ktore su zostrojene na zaklade najzlozitejsich teorii modernej fyziky.
Antigravitacny oblek — to je nieco ako zazracna clona, ktora nas chrani pred ucinkami pritazlivosti. Ale to nie su ziadne zazraky: do obycajneho kozmickeho skafandru su vmontovane gravitonova ziarice, ktore premienaju elektricku energiu na energiu antigravitacie a neutralizuju pretazenie.
To je znamenite! — vykrikol navigator. — V tychto skafandroch mozno letiet pri akomkolvek zrychleni! Ja som praktik a viem, co znamena zrychlenie… Raz sa astroplan africkeho Kozmocentra, ktory poslali na daleku vyskumnu cestu, dostal do pola pritazlivosti hviezdy Coipera. Jej pritazlivost je styri miliony raz silnejsia ako zemska. V boji s jej pritazlivostou astroplan spotreboval vsetky rezervne zasoby energie a aj cast zakladnych zasob. A zakladne zasoby boli predsa potrebne pre rozlet astroplanu na spiatocnu cestu. Energia, ktora zostala, im dovolila vyvinut pri rozlete len devatdesiatpattisic kilometrov za sekundu, pretoze ich kresla proti pretazeniu nedovolovali vyvinut rychlost vacsiu ako sest,zi’. Viktor na chvilu zamlkol a ticho dokoncil: Leteli k Slnku presne tisic rokov, a nedozili sa konca cesty. Ved nemali ani anabiozne vane. Keby boli mohli naberat rychlost takym tempom ako my, boli by sa zachranili.
Casto pozorujem navigatora pri praci, kocham sa jeho smelou tvarou, vysokou silnou postavou, prekvapujuco rychlymi reakciami. Aj teraz jeho oci nadsene ziaria: prenho je iste mnohohlasna piesen astronavigacnych pristrojov otvorenou knihou. Nahle spozornel: radiolokator— robot vydal ostry poplasny zvuk. Astroplanu hrozila zrazka s velkym meteoritom. Robot zachytil radioimpulz, odrazeny od meteoritu, a okamzite vypocital zamierenie a zapol predne lucove delo. Delo,vystrelilo’ do meteoritu mocny zvazok elektricky nabitych molekul. Trochu sa vychylila zo svojej drahy,Urania’, trochu meteorit, a ich drahy sa rozisli.
Ku koncu prveho dna sme minuli Jupiter, Saturn, Uran, Neptun. Astroplan dosiahol hranicu slnecnej sustavy. Vpredu lezia nedozerne medzihviezne dialavy, terra incognita… Nasa rodna slnecna sustava, koliska ludstva, zostala za nami. Mlcky sme ocami sprevadzali zelenkavy disk Pluta — poslednej planety slnecnej rodiny. Na okamih sa zjavili na obrazovke Magellanove oblaky — brana Vesmiru. Viktor skontroloval podla tychto obeznic nasej Galaxie polohu a kurz,Uranie’.
Zrazu zaziarila obrazovka astrotelevizora a na nej sa zjavila prisna tvar neznameho cloveka. Dlho hladel na mojho navigatora, potom sa jeho pery roztiahli v skupom usmeve.
— To je Nikolaj Glybov, — obratil sa; s vysvetlenim Viktor. — Riadite!
Kozmodromu medzihviezdnych rakiet na Plute, postrach vsetkych rusitelov kozmickeho cestovneho; poriadku.
V navigatorovom hlase znela ucta k preslavenemu pracovnikovi Vesmiru.
Glybov zdvihol nad hlavu zopate ruky a my sme zaculi jeho vzruseny hlas: — Stastnu plavbu, bratia! Pozdravuju vas vsetci astronauti Sustavy!
Zelame vam mnoho vedeckych uspechov a stastny navrat!
,Urania’ leti stale dalej do medzihviezdnych priestorov. V kabine vladne polosero, prerezavane blikanim indikatorovych ziaroviek a mihanim hviezd na bocnych obrazovkach.
Viktor mi ustavicne neda pokoja. V tomto cloveku sa taji nevycerpatelna zasoba bystrej vnimavosti, podnikavosti a energie. Ma jej az nadbytok.
Myslim si, ze prave taky ma byt profesionalny astronaut, ktory videl to, co vacsine pozemstanov zostane nepristupne: nezname planetarne sustavy, zivot ktorych sa ani trochu neponasa na pozemsky, neobycajne skupenstva hmoty a premeny energie, obdivuhodne farebne slnka a hviezdne katastrofy.
…Hoci nie je vedcomteoretikom, jeho um, ktory sa povzniesol nad obmedzene pozemske predstavy, pohlcuje nekonecnu mudrost Vesmiru. Presvedcil som sa, ze je dostatocne vzdelany v zakladnych odvetviach vedy a poznania, a je to pochopitelne: dlhotrvajuce medzihviezdne lety nutili astronautov premenit astroplany na svojrazne lietajuce univerzity, na ktorych sa ucili vsetko, aby sa nezblaznili z unavujucej jednotvarnosti medzihviezdnych letov.
Aj teraz mi chodi Viktor za patami a prekaza mi pri rozbore udajov pristrojov, ktore zaznamenavaju parametre gravitonoveho rozpadu.
— Rychlost dosiahla stopatdesiattisic kilometrov za sekundu, — liskavo mi hovori za chrbtom. — O tridsat a pol hodiny dosiahneme prah rychlos ti svetla.
Chapem jeho naivny pokus uputat moju pozornost.
