otriaslo cely astroplan. „Urania” sa dva razy prevratila okolo priecnej osi a zostala nehybne visiet v priestore, nosom obratena k planete. Ja som trcal vrazeny medzi podpery automatickeho kormidla.
— Co je? Co sa s nami robi? — skrikol som a chytil som sa mechanickych ruk automatu a podpier pultu.
Piotra Michajlovica hodilo do kuta — na stastie na makke tapetovane steny. Smatral po stene rukami a pokusal sa vstat. Jeho „teleskopy” sa valali pri mojich nohach.
No ani tak nestratil vedec svoj nenarusitelny pokoj a pocul som, ako zamrmlal: — Zda sa, ze nas nechcu prijat.
Vsetko mi plavalo a mihalo sa pred ocami. Horuckovito som hladel na obzorove obrazovky a dufal som, ze objavim pricinu toho, co sa s nami dialo. Ale obrazovky akoby zbesneli: chvilu blcali vsetkymi duhovymi farbami, potom zasa zhasinali a ich cierne zlovestne ovaly chmurne posobili na moje vedomie. Astroplan nadalej visel v priestore. Preco vsak nepada na planetu?
— Kam sa podela pritazlivost planety? — spytoval sa ma Samojlov dutym hlasom a kratkozrako sa dival zo svojho kuta na farebnu stupnicu gravimetra.
Na dovrsenie vsetkeho nielenze sme neklesali na planetu, ale naopak, zacali sme sa od nej vzdalovat prec, do vesmirneho priestoru. Co robit? Iba chvilu som rozmyslal. Potom som priskocil k hlavnemu sektoru riadenia a zapol som gravitonovy reaktor. Z trysky vyslahol mohutny snop energie. No nadarmo! Motor prenikavo zahvizdal, akoby mu nieco prekazalo v praci, a astroplan sa ani o vlas nepriblizil k planete. Opatrne som prepinal kvantovy menic na coraz vacsiu silu — a predsa „Urania” pomaly liezla nahor!
Podobali sme sa nesikovnym potapacom, ktorych voda vytlaca na hladinu.
Motor bol uz zapnuty naplno a ja som div nestratil vedomie od silnej vibracie. Akademik celkom zoslabol; sedel a hlava mu ovisala na prsia.
Vtom zacali obrazovky „vidiet”: zlava zacal vyrastat obrovsky rebrovity disk o priemere vari dvadsiatich kilometrov — zaiste umela druzica. C udesna sila nas neuprosne zacala vliect k disku, akoby sa vysmievala nasmu motoru, ktory vyvrhoval miliardy kilowattov energie. Tak preslo niekolko hodin…
Zrazu nastalo ticho: zmlkol hromovy hukot reaktora, ktory pracoval na najvyssie obratky. Stal som so spustenymi rukami a s uzasom som pozeral na rucicku pristroja, ktory meral zasoby gravitonov. Ukazovala nulu! Astroplan sa opat prevratil. Nevedel som si predstavit, ci sa disk rutil na nas, alebo nas vlieklo k nemu.
Tu sa mi zazdalo, ze nevyhnutne musi dojst k zrazke s diskom — a vtedy astroplan hodilo dozadu. Zrejme reaktivna sila „Uranie” dlho zadrzovala uzasny energeticky napor zvonku.
Dalsie udalosti prebiehali bez nasho pricinenia.
Astroplan opisal okolo disku zlozitu krivku, zopar raz sa este prevratil, akoby ho nadhadzovali giganticke ruky, a podriadujuc sa neznamej sile prilipol k disku. Len teraz som rozoznal, ze povrch druzice nie je rebrovity, lez dokonale vyhladeny a priezracny. Vnutri ako v obrovskom akvariu crtali sa dlhe priechody, kajuty, laboratoria, zlozite zariadenia, pohyblive schodistia. Ako by som pozeral na rozkrojenu oceansku lod…!
— Nech ta nenapadne zapnut motor, — chraplavo zasepkal Samojlov, ktory prisiel k sebe. — Sme vo velmi silnom gravitacnom poli… Zda sa, ze chcu astroplan ulozit do kolisky.
Otvoril som usta, aby som mu povedal, ze vsetko gravitonove palivo „vyletelo hore kominom” v nerovnom boji s cudzou technikou, no vtom Piotr Michajlovic vystrel ruku: — Pozri, idu nas povijat!
Zazrel som, ako sa na spodku disku otvorili obrovske kridla: do nich by sa lahko zmestili dva take astroplany ako nas. „Uraniu” vzal disk ako hracku „pod svoje kridla”, ktore sa potom za nou zatvorili. Nastala nepreniknutelna tma.
9
Rozumni spolubratia
— Piotr Michajlovic, nezda sa vam, ze sme zajati?
— Hm… zmateno suhlasil akademik. — Tunajsi obyvatelia sa ukazali byt vrtkejsi, nez sa dalo ocakavat. A vsimol si si, ake maju energeticke moznosti?
Zastavit „Uraniu” v priestore! Predtym by som tomu ani za svet nebol uveril.
