sa tiez nic nedialo. Pozrel som na Samojlova, on zasa na mna. Zdalo sa, ze vedec je sklamany. Potajomky som si zahryzol do jazyka — bolelo to. Nahmatal som Si pulz: bol trocha rychlejsi nez zvycajne, no to sa dalo vysvetlit vzrusenim.
— Hodiny! Co je s nimi? — vykrikol zrazu Samojlov.
S univerzalnymi hodinami, ktore merali tok casu v astroplane aj na Zemi, sa navidomoci dialo cosi nevidaneho: ak by sme im mali verit, tak na Zemi ubehlo tisic rokov a v astroplane iba minuta. Potom hodinova rucicka zacala klesat na zaciatok stupnice a cas na Zemi isiel dozadu. Potriasol som hlavou, aby som sa presvedcil, ci nespim.
Vsetky pristroje akoby sa boli razom nacisto zblaznili. Rucicka akcelerografu sa naraz zavrtela s takou rychlostou, ze celkom zmizla z oci a nebolo mozne urcit, ktorym smerom sa kruti. V ovale Hladaca drahy sa zurivo metala silueta rakety. Melodia gravimetra presla z C dur toniny do akehosi divokeho chrcania. Elektronicky regulator pristroja rovnovahy bubnoval ako gulomet, prerusovany cvakotavym treskotom. Vo chvili sa prijemna symfonia astronavigacnych pristrojov zmenila na kakofoniu trhajucu usi.
Vypol som prilbove sluchadla, lebo som sa bal, ze ohluchnem.
Vtom prebehla trupom rakety obrovska vlna muciveho otrasu. Vsetko okolo nas: steny, stoly, divany, casti zariadenia, predmety dennej potreby — vsetko sa odrazu tak rozozvucalo, ze prehlusilo falosnu melodiu pristrojov.
Astroplan sa zacal hegat.
— Co sa deje? — vykrikol som Samojlovovi rovno do tvare.
Neodpovedal a zapol mechanizmus, zdvihajuci masivne stity z okruhlych okien. Odskocil som, oslepeny fantastickym divadlom: miesto predchadzajucej nepriehladnej tmy vliala sa do astroplanu cela zaplava osie pujuceho svetla. Obloha plapolala tisickami duhovych pasov, spiral a gul. Z hlbin priestranstva leteli priamo k nam, akoby k jedinemu stredu, hufy planucich chlpatych sine a sialene sa krutiacich Galaxii. Zdalo sa, ze sa cely Vesmir scvrkol na nevelku gulu alebo kuzel a po jeho vnutornej strane sme my robili rychle spiraly. Na chvilu sa mi zamarilo, ze sa so mnou rozkrutilo ruske kolo pod kupolou akehosi uzasneho cirkusu, kde sa. vsetko: svetla lustrov, pestrofarebne odevy divakov, lesk skiel dalekohladov, jasnozlty piesok areny s cervenymi plastami sasov, nahlivo pohodenymi na zem, menilo rychlostou blesku. Mal som pocit, ze sa tento kaleidoskopicky chaos farieb valil na mna preto, aby ma zmliazdil.
Nahle som zacitil, ze slabnem a hlava mi bezvladne ovisla. V tazkej hlave sa prehanali neusporiadane myslienky.
— Jestvujeme, ci nie? — chcel som sa spytat Samojlova, no namiesto slov vydral sa mi z ust iba nezrozumitelny blabot. Posledne, co som stacil pochopit, bola akademikova ruka, slabo smatrajuca po havarijnom tlacidle gombicky, ktorou sa zapinali brzdiace zariadenia…
Prebral som sa v salone na posteli. Bolo ticho. V ustach som zacitil prijemnu horkastu chut pripravku „VG”. Samojlov nebol v salone. — Zijete? — zakrical som nanho.
— Tak co, kamarat? — ozval sa z laboratoria. — Prebral si sa? Vies, co sa prihodilo? — vravel zivo a vosiel do salona, ako keby sa nic nebolo stalo.
— Pri priblizeni ku gravitonovej rychlosti (vsimol som si tohto noveho terminu) sa zacal rozpad hmoty na gravitony — prave to, co sa po cely cas odohrava v motore nasej rakety. Pokusal som sa hned si overit tieto nove udaje i matematicky. Mozes si byt isty, ze sme otvorili novu stranku vo vede.
A lenlen ze sme to ako priekopnici vedy nezaplatili zivotom, — uskrnul som sa slabo.
Stalo to za to! Veru stalo, bracek! Veda si ziada obete! Nie je tak? — a znovu si pokojne posuchal ruky.
Ale kto by bol o tomto objave povedal ludom? — pripomenul som mu.
— Ach ozaj… mas pravdu. Samojlov zaraz zvaznel.
Len teraz som si jasne spomenul na vsetko, co som videl, ked som stracal vedomie, a vazne som sa zacal obavat o akademika.
Ste velmi bledy. Je vam zle? — spytal som sa.