To je celkom mozne, — odvetil som spokojne a chcem uniknut pred nim v oddeleni UEMK.
Pockajte, Piotr Michajlovic, — opatrne ma chyta za plece silnymi prstami. — Uz davno som sa vas chcel spytat na mnohe veci, ale boli ste stale zaneprazdneny…
— Dobre, — vzdal som sa, pritisnuty k stene.
— Doteraz sa nadchynam gravitonovou raketou, — pokracoval. — Je to ako rozpravka. — Coze je tu rozpravkoveho? Skoro vsetko… Hoci aj moznost dosiahnut nadsvetelnu rychlost.
Samozrejme, to je neobycajne. Pravdu povediac, sam nie som celkom presvedceny, ci zvitazime nad rychlostou svetla. Podla teorie vraj ano, no kym sa pokusy neoveria v praxi, vedec musi pochybovat.
Dobre teda. Chcem sa opat vratit k staremu rozhovoru… Pamatate sa, v Akademii pritazlivosti? Dajme tomu, ze sme prevysili rychlost svetla.
Co sa stane s hmotou astroplanu, s priestorom, s casom? Ved stary Einstein jasne dokazal, ze pri svetelnej rychlosti hmota sa nekonecne zvacsuje, priestor sa scvrkava na nulu a cas sa zastavuje. Nepotecie potom cas naspat?
Jeho tvar vyjadrovala zacudovanie nad velkymi otazkami vedy, ktore — bohuzial — neboli ani mne celkom jasne.
— Uvidime, ako to bude v skutocnosti, — odpovedal som opatrne. — Zatial je moje presvedcenie zalozene na bezpecne zistenom fakte, na tom, ze rychlost gravitonov je vacsia ako rychlost svetla. Produkty vnutrogravitonoveho rozpadu sa pohybuju tiez nadsvetelnou rychlostou, cize reaktivna sila,Uranie’ by jej mala dovolit prekonat rychlost svetla.
— Akym sposobom sa dosahuje v pohonnom systeme rakety nadsvetelny pohyb hmoty? — pokracoval Viktor v otazkach.
— Dost jednoducho. Ako vies, „Urania” je vlastne v skutocnosti ohromna lietajuca rura, ktora ma na prednej casti namontovanu kupolu s nasim salonom, kabinou, anabioznymi vanami, s nevelkym sklenikom, v ktorom sa uskutocnuje kolobeh hmoty, a skladom materialov. Na co je rura, ktora prechadza celym trupom? Pamatas sa na davne reaktivne motory s priamym tokom vzduchu? Nasavali do seba prudiaci vzduch, ten nadobudol velky tlak, potom sa don vstreklo palivo a nasledoval vybuch, ktory vytvoril reaktivny plynovy prud. Vzduchoreaktivny motor akoby prehanal vzduch cez seba. Aj nasa raketa je do urcitej miery zostrojena podobne. Ale u nas sa prehana cez ruru, medzihviezdne prostredie: prach, castice, atomy vodika, helia, vapnika. Pri nadsvetelnej rychlosti sposobuju v nasej rure jadrove reakcie, ktore sa stavaju doplnkovym pramenom energie pre nasu raketu.
Ako vidis, tato uplne bezplatna energia, prakticky nevycerpatelna, sa skryva v samotnom priestore. Ale hlavnu ulohu hra, samozrejme, pohyb tazkych kvantov, uvolnenych rozpadom gravitonov. Gravitonovy reaktor sa nachadza v strednej casti trupu, hned za skladmi pohonnych latok. V styridsiatich osmich vlnovodoch prudia do neho gravitony a dvoma kanalmi na dne sa vstrekuje katalyzator — kapacastice. Neuveritelne prudko, ale nie nekontrolovane, sa uvolnuje vnutrogravitonova energia. Najpresnejsie automaty reguluju reakciu prostrednictvom elektromagnetickych poli obrovskeho napatia; pritom sa tieto polia vytvaraju tiez pomocou tej istej energie vnutrogravitonoveho rozpadu. V poliach sa usmernuju produkty rozpadu do kvantoveho menica, kde sa vytvaraju tazke kvanty. Po spiralovitych tuneloch v zadnej casti astroplanu gravitony smeruju do ohniska gravitonoveho reflektora a tento ich vrha do priestoru. V okoli reflektoroveho ohniska sa zacinaju aj jadrove reakcie medzihviezdnych castic, ktore vleteli do astroplanu. Vznika novy mohutny vybuch energie a reaktivny prud vyslahne z trysky nadsvetelnou rychlostou.
— A cim ste zmerali rychlost prudenia?
Tato otazka ma zahnala do slepej ulicky. V skutocnosti su to iba teoreticke poucky. No kde su pristroje na meranie nadsvetelnej rychlosti prudenia?… Niet ich… V zemskych podmienkach nemozno zostrojit taky pristroj, pretoze v akomkolvek elektrickom alebo elektromagnetickom meracom pristroji retazove signaly sa prenasaju rychlostou svetla, no v ziadnom pripade nie rychlejsie.
So zaujmom som pozrel na Viktora. Vysvitlo, ze nie je taky diletant, ako sa mi zo zaciatku zdalo.” Akademik sa zahniezdil, zacmukal ustami ako dieta a obratil sa na druhy bok. Rychlo som zatvoril zapisnik a polozil ho na miesto. Podla mojho nazoru sa Piotr Michajlovic az privelmi o mne rozpisal!
Preslo sedem dni odvtedy, co sme sa rozlucili s Nikolajpm Glybovom. Akademik vysedava v salone a caruje
