nad knihami a mikrofilmami, pricom z casu na cas somre. Este som nezistil, co znamena toto somranie.
Niekedy su to zrejme rozpaky nad matematickym paradoxom, ale castejsie nadsenie, ak nie vytrzenie nad zonglerskymi uzavermi nejakeho fyzikateoretika.
Praca nie je skoro ziadna: elektronkove automaty a roboty s dokonalou presnostou vedu kozmoplan po drahe.
Pohodlne som sa vyvalil do kresla a zazmuril som oci.
6
Za hranicou nedosiahnutelneho
Rychlost sa priblizovala k rychlosti svetla. Akademik ma zobudil, aby mi zvestoval tuto novinu. Tvar mu ziarila. Obratil som sa k stene a priberal som sa znovu zaspat. Moj mozog, este opantany spankom, si vobec neuvedomil vyznam tejto zpravy. „Naco ma budi?” pomyslel som si v polosne.
„Nemusim sa nikde ponahlat.” — Hej, Viktor…! Kozmonaut — objavitel! Vobec nepoznavam niekdajsieho nadsenca! Nezaujima ta, ako vyzera svet pri nadsvetelnej rychlosti?
Na vela som sa prebudil, vstal som a vystieral som sa. Len co som si pretrel oci, razom som zabudol na ustatost. Hlavna obrazovka a vsetky ostatne projektory boli zapnute. Hviezdna obloha hrala vsetkymi duhovymi farbami. Nikdy predtym som nevidel taky carovny obraz. Zacal sa prejavovat Dopplerov efekt — zmena dlzky svetelnych vin, prichodiacich od hviezd, pri nadsvetelnej rychlosti relativneho pohybu. Natolko sme sa priblizili k prahu rychlosti svetla, ze hviezdy doslovne pred nasimi zrakmi menili farbu. Hviezdy, ku ktorym sme leteli, akoby skracovali vlnovu dlzku ziarenia. Najprv belaseli, modrali, potom ziarili zlovestnym tmavofialovym svetlom a celkom hasli, lebo ich ziarenie sa premiesfovalo do ultrafialovej oblasti spektra, pre nas neviditelnej. Z nekonecnej dialavy sa miesto „zhasnutych” hviezd zjavovali cele myriady hviezd inych; ktore prechadzali tou istou skalou farieb. A tak to slo do nekonecna.
Hviezdy, od ktorych sa „Urania” vzdalovala, vytvarali zasa iny obraz: ich farba sa menila smerom k cervenemu okraju spektra.: Dlhe hodiny som pozoroval, ako sa nase Slnko — nepatrna zlta hviezda v lavom rohu obrazovky — po stupne meni na oranzovu, cervenu, purpurovu a potom tmavovisnovu hviezdu; napokon zhaslo, pretoze zacalo svietit neviditelnym infracervenym svetlom.
Samojlov si parkrat zakusol do pery. Dobre som uz poznal tento jeho zvyk; bola to znamka silneho vzrusenia. Nie div! Prvy raz v zivote mal pred ocami nie v predstavach, lez v skutocnosti pravy obraz Vesmiru. Kde len pozries, vsade sa trasu, mihocu a hraju vsetkymi duhovymi farbami nebeske telesa.
Pri tomto velkolepom osvetleni sme sa poriadne naobedovali (alebo naranajkovali, ak chcete. Zvycajny pozemsky denny rezim dna nemal pre nas nijakeho zmyslu.). Elektronkovy mechanicky kuchar pripravil ovela chutnejsie jedlo ako hlavny kuchar v Grandhoteli v Kozmocentre.
Kozmoplan doslovne hltal priestor. Teraz sme leteli po velkej galaktickej ceste, naplnenej medzihviezdnou hmlovinou. Galaktickou cestou nazyvali pozemski astronauti drahu, po ktorej sa pohybuje vacsina hviezd, teda aj nase Slnko, okolo stredu Galaxie, pricom obehne raz za dvestomilionov rokov. Davno sme opustili oblast Slnka, ktore sa tmolilo po tejto drahe kdesi vzadu. Jeho rychlost — dvestosedemdesiat kilometrov za sekundu — je smiesne co i len porovnat s nasou, kedze my sme sa priblizili tesne k prahu svetelnej rychlosti, k „einsteinovskemu” prahu, ako skepticky poznamenal Samojlov. Zrejme narazal na to, ze jemu prvemu je dovolene prekrocit tento prah.
Mna priam ocaruvala rucicka automatickeho ukazovatela rychlosti.
Chvela sa zradne pri samom pismene „S” — „Svetelna rychlost”. Prejde, alebo neprejde…? Ani akademik sa uz neusiloval vyzerat pokojne. Neviem po kolky raz zapinal automat, ktory ustavicne opakoval lahostajnym, neludskym hlasom jednu a tu istu rychlost pohybu: „Dvestodevatdesiatdevattisic sedemstodevatdesiatpat a jedna desatina kilometra za sekundu…” — Len si predstav, — sepkal nervozne akademik. — Na Zemi, ktoru sme opustili, plynie cas tisicdvesto raz rychlejsie ako v nasom astroplane!
To znamena, ze polhodina, ktoru sme stravili pri jedle, sa rovna dvadsiatim piatim pozemskym dnom. Takmer mesiac! Zrejme sa budeme musiet poponahlat s takymito zivotnymi malickostami. Clovek ma divny pocit, ked si pomysli, ze ak si zdriemne na styri dni v anabioznej vani, prespi patnast rokov dejin Zeme.