Hluposti! A ty sa ako citis? Skusil som vstat, no nevladal som. Nebola to ani tak svalova slabost, ale skor nevysvetlitelna apatia, neschopnost sustredit silu vole na mechanicke pohyby svalov. Povedal som to Samojlovovi. Pokyval mi hlavou.
— To sa dalo cakat. Nervove tkanivo je velmi citlive i voci najmensim zmenam, vsakze? Staci rozpad nepatrnej casti a…
Zmlkol, sadol si do kresla a dlanou si pretrel tvar.
— A vy? Ako je vam? — spytal som sa znovu.
— Zrejme mam viac nervovej hmoty, silnejsi mozog. No neznepokojuj sa, — usmial sa akademik povzbudivo. — Tvoj organizmus urcite rychlejsie!
podlieha vonkajsim zmenam, no dokaze sa rovnako rychlo zotavit. Moj zostarnuty organizmus tazko vyviest z rovnovahy, ale zato sa tazsie zotavuje.
— Musite si lahnut, — ziadal som ho.
— Este vydrzim, — namietol tonom, nepripustajucim odpor. — Radsej sa ty skor zotav. — A tazkym, ne istym krokom sa pobral do riadiacej ustredne.
Po Samojlovovom odchode som sa opatovne pokusil vstat. Ale neslo to lahko. Sustredil som pozornost na to, ze musim spustit na dlazku najprv pravu nohu a potom lavu. Musel som vyvinut nadludske usilie na to, aby som spustil na dlazku obe nohy. Preslo dost casu, kym sa mi podarilo sadnut si. Napokon som pozbieral poslednu silu, dvihol som sa a pridrziavajuc sa stien, pohol som sa za Samojlovom.
V navigatorskej kabine bolo vsetko po starom. Oval hladaca sa spokojne trblietal. Rucicka rychlomeru stala nalavo od cervenej ciarky. Akcelerograf ukazoval zaporne zrychlenie, cize spomalenie letu. Nas sialeny let zastavil havarijny robot. Robot pocuvol akademikovu ruku, ktora stisla gombik, a zapol brzdiace zariadenie. Teraz letela „Urania” iba vlastnou zotrvacnostou. Len potom, ked UEMK spresnil program brzdenia, som spozoroval, ze Samojlov ledva stoji na nohach.
— Podme si lahnut do anabioznych vani, — povedal slabo. Jeho ustate oci sa horuckovito leskli cez skla silnych okuliarov. — Kym rychlost „Ur anie” klesne na danu velicinu, treba si poriadne oddychnut.
Horkotazko som otvoril oci. Modra signalna ziarovka rele slabo svietila. Cifernik ukazoval, ze preslo osemnast dni miestneho casu. Anabiozna tekutina zblnkavo tiekla nazad do konzervacneho rezervoara. V tele som citil prijemnu bolest pri navrate k obvyklemu sposobu zivota. Vedomie zacalo pracovat jasne a zretelne. Chytro som skoncil prebudzanie sa a odisiel som do kabiny. Slabulinko bzucali silove polia kvantoveho menica. Ked som sa presvedcil, ze astronavigacne pristroje pracuju normalne, zahlbil som sa do studia drahy na orientacnej obrazovke. Pocit akejsi nepravidelnosti v ich polohe ma trochu znepokojil.
Vtom sa mi za chrbtom necujne zjavil Samojlov. Tiez sa uz prebudil a bol ustarosteny. Aj on zrejme pocitil, ze cosi nie je v poriadku.
— Uz si vstal? — usmial sa a hned presiel na pracovny ton. — Na nasej drahe sa mi cosi nepaci.
Znepokojene pozrel na prehladne obzorne obrazovky, na ktorych jasne svietili nezname hviezdy, potom sa ustarosteno zahladel na mapu Galaxie pod siluetou rakety — hladaca. — Treba urcit polohu.
Pristroj znel akosi hlucho a celo rakety ukazovalo do… nicoho. Pozreli sme sa na seba. Akademikova tvar sa predlzila.
— Podla vas, — spytal som sa prelakane, — podla vas, kde sme asi teraz?
— Teba som sa chcel na to spytat? Kde chces, hoci aj v susednom Vesmire!
— Nezartujte…
— Zial, nezartujem. Ked sme prekrocili prah svetelnej rychlosti, pravdepodobne sme celkom odbocili z vopred vyratanej drahy do stredu Galaxie.
Treba co najskor urcit nasu polohu v priestore a znova dat program elektronkovemu pocitaciemu stroju.
Celu hodinu sme neunavne porovnavali premietnutu mapu Galaxie, ale nic sme nemohli zistit: na oblohe nebolo orientacnych hviezd! Ej veru, nebolo!
Odrazu Samojlov ticho zahvizdol.
— Uz to mam…! Vies, kde sme teraz? V medzigalaktickom priestore!
— To nie je mozne! — Vrhol som sa k pultu a zapol som naraz vsetky obrazovky a projektory a odkryl som okruhle obloky.
Naskytol sa nam uzasny pohlad: boli sme uprostred obrovskej temnej dutej gule. Kde sa podelo nespocetne mnozstvo hviezdnych svetielok?
