Videl som iba tmu a ciernavu. Kdesi daleko, v nepredstavitelnej dialke — alebo sa mi to iba zdalo? — ledva ledva presvitali belave alebo zlatiste skvrnky.
Az po dlhom premyslani som si uvedomil, ze kazda z tychto skvrn predstavuje Galaxiu, Mliecnu cestu, cize ohromny hviezdny ostrov, ktory obsahuje miliardy a desiatky miliard sine. Zasol som. Kde je nasa Galaxia?
— Na ktorej strane ju hladat?
Prosebne som pozrel na Samojlova.
— Pozri sa tam, — povedal a ukazal na lave zadne okno.
V priepastnej hlbine priestoru sa jasne crtala obrovska rozkrutena spirala, z ktorej prudmi vytekalo hviezdne mlieko. V istej vzdialenosti od spiraly svietili ako ram jasne sfericke oblaky — gulovite hviezdne zhluky.
— To je nasa Galaxia! — skrikol som radostne.
Dlho sme pozerali ta, kde sa miliardy hviezd zhustovali a tvorili jedno mracno. To bol stred Galaxie. A kdesi tam bola planeta X, ktoru sme mali hladat.
— Sme prvi ludia, ktorym sa dostalo velkeho stastia vidiet Galaxiu z vesmirneho priestoru, — povedal Samojlov hrdo. — Urobime co najviac sn imok a starostlivo ich schovame; astronomovia na Zemi nam za to vdacne postavia pomnik zo zlata. A ponahlal sa do fotolaboratoria. O chvilu som videl, ako vedec namieril siroky teleobjektiv, ktory vyzeral ako krater sopky, na daleku Galaxiu.
— Dobre, ale kolko svetelnych rokov je k nej? — zakrical som cez dvere.
— Hned uvidime…
Chvilu bolo pocut iba treskot elektronkoveho inte gratora. Ked Samojlov skoncil vypocty, vybehol z laboratoria a naklonil sa nad hviezdnu mapu.
— Co sa stalo? Co je? — spytal som sa nechapavo.
Tie nepochopitelne burky priestoru, ktore sa zjavili pri nadsvetelnej rychlosti, nas zahnali cert vie kde, — povedal duto. — Zda sa, ze nasa raketa vyletela nad uroven hviezdneho kolesa Galaxie viac ako na dvestotisic par sekov. Z toho vyplyva, ze k jej stredu je nie menej ako milion svetelnych rokov, cize tristosedemtisic parsekov!
— Cize tridsat raz dalej, ako v ten den, ked sme startovali z Mesiaca, — dokoncil som rovnakym tonom.
Samojlov si ustarostene posuchal celo.
Zavladlo nevludne ticho. Zachvatil ma tajomny strach pred velikanskou vzdialenostou. Tristosedemtisic parsekov! Ak by sme leteli rychlostou obycajnych fotonovych rakiet, potrebovali by sme na to dvestostyritisic rokov! Vdacne som pozrel na Samojlova, lebo mi zislo na um, ze prave jemu a jeho spolupracovnikom z Akademie pritazlivosti vdaci ludstvo za zazracny stroj casopriestoru. Ten nebude prekonavat tuto vzdialenost dvetisic storoci…
Dvadsatstyri dni sme minali drahocenne gravitonove palivo, aby sme likvidovali svetelnu rychlost skoro na nulu a aby sme mohli obratit „Uraniu” naspat k hviezdam, k svetlu, k zivotu — ku Galaxii. Nenudili sme sa, pretoze sme po cely cas starostlivo zostavovali program pre elektronkovy pocitaci stroj. Museli sme cakat este dva mesiace, kym stroj vypocital drahu spiatocnej cesty, chod motora a ine udaje.
A znovu zacal pracovat hlavny motor. Za osemdesiatdva hodin vyvinula „Urania” rychlost iba o jednu stotinu kilometra za sekundu mensiu nez rychlost svetla. Robot s dokonalou opatrnostou previedol raketu na let zotrvacnostou.
— No coze… — ulahcene si vydychol akademik. — Teraz dost rychlo poletime do stredu Galaxie. Automaty pracuju dokonale. Vzdialenost jedneho miliona svetelnych rokov preleti astroplan za dvanast rokov.
Este raz sme prekontrolovali pracu pristrojov a ponorili sme sa do anabioznych vani.
7
Vybuch supernovy
Uz treti rok sme sa tulali po centralnej oblasti Galaxie a hladali tajomnu sustavu obeznic. Samojlov takmer ani nespaval, schudol a pobledol.
So zmrastenymi chlpatymi, tvrdymi obrvami do nekonecna vypocitaval nove a nove variacie drah. Nedoprial elektronkovemu pocitaciemu stroju ani chvilu oddychu. No vsetko bolo marne: na obrazovkach ziarili nezname hviezdy, ktore akoby sa nam smiali, a zdruzovali sa do nevidanych suhvezdi.
— Minuli sme osemdesiat percent pohonnych latok, — oznamil som akademikovi skleslym hlasom, ked som skontroloval integralne krivky spotreby energie.
