Existuje vobec niekde vo vesmirnych priestoroch taka planeta? Ved je to zatial iba teoria…
Pravdaze existuje, — s istotou tvrdil Piotr Michajlovic. — A zda sa, ze prave tu, v centralnych oblastiach Galaxie. Mozno je to prave planeta X, ktoru hladame.
Ake by to bolo zaujimave, zoznamit sa s rozumnymi bytostami! — roztuzil som sa. — Predbehli nas v rozvoji ovela? Lahko poznavaju okolity svet? Vsetky rozumne bytosti charakterizuje cesta rozvoja vedy? Sotva, — odvetil vedec, — Nasa cesta rozvoja vedy nie je najlepsia.
Pre nas pozemstanov je proces poznania dlhy a tazky. Takymi nas uz stvorila priroda. No mozno su rozumne bytosti, ktore maju take jemne zmysly a taky silny rozum, ze postihnu zvlastnosti a zakony prirody celkom mimovolne a naraz.
Nedovercivo som pokrutil hlavou.
— Ktovie, ci nebudu mat osem oci, alebo sest ruk?
— Ale preco hned tak zhurta… zamracil sa Piotr Michajlovic. — Osta tne, som presvedceny, ze nemaju pat zmyslov ako my, ale viac…
To su uz bajky! — vyhrklo zo mna. — Ved za kony rozvoja prirody su spolocne pre cely Vesmir, a preto nemozu sa vyskytnut nijake fantasticke zazracne deti!
— Ich existencia neprotireci zakonom prirody, — namietal Samojlov. — Vacsi pocet zmyslovych organov nesmierne rozsiruje moznosti poznavania sveta. Okrem toho, ich veda sa moze rozvijat celkom inymi cestami a pritom moze spravne odrazat zakony bytia, jednotne pre cely Vesmir. Napriklad matematika, zaklad ludskych vedomosti. Zo zakladnych matematickych axiom sme na Zemi postupne odvodili vsetky pravidla a vety aritmetiky, geometrie, algebry, trigonometrie a vyssej analyzy, pocinajuc prvymi Euklidovymi vetami az po tenzorovu analyzu. Avsak to neznamena, ze na inych planetach rozumne bytosti vybudovali presne taku istu matematiku. Nic nedokazuje, ze nase sposoby pocitania su jedine mozne a ze cesta, ktoru sme vo vede presli, je jedinou spravnou cestou, otvorenou rozumu. Mozno ze ich matematika nasla ine nepredstavitelne sposoby…
Nevdojak som sa zapocuval, Piotr Michajlovic sa rozohnil, jeho hlas znel skoro slavnostne, oci sa mu jagali: akademik sa dostal k svojmu konickovi. Aj v mojej hlave sa zacali rodit fantasticke myslienky.
— Povedzte, — ozval som sa placho, — mozu existovat bytosti, schopne vnimat zakrivenie casopriestoru tak isto nazorne a konkretne, ako my vnimame svetlo alebo krajinu?
Samojlov uznanlivo pozrel na mna.
— Bravo, bravo…! Zacinas premysat. To je velmi zaujimava otazka! Podla mna mozu existovat take bytosti!
Dlho sme mlcali a rozmyslali kazdy po svojom o nadhodenych otazkach. Na obrazovkach zahadne svietili blizke a daleke svety. Na jednom z nich mozno su podivne bytosti, ktore vnimaju pre nas este nepochopitelne vlastnosti hmoty.
Ja by som sa predsa len velmi rad pozrel do sveta vecnej jari, — prerusil mlcanie Piotr Michajlovic.
— Nudny svet, — podotkol som.
Vy pravdaze potrebujete uragany, povodne, mrazy…? — uskrnul sa.
Potrebujem zivot. Nestaci mi iba poznavat svet. Chcem si s nim zmerat sily. Pozemska civilizacia nevznikla na rajskych ostrovoch a prvobytny clovek, ktory prvy raz ulapil do ruk kyjak a prvy si zapalil ohen, aby neumrel od hladu a zimy, ten stoji pri jej koliske… Konecne, tych stastnych nebestanov objavujeme my a nie oni nas. Zatial co si oni volkali pod priaznivym nebom, pozemstan si krotil zivly, brazdil oceany a kliesnil si cestu nedotknutymi pevninami, prelieval krv a prinasal nesmierne obete, aby vybudoval novy svet a stal sa panom zemskej prirody. A hla, teraz vzlietol k stredu Galaxie.
