rozbehove voziky padaju z okraja vystupnej casti startovacej drahy, robia kotrmelce a jeden cez druhy padaju do hlbokych priepasti a priesmykov juzneho svahu Apenin. Svoju ulohu vykonali. Ako vichor sa mihli pod nami kotliny mesacnych kraterov a kazdou sekundou sa rychle zmensovali.
Znovu sa zjavila dispecerova tvar.
— Prepaja sa! — zakrical. To znamena, ze treba zapnut gravitonovy reflektor. — Zbohom, priatelia! Stastnu cestu!
Az teraz som pocitil velkost chvile. Prva gravitonova raketa odchadza do Nekonecna. Takto sa asi vzrusovali prvi astronauti pred dvesto rokmi.
V. pamati sa mi vynara Ustredny kozmodrom Titana, najvacsej druzice Saturna, kolosalny obelisk, ktory strmo cnie do modrej oblohy Saturnovho mesiaca, a na nom zlate pismena, ktore skupo a strucne oznamuju vsetkym buducim pokoleniam: „V roku dvetisic sestdesiat odtialto startovala k alfe Centaura medzihviezdna vyprava,Ciolkovskij’ — prva v dejinach ludstva.” A dalej nasleduju slavne mena prvych kozmonautov, z ktorych si pamatam len jedno: Ivan Russov.
Opatrne som potiahol paku k sebe a rucicka akcelerografa sa vychylila vpravo. V tej chvili ma vtlacilo do kresla, zastavilo dych, po tvari mi prebehol mrtvolny chlad. Krv sa mi nahrnula k zatylku, pery mi vo chvili vyschli. Boli to dobre zname fyziologicke priznaky pri pretazeni.
— Devatdesiat metrov za sekundu o sekundu… stodvadsat metrov… — lahostajne odpocitaval automat.
Samojlov sa trpitelsky mracil: bolo mu zaiste tazsie ako mne. Predsa len som si uz zvykol na pretazenie. Ale Samojlov, ako mi bolo zname, sa zucastnil len na dvoch ci troch letoch k planetam za Uranom.
— Ako je teraz tam, na Mesiaci? — obratil som sa onedlho k akademikovi.
Piotr Michajlovic sa zahadne uskrnul a zacal nariadovat inverznu premietacku. Na obdlznikovej obrazovke sa zjavila gula Mesiaca, obalena prachovym, svetielkujucim oblakom.
— Co je to za hmlu okolo Mesiaca? — cudoval som sa.
Vedec sa zamyslel a neisto povedal: — Zda sa, ze vichor, sposobeny „Uraniou”, rozputal na Mesiaci prachove burky.
Ukazalo sa, ze mal pravdu. O nejaky cas nas nasiel Pamirsky pozemsky radiouzol. Mlady operater radiouzla vzrusene oznamoval po svetovej radiosieti: „Na severnej pologuli Mesiaca sa deju nevidane veci: zuria burky nesmiernej sily! Zdeformoval sa cely chrbat Apenin! Cast mesacnych kraterov je znicena. Z podmesacneho mesta nam oznamili, ze cela planeta sa otriasa; vyzera to, akoby sa Mesiac mal uzuz rozpadnut. Z dulkovskeho observatoria nam prave teraz oznamili: zaznamenali znatelne vychylenie Mesiaca z jeho obeznej drahy. Na Zemi sa rozputala neobycajne silna magneticka burka. Po Svetovom oceane prebehla vlna vysoka desat metrov!
Obete ani skody na stastie neboli…” — V Akademii pritazlivosti nevedeli presne urcit dosledky startu „Uranie”, — poznamenal ticho Samojlov, ked si vypocul vysielanie Pamirskeho radiouzla. — Uvolnili sa neuveritelne mohutne sily… Teraz je jasne, ze starty dalsich gravitonovych rakiet treba uskutocnit dalej od sustavy Zem— Mesiac, v ziadnom pripade nie blizsie ako na druziciach Saturna.
Nepocitovali sme obvyklu vibraciu astroplanu, ktoru sme poznali na fotonovych raketach. Gravitonovy motor pracoval necujne. Ani plapolajuce protuberancie svetla, typicke pre fotonove rakety, ani ohlusujuci rachot ionovych astroplanov. V reaktore sa s prekvapujucou presnostou rozpadavali gravitony a vydavali obrovske mnozstvo energie. V kvantovom menici sa vnutrogravitonova energia menila na mocne elektromagneticke ziarenie vysokej frekvencie. Silne magneticke polia usmernovali ziarenie na paraboloid gravitonoveho projektora a ten ich ako vysokovykonne zvazky lucov odrazal do priestoru. Z trysky „Uranie” prudil neviditelny reaktivny luc, ktory tvoril pohonnu silu milion ton. Mohli by sme vychylit z drahy ktorukolvek druzicu Jupitera, Saturna alebo Uranu, mensiu ako Mesiac, napriklad Mimas, Dianu, Oberon alebo Nereidu, keby sme z nich startovali.
Draha nasho letu sa zatial zhodovala s obvyklymi cestami kozmoplanov. Zdalo sa, ze jasne nehybne oci hviezd nas pozorne sleduju z obrazovky astrotelevizora. Mesiac, lesknuci sa ako strieborny podnos s pupakmi kraterov, zaberal najprv polovicu obrazovky a teraz sa pomaly posuval doprava. Stale jasnejsie sa na nom crtali ostre tiene hor a ich okraje sa zdali byt vystrbene. Napokon Mesiac zmizol. Rychlosti stale pribudalo. V svetielkujucom ovale drahy sa trepotala mala silueta astroplanu a mapa oblohy nad nim sa posuvala k Marsu.