Kozmicke osvetlenie zacalo hasnut. Vzadu zhasli vsetky cervene, purpurove a visnove nebeske telesa. Ani jednej hviezdy, ani jedneho zablesku a svetelneho luca! Cira tma! Daleko vpredu, v nepredstavitelnej dialke, slabo svietili infracervene hviezdy, ktore sme videli len vdaka Dopplerovmu efektu. Iba hviezdy, ktore lezali „Uranii” na ceste, z casu na cas vzblkli modrym plamenom, aby potom hned scerveneli a tak isto zmizli v temrave hviezdnej noci. Okolo astroplanu vycinalo radioaktivne ziarenie, tisic raz nebezpecnejsie nez najmocnejsie kozmicke luce. Vonkajsie palubne ionizacne scitace ukazovali na svojich stupniciach maximalnu silu ziarenia a zvukove indikatory, ktore mali vyvody na riadiacom paneli, neprestajne trestali. Ziarenie vznikalo v dosledku toho, ze astroplan, ktory sa rutil dopredu temer svetelnou rychlostou, neprestajne narazal na castice hviezdnej hmloviny. No i tak sme sa nemuseli nicoho bat. Desat metrov hruba clona, umiestena medzi neutronitovym pancierom a vnutornym obalom rakety, nas spolahlivo a bezpecne chranila pred radiovymi lucmi. Ovela strasnejsie by teraz bolo hociktore z mnohych poli pritazlivosti. Zakrivenie priamociarej drahy „Uranie”, ktore je nevyhnutne pri lete v poli pritazlivosti, by zvacsovalo vahu astroplanu a vsetkeho, co sa na nom nachodi, az desattisic raz! Tu by nepomohol nijaky antigravitacny skafander.
— Nemame v ceste ziadne vyhasnute hviezdy alebo plynovoprachove hmloviny, globuly? — spytal som sa Samojlova.
— Ktohovie, ktovie, — pokrcil plecami.
Zrejme sme obaja mysleli na to iste a napato sme pocuvali poplasnu piesen gravimetra, zazracneho pristroja, ktory zaciti pole pritazlivosti uz vo velkej dialke od astroplanu. Gravimeter je elektronickou schemou spojeny s robotom, ktory riadi brzdiace zariadenia. Zvycajne pokojna melodia gravimetra sa zvysovala — a srdcia nam zamierali strachom. No sila pritazlivosti sa ukazala mala, a preto sa strach zasa stratil.
No rucicka rychlomeru sa nam dalej posmievala. Krcovite sa drzala skoro az na samej ciarke, oznacujucej rychlost svetla. Diali sa zvlastne veci: akcelerograf stale ukazoval, ze zrychlenie sa rovna jednemu kilometru za sekundu, no rychlost sa nezvacsovala.
„Dvestodevatdesiatdevattisic sedemstodevatdesiatpat a jedna desatina kilometra za sekundu,” opakoval automat, akoby sa nam chcel posmievat.
— Natolko sme sa uz priblizili k prahu rychlosti svetla, — vysvetloval mi Samojlov, — ze kazdou se kundou rychlost astroplanu vzrasta o stale mensiu, ak nie o nekonecnu malu velicinu. To vyvolava kmitanie rucicky rychlomera, pretoze nie je odstupnovany na take male prirastky rychlosti, ako su tieto.
Ostatne aj sam som prisiel na priciny zvlastneho ukazu. To trvalo!
Zrychlenie je velke — jeden kilometer za sekundu. Nase pozemske skusenosti, logika a zdravy rozum si zjavne nevedeli rady., Odovzdal som robotovi program takmer na uplny rezim gravitonovehoj rozpadu. Hoci predtym motor pracoval necujne, teraz vydaval tenky melodicky zvuk. Tento zvuk stale mocnel a prechadzal do bzukotu. Na obrazovke zadneho periskopu sa rozlialo ruzovofialove ziarenie: zacal svetielkovat chladny prud energie, vychadzajuci z trysiek.
Presli dve hodiny. Zradna rucicka nie a nie pokrocit na cervenu ciarku. Vtedy Samojlov rozhodne hodil rukou a povedal:. t Pusti to naplno! Mame dost velke zasoby!
Dal som robotovi patricny prikaz. Gravitonovy motor zreval. Jeho rev sa neodbytne pchal do usi aj cez hrube ochranne clony a zvukotesne priehrady.
Obrazovky astrotelevizora neukazovali nic, bola uplna tma, akoby vsetky vesmirne telesa boli davno vyhasli. A vtom sa rucicka zacala mikroskopickymi pohybmi posuvat k oznaceniu „S”. Teraz som uz vedel, ze kazdy taky nekonecne maly pohyb k svetelnej rychlosti stoji ohromne mnozstvo energie, ktore sa rovna bilionom kilowattov na jednu tonu vahy rakety. Rucicka akoby prirastla k lavemu kraju cervenej ciarky. Ale…! Akademik i ja sme sa nadvihli v kreslach, hoci najmudrejsie by sme boli urobili, keby sme sa v nich boli vystreli a pre kazdy pripad zaujali ochrannu polohu. Bolo naskrze neiste, ci sa za takychto, okolnosti mozeme spoliehat na nase antigravitacne obleky.
— Uz to je! — skrikol Samojlov. Usmieval sa a spokojne si suchal ruky. — Po starocia snivali o tejto chvili fyzici na Zemi. Skoda, ze s nami teraz nie je Einstein!
Zatial vsak akoby sa nedialo nic zvlastneho: nasa hmota nevzrastala do nekonecnych rozmerov, s priestorom
