ze by tu dakedy bola noc… — za hundral Piotr Michajlovic a spytavo pozrel na Elca.
Coskoro sa pod nami zjavila podivuhodna a nevidana stavba. Pozrel som do prenosneho stereoteleskopu, ktory som vzal z astroplanu, a horkotazko som spoznal lesklu rovinu, na ktorej sme pristali pred niekolkymi hodinami. Vyslo najavo, ze to nie je rovina, ale…
Ved je to strecha akehosi nepredstavitelne velkeho amfiteatra!
— Strecha, ktora by mohla prikryt celu oblast, — spresnil Samojlov.
Pred ocami sme mali velkolepu stavbu, ktorej kontury sa stracali za obzorom. Predstavte si amfiteater o priemere niekolkosto kilometrov, ktoremu sluzila za strechu leskla rovina. Vysokansky bielozlty mur, ktory nas prekvapil este predtym, bol vlastne iba castou kruhoveho muru tohto amfiteatra o vyske pol druha kilometra.
— To je ich mesto, — povedal s istotou Samojlov. — Mozno, ze hlavne mesto.
— Vidite, na streche lezi cosi podobne ohromnemu cervikovi, — prerusil som Piotra Michajlovica. — To je nasa „Urania”.
Vtom pristroj zacal padat ani kamen rovno na lesklu rovinu. Priblizovala sa s neuveritelnou rychlostou. Nevdojak sme sa chytili za ruky, pretoze sme predpokladali, ze sa aparat rozbije a ze sa vsetci zabijeme. V poslednej chvili sa na streche necakane otvoril kuzelovity tunel, do ktoreho sme vleteli. Ked som pozrel hore, videl som, ze hrdlo tunela sa zase zatvorilo. A este jeden objav: strecha nad mestom bola celkom priezracna.
Nad hlavou nam ako predtym svietil stred Galaxie a blcali cervenozlatym svetlom sikme luce griadskeho slnka, ktore sa chylilo k zapadu.
10
V srdci Trozy
Pristroj zosadol na stvoruholnikovu plosinku z lesklej hmoty, pripominajucej plasticku hmotu. Vysvitlo, ze plosinka je vlastne strechou asi osemdesiatposchodovej osemhrannej budovy. Otvoril sa priklop a my sme vysli z pristroja. Tazko sa da vyjadrit slovami, co som uzrel a pocitil. Po prve: vzduch! Vonavy osviezujuci nektar! Taky vzduch byva v horach. Ani stopy po horucave, ktora zurila nad Griadou. Bola to idealne zostavena plynova zmes atmosferickych zloziek. Trochu vyssie percento kyslika v ich atmosfere sposobovalo udivujucu zivotnu cinnost. Citil som sa sviezi, plny sily a energie.
Z vysky nasej plosiny bola vzdialenost obzoru dvadsattridsat kilometrov, ak nie viac. Pred nami lezalo giganticke mesto neobycajnej architektury. Kolosalne stupnovite zoskupenia budov kruhovite objimali strednu cast obrovskeho amfiteatra, zvlastnu arenu, ktora bola urcite siroka patdesiat kilometrov. Vsade na stupnoch budov ziarili krasne, majstrovske sochy. Arenu zaplnovali siroke parky, ktore sa rozprestierali na desiatkach kilometrov s vodnymi nadrzami, bazenmi, kaskadami umelych vodopadov, so stadionmi a nesciselnym mnozstvom pohyblivych schodov, ktore dopravovali desattisice Griadanov z budov k arene a naspat. Parky, bazeny, sady a fontany boli aj na strechach mnohych stupnovitych budov, ktore cneli navokol, nad nami i pod nami.
Vo vzduchu sa vsetkymi smermi a v roznej vyske vznasali tisice a tisice Griadanov. Velmi som sa cudoval, ako mozu tak lahko a volne lietat v povetri ani vtaci. Niektori sa kruzivymi pohybmi dvihali do vysky, prileteli k priezracnej streche mesta a dlho si odspodu prezerali nasu „Uraniu”, ktora lezala asi patnast kilometrov od nasho osemhranu. Po celom viditelnom „obzore”, vytvorenom ozrutnymi stupnovitymi budovami, sa tiahol mur. Aj tento bol celkom: priezracny, zdalo sa, ze nieto nijakeho „amfiteatru”, ziadnych stien, ale jednoducho na planete stoji mesto pod fialovym nebom, obklopene zo vsetkych stran parkami, lesmi a riekami. Priezracne boli aj steny vacsiny domov, takze bolo vidno rady izieb, dlhe saly, zaplnene zlozitymi pristrojmi a mechanizmami, prechody a pohyblive schody, pohyblive ulice a vytahy. A vsade mnozstvo ludi. Zo vsetkeho toho sa mi napokon az hlava krutila.
Piotr Michajlovic sa mi dotkol ruky: — Volaju nas. Pozri, kolko sa ich zhrklo.
Naozaj, zvest o nasom prilete na Griadu sa chytro rozletela po celej Troze, takze nad nasou plosinou viseli cele mracna Griadanov, ktori sa bez akejkolvek namahy drzali v povetri na jednom mieste. Rovnomerny sum rozliehal sa ako hucanie mora na vsetky strany: Griadania si vymienali nazory o nas. Cele skupiny obsadili blizko polozene strechy a stupne.