Cas odletu bol vypocitany tak, aby sme drahu Marsu presekli blizko neho. Pri nepredstavitelnej sile gravitonoveho motora sme sa nemuseli bat pritazlivosti Marsu, no v Najvyssej rade pre ovladnutie Vesmiru chceli, aby martanska vedeckovyskumna stanica pozorovala a posledny raz odfotografovala astroplan v pohybe skor, nez unikne do medzihviezdnej dialavy.
Mars postupne zaplnal celu obrazovku. Pusta, uboha planeta s ubohym rastlinstvom! Asi pred dvoma rokmi som tu prezil len jeden mesiac a div som nezhynul od nudy. Sivofialove a modraste lisajniky a trpaslicie stromy na brehoch „kanalov”… Vedci davnych cias by boli nimi velmi sklamani.
Neodchadzam od obrazovky. Tu su chyrecne „kanaly” Marsu! Pozeral som na ne, akoby som prechadzal po znamych miestach! Kolko starosti narobili kedysi vedcom! Kolko papieru popisali dnes uz neznami autori fantastickych romanov! Ludi v davnych epochach najviac miatlo to, ze „kanaly” boli rozmiestene v poludnikovom smere, ktory je najpriaznivejsi pre odtekanie vod zo snehovych ciapok polov. Kedze v tych casoch vedeli spajat len koryta blizkych riek a prerazit nevelke prieplavy, ponizili ludsky rod a cervenu planetu osidlili mudrejsimi bytostami s hlavami vacsimi ako telo a s tykadlovitymi koncatinami. A do podobnych Martaniek sa zalubovali ich hrdinovia. Brrr…! Spomenul som si na Lidu, na jej pekne ruky, male silne zapastia.
Zapalistym srdciam nasich predkov boli milsie tie najnepravdepodobnejsie hypotezy ako normalne rozumove zavery. O kolko jednoduchsie bolo si predstavit, ze ak su kanaly rozmiestnene v zhode s dvadsatstyrihodinovym otacanim Marsa, potom ich vybudovala samotna priroda — najprostejsi a najmudrejsi carodejnik.
Zo zamyslenia ma vyrusili ostre, opakujuce sa signaly: spolupracovnici martanskej stanice nam posielali pozdravy na rozlucku. Rychlo som otocil zaostrovaciu 5 S paku. Rysy planety na obrazovke zmizli a namiesto nich sa objavila tvar mladeho cloveka s rysavymi fuzikmi. Hned som ho spoznal: bol to spoluziak z Akademie astronautiky, Voloda Skvirov, vyborny sachista a velky vymyselnik. Z hocijakej turistickej prechadzky (este ako student) sa vracal naplneny pribehmi o zapase s medvedom alebo o tom, ako chytal za chvost leoparda vo vychodnych Sajanskyeh horach, alebo o previsnutych skalach, bezodnych priepastiach a polovnickych chodnickoch. Odkial bral taketo veci na nasej prebadanej milej Zemi, neviem!
Teraz sa usmieval a rozhadzoval rukami, ako keby sme sa stretli na ulici.
Ake nove vymysly privezie z Marsu? Komu ich bude teraz rozpravat? Zacnelo sa mi. Nikdy viac sa s nim nestretnem a mozno, ze sa viac ani nevratim na nasu malu, utulnu Zem.
— Zbohom, Voloda! — zakrical som.
— Zbohom, priatel! — odpovedal ako ozvena.
Po prvy raz som videl, ako jeho uprimnu tvar zatiahli chmary smutku.
Za Marsom sa draha „Uranie” prudko ohybala: vysli sme nad rovinu ekliptiky, aby sme sa vyhli neprijemnemu pasmu asteroidov a neziaducim stretnutiam s tymito kozmickymi granatmi. Mohutna sila ustavicne zrychlovala pohyb „Uranie”. Zapol som rychlomer.
— Devatdesiattisic kilometrov za sekundu, — oznamil automat monotonnym hlasom.
Zda sa, ze Piotr Michajlovic pise dennik! Zistil som to len vcera, ked som nahodou nadabil na akademikov roztvoreny zapisnik, ktory zabudol v kniznici medzi knihami. Moj pohlad sa nevdojak zastavil na rovnych riadkoch: „… Mars zostal daleko za nami. Jeho vypukla misa sa na obrazovkach astrotelevizora rychlo zmensovala a navidomoci sa menila na cajovu misticku. O pat minut nebol Mars vacsi ako kopejka. Viktor sedi pri navigatorskom pulte a sustredene pozera na akcelerograf. Navigator sa mi stale viac a viac paci. Vyber partnera na najvacsi z letov bol spravny.
— Pozrite, ako zrychlujeme! zvolal Viktor. — Kazdu sekundu zvysujeme rychlost o jeden kilometer za sekundu. Este nikdy som nenaberal rychlost takym tempom!
Vidno, ze je nadseny vybornymi vlastnostami gravitonoveho astroplanu, pricom nie je novacikom v medzihviezdnych letoch.
— Stonasobne pretazenie, — poznamenal som. — Teraz kazdy z nas vazi sedemosem ton!
Viktor s uctou potahoval gombiky svojho antigravitacneho obleku.
Oblek si veru zasluhoval uctu: lahko neutralizoval posobenie zrychlenia, pri ktorom by nas bola vlastna vaha uz davno rozpucila.
Ustav antigravitacie patnast rokov rozpracovaval a zdokonaloval jeho konstrukciu.
— Ako pracuje? — opytal sa Viktor.
Paci sa mi jeho zvedavost a, snazim sa mu co mozno najjednoduchsie vysvetlit zasady cinnosti aparatov,