Dockame sa este akiste vselicoho, — povedal som zachmurene. — Ak sa raz dostaneme z tejto kozmickej pasce, tak iba preto, aby nas dali do tunajsej zoologickej zahrady. Predstavte si: klietka cislo jedna — aka demik prvobytnej pozemskej civilizacie Piotr Michajlovic Samojlov! Ja sa budem musiet uspokojit so susednou, menej komfortnou klietkou, vzhladom na moje astronauticke povolanie, ktore nie je vo Vesmire vzacnostou.
— Vidis veci velmi cierno, — nevzdaval sa Samoj lov. — Nikdy neuverim, ze by sa taky vysoky intelekt — o ktorom svedci uroven ich techniky — spajal s takym barbarstvom v zaobchadzani s rozumnymi bytostami.
— Nemusite verit. To na nasej situacii nic nemeni.
Vtom steny astroplanu spriezracneli a dnu sa nahrnulo modraste svetlo. Rychlo som vypol osvetlenie salona. Nastalo polosero, no postupne sa coraz vacsmi rozjasnievalo. Napokon steny akoby sa boli rozpustili a my sme sa nasli uprostred priestrannej areny o priemere aspon dvoch kilometrov. Az po kupolu tohto amfiteatra sa stupnovito dvihali loze, zaplnene bytostami, ktore pripominali ludi, oblecenych do volnych oblekov cudnej, ba mozno povedat, pre nase zraky nevkusnej farby. Mnozstvo chladnych oci si nas prezeralo s urazlivou bezprostrednostou. Bol som rozhorceny, ale hned som sa stiahol, lebo som zbadal pohlad vysokeho starca s ciernobronzovou tvarou. Jeho velke fialovomodre oci, pichlave, skumave, si ma chladne prezerali, akoby som bol dajakym chrobakom. Starcova velka lebka, uplne hola, prekvapovala rozmermi. Tvar, ozivena tenuckymi vraskami, by bola celkom ludska, keby nie zobakoviteho, skoro vtacieho nosa a neobycajnych celusti, ktore sa podistym skladali len z dvoch kosti. Vsetko toto bolo pre pozemstana nezvykle a odpudive. No oci! Tie skraslovali crty jeho tvare. Boli bezodne ako Vesmir, ozajstne jazera rozumu, v ktorych svietila mudrost pokoleni, tvorcov tejto vysokej civilizacie.
S uspokojenim som zistil, ze vo vsetkom ostatnom su to naozaj ludia. Jednako vsak „spolubratia” zachovavali zvlastny pokoj, mlcali a sedeli nehybne ako sochy.
— Skusime sa predstavit, — sepol mi Piotr Michajlovic.
Dostojne sa vzpriamil a zretelne povedal: — Sme ludia, obyvatelia Zeme. Tak nazyvame nasu planetu, ktora lezi na konci tretieho spiraloveho ramena Galaxie.
A zapol mapu — projektor Galaxie na zadnej stene kabiny.
— Odtial sme prileteli…
Vedcov prst sa pustil na cestu od kraja Galaxie k jej stredu.
Bytosti, ako sa vravi, ani okom nemihli. Ani hlaskom neodpovedali.
Obrovska poslucharen si nas aj nadalej mlcky prezerala.
— Napokon, — usudil Samojlov, — nikto nas nedrzi. Mozeme podist blizsie a skusit vysvetlit nieco prstami.
Hned som sa to rozhodol urobit, vysiel som z astroplanu a zamieril som k najblizsim lozam. Ale na dvatri kroky od astroplanu som bolestivo buchol hlavou do neviditelnej steny. Coze je to za cudo? Stena bola uplne priezracna, no predsa existovala! Teraz som pochopil, ze vsetky obvykle predmety okolo nas sa stali neuveritelne priezracnymi; viditelny zostal len stred kabiny a salon so stolom a kreslami.
Veru… to nie je klietka, — roztrzito zamrmlal akademik.
Co sa na nas tak uprene divaju? — rozhorcil som sa.
Akademik pokrutil hlavou.
— Zvlastna otazka! My by sme predsa na ich mieste robili to iste, keby sme si na Zemi prezerali vesmirnych spolubratov, ktori by sa tak necakane zjavili. Naraz sa ukazali na kupole amfiteatra domyselne znaky a ciary.
— Aha! — s uspokojenim povedal Piotr Michajlovic. — Zda sa, ze sa chcu s nami, dorozumiet.
Zopar minut upreno pozoroval nezrozumitelne znaky. Potom sa nasiroko usmial.
Predkladaju nam akusi matematicku rovnicu alebo formulu. Strukturou mi pripomina zakon o vzajomnom vztahu hmoty a energie — univerzalny prirodny zakon.
— Len sa nedajte zahanbit, — prosil som ho. — Dajte im nieco zlozite jsie, nech sa aj oni potrapia.
Samojlov rychlo zapol projektor: elektricky luc na jeho pokyn napisal mimoriadne zlozitu tenzorovu rovnicu.
Na odpoved zasvietili cele rady novych znakov, tak isto nezrozumitelnych ako boli predosle.
— Taketo sposoby vyjadrovania nevedu nikam, — povedal zamyslene Piotr Michajlovic. — Nepochopime ani
