla! Mlcala a nespustala oci z cifernika svetovych hodin na oblohe.
Chytili sme sa za ruky. Nemohol som povedat ani slova; ani co by som bol skamenel. Ci mozu slova — dohovorene znaky — vyjadrit vsetko to, co sme vtedy citili?
— Nic nelutuj… drahy, — tisko, trhano prehovorila Lida. Este pevnejsie som jej stisol ruku. Predsa len prisla! Dival som sa do jej milych oci. Urcite sa premahala, ako len mohla. Navonok bola pokojna ako predtym, jej hlas znel pevne a isto, ale pohlad hovoril jasnejsie ako vsetky slova.
— Povedz nieco, — riekla ticho.
— Bud stastna… vzdy… — chcel som povedat na rozlucku nieco vyznamneho a doleziteho pre nas oboch, ale ked som pozrel na svetove hodiny, uzasol som: do startu chybalo ledva pat minut!
Pri nas nebolo nikoho okrem straznikov. Z mesacnej rakety vyzeral Piotr Michajlovic a prudko gestikuloval; volal ma na miesto. Rozbehol som sa ozlomkrky cez kozmodrom a nepustal som Lidinu ruku. Od prudkeho behu sme sa zadychcali a nemohli sme vypovedat ani slova. Pri rakete nas zastavil sluzbukonajuci a zastal Lide cestu. Vystrazne zaznela startova sirena. Tu priblizila Lida svoju tvar k mojej: — Do videnia… Moj drahy…
„Preco,Do videnia’, ked,Zbohom’?” zacudoval som sa. „Ved uz nebude medzi zivymi, ked sa vratime.” No dalej som uz oi nicom nerozmyslal a pritisol som usta na jej teplu dlan.
Nahlivo k nam pristupil riaditel Kozmocentra a zlahka sa dotkol mojho pleca.
— Je cas, Viktor! Hned zaznie treti signal. Zbohom! — a silno ma objal.
Automaticky priklop zacvakol a zavrel sa za mnou. Vsetko sa skoncilo…
Akademik ma cakal vo vstupnej miestnosti. Na tvari sa mu zracila nespokojnost.
— Si nepresny! — povedal kratko. — Este minuta a musel by som, sam letiet na Mesiac…
Prudko ma zatiahol ku kreslu na prekonavanie pretazenia, lebo uz treti a posledny raz silne zahucala startova sirena.
Chcel som akademikovi odpovedat, ale v radiotelefone zaznel pilotov hlas: Ste pripraveni?
Ano, ano, — nahlivo odvetil Samojlov.
Pripraveny! — skrikol som.
Zem sa zatriasla a padala dolu. Na obrazovke stereotelevizora dostala coskoro vyraznu gulovu formu, no nie vypuklu, ale vydutu. Vsetky predmety na nej dostali nejasne a rozplyvave obrysy. Zaroven som kutikom oka pozoroval obrazovku inverznej premietacky, ktora premienala impulzy mohutnych radiolokatorov pozemskych riadiacich stanic. Na obrazovke bolo vidiet nasu mesacnu raketu; ako striebrobelasy blesk sklzla po podvecernej zemskej oblohe. Teraz ju vidno uz len ako hmlistu hviezdicku: jej plast sa rozzeravil trenim o vzduch.
O niekolko minut hviezdicka pohasla. Astroplan vyletel za hranice atmosfery, zacal rychlo chladnut a hasnut.
Rovnomerne hucal atomovy reaktivny motor na tekute palivo. V jeho hucani postupne prevladali stale mocnejsie basove tony; akoby slavil vitazstvo nad odvekou silou zemskej pritazlivosti. Olovena tazoba mi zalahla na plecia, vtisla ma do kresla. Nevladzem ani dychat, ani rukou pohnut.
Opatrne som pozrel na Samojlova. Akademik pololezal v susednom kresle a pozoroval ma privretymi ocami. Jeho naduta tvar sa mi zdala smiesna.
Snazil som sa, nakolko to len bolo mozne, zaujat potrebne (obranne, ako hovoria astronauti) polozenie a konecne som sa mohol nadychat. O dve minuty pretazenie zmizlo: raketa letela teraz zotrvacnostou a dosiahla prvu kozmicku rychlost.
— Robite prenahlene zavery, — poznamenal som, pokracujuc v rozhovore, prerusenom startom rakety z kozmodromu. — Ani som sa nestacil s Lidou rozlucit, ako sa patri.
Akademik rozhodnym gestom zamietol moje dovody a spustil siahodlhu tiradu, z ktorej som porozumel len tolko, ze on, Samojlov, by ma nikdy nebol vzal na let, keby sa bol v pravy cas dozvedel, ze zanechavam na Zemi take carovne dievca. Chcel som znova cosi namietat, ale on nahnevane vykrikol: — Ber sa do pilotovej kabiny! Cakaju ta!
SkTuceny som sa pobral do pilotovej kabiny: podla tradicie som bol povinny pomahat viest raketu az na mesacny kozmodrom. Pilot, ciernovlasy mlady Ind s orlim pohladom, mi priatelsky kyvol rukou a ukazal ocami na vedlajsie kreslo. Zacal som mechanicky davat pozor na presnost zhody radiosignalov sprievodnej stanice s udajmi riadiacich pristrojov. Hoci moje pominutelne telo letelo rychlostou patnast kilometrov za sekundu k Mesiacu, srdce, myslienky, city sa vracali na kozmodrom, k upatiu startovacej rampy.
Tam zostala Lida. Zavrel som oci a videl som ju — pokojnu, zmu zilu, s nutenym usmevom na tvari a so zahmlenym pohladom.
Tak mi zostala aj v pamati.
4
Urania
Raketa sa blizila k Mesiacu. Naladil som aparat na mesacny radiouzol: vysielal slavnostnu hudbu, zrejme na nasu pocest. Neskor som si precital crtu dopisovatela Vsesvetovych spojov o nasom prilete: „Vas dopisovatel Sergej Nazarov sa nachadza v dispecerskej vezi Hlavneho mesacneho kozmodromu. Toto miesto mi laskavo ponukol hlavny dispecer. Znamenite televizne pristroje ma robia skutocne vsadepritomnym.
Teraz sa prenesiem do,podmesacneho’ mesta.” — Prave prilietaju! — oznamil sluzbukonajuci dispecer Hlavneho mesacneho kozmodromu a vbehol do saly, kde sa zhromazdilo okolo sto ludi, oblecenych do tazkych bielych skafandrov s priezracnymi prilbami.
Vsetci vyskocili z miest a zamierili k vytahom. O niekolko minut sa sala vyprazdnila. Vytahy vyviezli cakajucich z podzemneho (lepsie povedane z podmesacneho) mesta na povrch Mora dazdov. Boli to inzinieri, technici, pracovnici osobitnej komisie Vsesvetovej vedeckotechnickej rady — zoradovaci, inspektori a kontrolori, ktori pripravovali gravitonovu raketu „Uraniu” na let.
Celeho polroka punktickarsky, s neuveritelnou dokladnostou preverovali, otukavali, prehmatavali lucami zlozity system rakety — po posledny kontakt, po posledny tranzistor. Teraz netrpezlivo ocakavaju prichod odvaznych astronautov zo Zeme.
Mesacna krajina vzdy ohromuje cloveka… Kam len oko dovidi, rozprestiera sa pusta hola rovina Mora dazdov