Piotr Michajlovic neodpovedal, iba mu hlava vacsmi ovisla a uz po neviem kolky raz sa trapil hladanim drahy letu, ktora by nas zaviedla do sustavy zltej hviezdy podobnej Slnku v juhovychodnej casti Hadonosa. Samozrejme, i to plati iba v pripade, ze je spravna jeho hypoteza, ktoru rozpracoval este na Zemi…
Tri roky nas uz obklopuje trblietavy kaleidoskop farebnych sine, husto rozsypanych po okolitom nebi. Ako rad by som uz videl laskavu zemsku oblohu! Oblohu, a nie tuto dutu gulu, ciernu ako sadze, v strede ktorej ako by sme sa usidlili. Vnutorny povrch gule je posypany blyskavymi klobucikmi hviezd, pocet ktorych je nekonecne vacsi ako pocet hviezd, ktory vidno zo Zeme. Ake mrtve sa vidi byt galakticke nebo, ktoreho ligotave hviezdy su uplne nehybne ako zlate klince v chramovych kupolach! Neblikaju a vidiet ich nanajvys jasne. Na niektorych miestach je temrava pozlatena alebo postriebrena — to su hmloviny a Mliecna draha, ktora sa ako siroky pas taha v obrovskom kruhu vnutri ciernej nebeskej gule. Z bocneho obloka vidno ziariaci zlaty oblak — stred Galaxie.
Bolo to na zlost, ze sme nemohli vyvinut vacsiu rychlost letu; no nedovolili to nezvycajne silne polia pritazlivosti, ktore nas obkolesovali zo vsetkych stran.
Aj „dnes” ma zobudilo poplasne zosilujuce sa zavyjanie gravimetra.
Bolo iste, ze astroplan vletel do neznameho gravitacneho pola. No preco sa to stalo tak necakane? Preco mlcal pristroj predtym cele hodiny, hoci mal dat signal este vcera, sudiac podla sily pola, do ktoreho sme vleteli? Ze by sme boli prekrocili prah niecoho nedovoleneho?
No nestalo sa nic takeho. Rucicka akcelerografu ukazovala spomalenie, rychlost bola stale devatdesiattisic kilometrov za sekundu. Pristroj dalej zavyjal.
— Nechapem, — mykol plecami Piotr Michajlovic. — Vyzera to, ako keby toto pole pritazlivosti ohradzoval akysi mur, ktory sme necakane prerazili.
Zapol som obrazovky. Ta ista cierna duta gula. Ale v lavom rohu bocneho projektora sme zbadali neobvykle velke slnko — hviezdu, ktora k nam bola ocividne blizsie nez ostatne.
— Pol svetelneho roka, — povedal som Samojlovovi, ked som zistil polohu tejto hviezdy. — To bude akiste vyhasnuta.
Zrazu vsetky obrazovky astrotelevizora vzblkli belasofialovym svetlom podivnych odtienov. Sila lucovej energie bola taka, ze tri obrazovky razom zhasli: akiste sa v nich pokazili menice ziarenia. Nechapavo som hladel na strasidelne fialove chlpate teleso. Ako keby na nas pozrel zlovestnym okom dajaky tajomny obor! Hviezda bola velka ako kupola kijevskeho chramu. Jej viditelny disk bol desat raz; vacsi nez Slnko, pozorovane zo Zeme.
K tomu vsetkemu teleso sa zvacsovalo, navidomoci puchlo. Na vsetky strany od neho tahali sa mohutne plynove pasy.
— Vybuch supernovy, — konstatoval Samojlov napatym hlasom. Videl som, ze je mimoriadne velmi vzruseny.
O supernovach som vedel iba z ucebnic astronavigacie, kde sa zbezne spominali, a akademikovmu vzruseniu som nepripisoval nijaky vyznam.
Casom niektora cast hviezdy zmutnela, zaclonila sa visiacimi plynovymi zavojmi a zdalo sa, ze hviezda na nas zmurka.
Hoci som sa nevelmi dobre vyznal v nezvycajnej konstelacii suhvezdi, zistil som, ze astroplan je na ceste k suhvezdiu Hadonosa. To bolo potesujuce: draha sa teda neodklonila velmi od tej, ktoru nedavno nacrtol Samojlov. Znamena to azda, ze je vsetko v poriadku? Spytavo som sa obratil k vedcovi.
Prekliata hviezda! — povedal zlostne. — Zasa nam zatarasuje cestu k zltej hviezde. Musime prejst na velmi nahnutu drahu. A to znizi nasu rychlost na slimaci krok, stratime kopu casu a energetickych zdrojov, pretoze okolo supernov sa v dosledku vybuchu vytvaraju obrovske hmloviny z rozzeravenej hmoty. Meraju pat az sest svetelnych rokov.
To viem, — poznamenal som.
No to este nie je vsetko a ani to nie je to naj hlavnejsie, — pokracoval. — Tieto rozzeravene plynove masy sa
