my ich, ani oni nas… Pockaj! Radsej im napiseme nasu abecedu.
A elektronicky luc zacal pisat na obrazovke abecedu. Akademik zretelne a jasnym hlasom hlaskoval kazde pismeno.
Na kupole sa znaky tiez zmenili. Zacali byt o nieco usporiadanejsie.
Zrejme to bola zasa ich abeceda. Pekna robota! Litier bolo do sto — dva razy viac nez v nasej abecede.
8 105 Znaky pod kupolou sa postupne zazihali a mocny zvonivy hlas, zjavne mechanicky, jasne vyslovoval hlasky. Zdalo sa, ze sedime v skolskych laviciach a ucime sa slabikovat.
Nato kupola zhasla, zmizli aj tvare ludi, sediacich v amfiteatri, no zato sa zretelne zjavili obrysy znameho zariadenia astroplanu. Znovu sme ostali sami v salone a zname steny sa zomkli okolo nas.
— Ako sa vam paci lakato demonstracia? — hnevlivo povedal akademik. — Homo sapiens v ulohe prvacika.
No pritom to Piotra Michajlovica vobec nezmiatlo.
— Bol by som zvedavy, ako dosahuju uplnej priezracnosti predmetov.
Mykol som plecami.
— Pod, otvorime priklopy a vyjdeme z astroplanu, — necakane navrhol Samojlov.
Zapli sme obrazovky. Jednako nas privitala nepreniknutelna tma.
Kde je amfiteater a tie bytosti? Alebo to bola iba halucinacia?
A tak sme museli necinne cakat na rozuzlenie udalosti. Cas sa vliekol neznesitelne pomaly. Urcite na nas zabudli. Nemohli sme zistit ani tolko, ci sa nase vazenie pohybuje, alebo ci zostalo nehybne visiet v priestore.
Vtom sme pocitili lahky naraz, akoby sa „Urania” s cimsi zrazila. Hned nato sa z obrazoviek vlial dnu prijemny slnecny svit. Zmeraveli sme: ukazalo sa, ze „Urania” je uz na povrchu planety. Ako sa to stolo? Pozrel som na projektor horneho obzoru a videl som, ze diskovita druzica pomaly zatvara kridla „kolisky”, v ktorej astroplan donedavna odpocival. Potom druzica spiralovito vyletela hore, na predoslu svoju obeznu drahu okolo planety.
— Clovece, len si predstav! — prekvapene povedal Samojlov. — Aku ohromnu silu treba vynalozit, aby nas mohli volne pustit na povrch planety! Kolko energie treba na to, aby bolo mozne udrzat alebo premiestnovat lubovolne taky kolos, ako je druzica v poli pritazlivosti planety. To je uz veru technika!
Postavili nas pred dalsiu hadanku. Astroplan spocival na obrovskej pustej rovine. Rovina bola prekvapujuco rovna a hladka ako zrkadlo. Vylesteny povrch matne odrazal slnecne luce. Bolo jasne, ze je to umela rovina — najskor kozmodrom. Ale preco nevidno pomocne a startovacie zariadenia, estakady, stoziare radioteleskopov a lokatorov? A vobec, ako to, ze sa nas nebali nechat samotnych?
Zbytocne som si lamal hlavu. Zmysly medzitym vstrebavali okolity svet. Cudzia obloha — nezne fialova, neuveritelne hlboka a cista — vyvolavala vo mne uplnu burku. Posudte sami: po desatrocia sme nevideli nic, iba temne, cierne sfery. A tu naraz lahodna, takmer pozemska obloha, uzasne pripominajuca vlast, domov.
Odkryli sme neutronitove priklopy vsetkych okruhlych oblokov, pritisli sme sa ku sklu a lacno sme hladeli do dialky. Umela rovina siahala az za horizont, ktory tu bol blizsie ako na Zemi; planeta bola asi mensia ako Zem.
Dalekodaleko, kde sa obloha dotykala „zeme”, sa nejasne crtali akesi stromy — lepsie povedane, ich bizarne koruny. Mozno to bol les…
— Treba zacat s prieskumom, — povedal Piotr Michajlovic. — Hoci je zlozenie atmosfery priaznive zivotu, ktovie, ci neobsahuje nejaku pre nas jedovatu zlozku. Vypustime najprv zvierata.
Akademik odisiel do anabiozneho oddelenia, kde v specialnych nadobach „snivali” v anabioze kraliky, mysi, ba aj simpanz. Za pol hodiny „ozivil” nasu zoologicku zahradu, nakrmil par mysi a zachovavajuc vsetky pravidla biologickej ochrany, vypustil ich von.
Pritisli sme sa k okennym sklam a pozorovali sme „rozviedcikov”.
Mysi chvilu pobiehali, potom zastali. Zaiste ich mylila leskla poda roviny.
Jedna z nich dvihla papulku hore a vazne ovoniavala vzduch.
— Teraz labkami hore — a koniec, — predpovedal som.
Ale mys utekala pod raketu, akoby sa nic nestalo. Potom sme vypustili kralika a napokon aj simpanza.
— Hla, komu naozaj patria vavriny objavitelov planety X, — zazartoval Piotr Michajlovic. — Oni vstupili na jej podu prvi a nie my.