Kazdu chvilu k nam priletovali novi Griadania a bez okolkov vypliestali na nas okale. Jeden z nich sa priblizil celkom ku mne. Prilozil som si prsty k ustam, aby som mu dal najavo, ze by som sa rad s nim porozpraval, ale nepoznam griadsky jazyk. Elc, ktory stal pri lingvistickom prekladovom stroji, hned spozoroval moj pohyb a vysvetlil si ho akiste ako zelanie jest, lebo predo mnou sa priam spod zeme vynoril nizky stolcek zo striebornej plastickej hmoty, nalozeny trojuholnikovymi nadobami a poharmi.
Griadske jedla boli na pohlad velmi zvlastne. Opatrne som si vzal hnedy kusok akehosi zele, podniesol som si ho k ustam a zastal som.
„Teraz to zjem a bude koniec. Co je dobre pre nich, moze byt jedom pre pozemsky organizmus”, pomyslel som si v strachu. Jednako, dobre to dopadlo. Hnedy kusok sa len tak rozplyval na jazyku. Jeho chut sa nedala urcit, pretoze pripominal naraz tri najvyberanejsie tropicke plody Zeme: banan indicky, mangovnik a pulasan. Ostatne jedla boli tiez vyborne. Rychlo sme hltali jedlo z jedneho taniera za druhym a vobec sme si nevsimali vzrastajuceho sumu: Griadanov zrejme prekvapil nas vlci apetit. Ale ja som sa prestal ostychat a takmer celkom som zabudol na vsetko okolo, pretoze som bol poriadne lacny. Nova lingvisticka aparatura, ktoru Griadania zostavili, bola ovela zlozitejsia nez ta, ktoru pouzili pri astroplane. Znovu sa zacali pokusy dorozumiet sa. Celu hodinu som vedno s akademikom menoval rozlicne predmety a pohyby Griadanov a skupina operaterov usilovne zostavovala prekladovy program. Napokon — ani som skoro ociam neveril — zacali sa na obrazovke ukazovat v nasom jazyku vety, ktore mali zmysel. Griadania za hodinu natolko postihli podstatu nasej gramatiky a zakladnej slovnej zasoby jazyka, ze aj my sme im zacali rozumiet; pravda, nie uplne, ale zhruba dost, aby sme sa uz mohli dohovorit.
Prehovoril k nam Elc.
— Ludia takzvanej Zeme! Vasa karantena sa skoncila. Po cely cas, co ste boli aj so svojim kozmickym pristrojom na dne druzice, intenzivne vas ozarovali luce, niciace bakterie. Znicili vsetky virusy a bakterie, ktore sidlili vo vasich telach a ktore by boli pre nas svet strasnym nebezpecenstvom.
Teraz sme ochotni zoznamit vas s velkou civilizaciou Griady. Vyvija sa uz vyse dvadsattisic rokov!
Samojlov, ktory pozorne sledoval svetelne vety na obrazovke, sa uskrnul a obratil sa ku, mne: Zazrak, Viktor. Ich civilizacia sa vyvija dovedna iba dvadsattisic rokov; v tej chvili, ked sme my odleteli zo Zeme, jej teda este nebolo. Kym sme sa my prebijali sem, v nasej rakete ubehlo patnast rokov, ale na Griade rovnako ako na Zemi tisic raz tolko. To znamena, ze zemska civilizacia ma teraz viac ako desattisic storoci! Je neporovnatelne vyspelejsia ako griadska. Ked sme startovali, predkovia tychto bytosti este behali nahi…
Lepsie povedane, lozili po stromoch a papekmi otlkali z nich plody, — spresnil som. — No tak sme v anabioze prespali aj nasu, aj ich civilizaciu a beznadejne sme zaostali za svojimi aj cudzimi. Bude nam velmi tazko; najma vam.
Preco prave mne?
Nepochopite principy griadskej vedy, — zabrdol som do neho.
Zle poznate vedecke principy, mlady clovek, — vz blkol Piotr Michajlovic. — Prirodne zakony su vsade rovnake…
Prestal som sa pochybovacne usmievat, lebo som nijako nemienil urazit slavneho akademika.
Ked sa Griadania presvedcili, ze rozumieme ich jazyku, ti, co boli zoskupeni okolo Elca, nas rovno zasypali otazkami. Ale nic z toho nebolo, pretoze na obrazovke tlmocnika zjavilo sa naraz tolko viet, ze z toho vysla ozajstna gebuzina. Piotr Michajlovic zacal gestikulovat, aby dal najavo, ze nic nerozumieme. Elc pohybom ruky rozkazal, aby mlcali. Vsimol som si, ze ho Griadania bez slova pocuvali.
Co by ste chceli teraz robit? — spytala sa nas obrazovka (vlastne Elc).
Spat — zasomral som, lebo som sa citil hrozne ukonany; okrem toho chcelo sa mi spat aj od vydatneho obeda. Samojlov zacudovane pozrel na mna, ale potom suhlasil.
Sprevadzani skupinami zvedavcov zacali sme sa spustat po nekonecnych pohyblivych schodistiach dovnutra osemhrannej budovy, ktora bola, ako sa neskorsie ukazalo, cimsi medzi griadskou Akademiou vied a najvyssim organom moci. Po griadsky sa tento dom nazyval trocha cudne: „Kruhy mnohotvarnosti”.
O dve hodiny sme uz; spali v izbe, ktoru nam urcili. Neobycajne dojmy nas velmi unavili.
… Na druhy „den” nas hned rano vzali do roboty vedci. Davam slovo „den” do uvodzoviek, pretoze tu to bol cisto konvencny pojem. Na Griade bol stale den. Hoci griadske slnko pravidelne vychadzalo a zapadalo, druhe teleso