Simpanz, ktory lacno vdychoval vzduch, sa odrazu ozlomkrky rozbehol k vchodovemu priklopu astroplanu a so skuvinanim zacal sa nan skriabat, akoby prosil, aby sme ho pustili dnu. — Coho sa nalakal? — divil sa akademik. Necakane sa odkialsi zhora zjavil v nasom zornom poli lietajuci aparat v tvare velkeho vajca — ano, oh romneho vajca s priezracnymi stenami. Bolo v nom pat bytosti, „ludi” velmi uceneho vyzoru.
Sedeli v makkych pohodlnych kreslach okolo ovalneho stola, na ktorom stali rozlicne nam nezname pristroje. Cast vajca bola zaplnena akymsi zariadenim, ktore v malom pripominalo nasu transformacnu stanicu vysokeho napatia — zrejme to bol motor. Aparat zostal pol metra nad „zemou” nehybne visiet. Otvorili sa dvere a bytosti nenahlivo vysli von.
— Tu su vladcovia, — povedal Piotr Michajlovic. — A my sme sa bali, ze nas nechali napospas osudu. No i tak treba pustit dnu tu ubohu opicu, lebo jej krik by ich mohol nalakat.
A stisol gombicku automatickeho otvarania priklopu. Na smrt vystrasene zviera vletelo do astroplanu ani vietor. Vopchalo sa do vzdialeneho kuta a cele sa triaslo.
A takto sa priblizila vsesvetovohistoricka udalost: prvy raz v ludskydh dejinach sa teraz uskutocni stretnutie zastupcov ludstva s rozumnymi spolubratmi!
Nebojacne sme vysli z astroplanu. Sila pritazlivosti bola na tejto planete iste slabsia nez na Zemi, pretoze sme sa mohli velmi lahko pohybovat.
„Spolubratia” prestali si obzerat „Uraniu” a obratili sa k nam.
Chvilu vladlo vseobecne mlcanie.
— Piotr Michajlovic, tu je ten znamy starky: zapamatal som si ho este z diskovitej druzice.
Skutocne, bol to ten isty starec s fialovobelasymi ocami. Povedal cosi ostrym, trhanym hlasom, v ktorom ako by sa kotulali kovove gule. Jeden z jeho spolocnikov sa hned vratil do aparatu, ktorym prisli, a vyniesol odtial nevelku skrinku s obrazovkou. Podla vsetkeho bol starec ich veducim.
Zaujimave, co idu robit? Co myslite?
Ved je to jasne ako slnko. Hned nam daju lekcie z hovoroveho jazyka.
Starec zapol prineseny pristroj. Na zelenkavej obrazovke vznikli pismeny nasho jazyka, ktore sme im oznamili este na druzici. Potom „spolubrat” ukazal pohybmi — toto je urcite univerzalny jazyk vsetkych rozumnych bytosti vo Vesmire — ze by chceli od nas vediet, ako sa z pismen skladaju slova.
— Chapem, — poznamenal Samojlov. — Staci nam pomenovat zopar predmetov, podla niekolkych slov si urobia predstavu o nasej gramatike a mozu zostavit program pre elektronkovy prekladovy stroj z nasho jazyka do svojho.
Samojlov ukazal na seba a povedal: — Ja som clovek. — Znelo to trocha smiesne.
Ja som tiez vystrel ruku a ukazal na astroplan: — Raketa. — Potom som ukazal na oblohu a povedal: — Obloha. — Ukazal som na starca a pov edal som: — Ty si neznama bytost. — Starec majestatne kyvol hlavou na znak suhlasu. Samojlov sa rozosmial.
— Staci, Viktor! Dones radsej nas lingvisticky aparat. Coskoro sme sa aj my vyzbrojili seriovym elektronkovym lingvistickym pristrojom „PG8” a zvukovym analyzatorom.
Pokusy o dorozumenie sa obnovili.
Starec nadiktoval svoju abecedu. Abeceda sa skladala zo stodvanastich pismen. Trocha pripominali nase matematicke symboly a geometricke oznacenia. Ano! Ich jazyk bol nepomerne zlozitejsi ako nas. To sme zistili hned, len co sme skusili zostavit program pre prekladanie. Starec niekolko raz pomenoval rad predmetov, oznacil niektore, zrejme tie naj prostej sie pojmy, no my sme nijako nemohli postihnut gramaticke zakonitosti ich jazyka. S prekladom nasho jazyka do svojho si „spolubratia” lahko poradili. Ich lingvisticka aparatura bola urcite ovela dokonalejsia nez nasa.
— Ako sa volas? — spytal som sa starca.
A hned sa na obrazovke ich pristroja zjavili vety v ich jazyku. Starec pochopil otazku a odpovedal: — Elc. — Takto zaznelo pre moje ucho jeho meno. Potom dal zasa Elc mne akusi otazku. Zvukovy analyzator urobil takyto preklad: — Char try cis bak…
— To je nezmysel, — usudil Piotr Michajlovic. — To znamena, ze program, ktory sme zostavili, je nanic. Budeme musiet este dlho vnikat do struktury ich jazyka. Takto sa musime dorozumievat jednostranne.
I ocitli sme sa v polozeni spytujucich sa, ktori vsak nerozumeju odpovediam na svoje otazky.