Po tomto rozhovore ma, neviem preco, no este tuhsie tahalo na Zem, na ktorej, hoci aj nie je tou najlepsou planetou, ako tvrdi akademik, predsa len vsetko zodpoveda mojim pojmom o pravde, krase, rozume. A tam ma i cakaju…
Velkolepa cesta sa chylila ku koncu, no k akemu? To sme nemohli vediet. Raketa sa priblizovala k Samojlovovmu hviezdnemu slnku. So zatajenym dychom som zotrvaval pri astrotelevizore. S rychlostou, znizenou na obycajnu kozmicku — patdesiat kilometrov za sekundu — letela „Urania” priamo k centralnemu telesu. Nezname slnko, oslepuj uco jasne a horuce, svietilo na pravej obrazovke. Bolo na neuverenie podobne nasmu Slnku. Ba zdalo sa mi, ze sme po velarocnom putovani vo Vesmire opisali uzavretu krivku a ze sa vraciame k rodnym planetam. Zlava zakryla stvrt oblohy gula neznamej planety, svietiaca chladnym svetlom.
— To je ona! — skrikol som. — Dlho ocakavana planeta X!
Samojlov sa usmieval. Planeta X bola tam, kde urcil jej miesto podla vypoctov. Bolo to vitazstvo vedcovho rozumu, triumf tenzorovej analyzy a vedeckej predvidavosti.
Vtom ma Samojlov drgol do boka.
— Ako sa zda, tunajsie bytosti ani nesipia, ze ich coskoro objavime.
Striebristy disk cudzej planety zaplnil vsetky obrazovky. Samojlov skrutil smerovu packu a cez opar ovzdusia sa vynorila tvar planety, nezvycajne rozlozene svetadiely a oceany. Modrost oceanov zdanlivo stemnela do fialoveho odtiena. Vypol som gravimeter a hladac, lebo ich hukot nas teraz zbytocne rusil. A hla, pristroje ukazali neocakavany skok teploty trupu rakety: zaiste sme sa dotkli atmosfery. Plynule som previedol astroplan na poloelipticku drahu a vsetku pozornost som sustredil na stabilizator rychlosti.
Brzdiace motory hudli upokojujucu melodiu normalneho spomalovacieho rezimu.
Samojlov zapol automaticky analyzator plynov.
— Atmosfera je skoro taka ako na, Zemi, — oznamil nateseny. — Ibaze obsahuje viac kyslika ako na Zemi. — dvadsatpat a pol per centa. A dost velke mnozstvo vzacnych plynov. Napriklad argonu ma asi styri percenta, ale vodika len pol percenta. No v podstate da sa v tom zit!
Coskoro sa „Urania” premenila na umelu druzicu planety X a zacali sme planetu nasiroko obletovat. Ktovie, ci je obyvana? Z takej vysky sa este nedalo nic zbadat. Na obrazovkach sa mihali akesi neurcite, rozmazane pasy. Zavse sa nam zamarili skupiny budov, ktore mohli byt aj hromadami mrtvych skal. Ostatne, planeta pod nohami vyzerala tak privetivo a utulne, ze clovek veril v to najlepsie.
Objavenie neobyvaneho sveta alebo planety, osidlenej chrobakmi, by bolo pochybnou odmenou za dlhu a nebezpecnu cestu. Verim, ze tu cosi bude. Vari prvy raz za celu cestu som pocitil radostne vzrusenie galaktickeho badatela.
Musel som ukazat celu profesionalnu obratnost, aby som spravne vybral miesto nadchadzajuceho pristatia. Bolo ho treba vyratat tak, aby sme „domorodcom”, ak tam dajaki su, nesposobili skodu. Na povrchu planety sme vobec nemienili pristat s „Uraniou”. Mali sme predsa spolahlivu vynikajucu miniaturnu atomovovodikovu raketu o vahe dvesto ton, ktora zatial odpocivala v hangari na hrote rakety. Bola urcena specialne na pristatie na nebeskych telesach. Pravda, mohli by sme pristat na planete i s „Uraniou”.
No dostat potom do Vesmiru osemdesiattisictonovu ozrutu, to by nebol zart.
Na vzlietnutie by sme museli spotrebovat presne polovicu vsetkych zasob gravitonovej pohonnej latky. A vobec nie je iste, ci by sa nam podarilo zasoby dakde doplnit.
Vtom nam cez cestu necuj ne preletelo elipticke teleso, ktore sa lesklo v slnecnych lucoch. Meteor? Nie, to nemohol byt meteor: teleso malo velmi pravidelny tvar aj jeho draha bola ina ako u meteora.
— Videl si to! Ozaj, videl si? — povedal akademik vzrusene. — Druzica…! Umela druzica. Musia ich tu byt desiatky, ked sme tak rychlo stretli jednu z nich!
Posledne pochybnosti mizli. Su tu rozumne bytosti! Treba zvysit ostrazitost: nevieme, ako nas prijmu neznami rozumni spolubratia. Podari sa nam zavcasu im vysvetlit ciel nasej vypravy?
Napokon pri dalsom lete nad rovnikovou oblastou planety som spozoroval rovinu, vhodnu na zosadnutie.
— Tak co… — povedal som hlasom zachripnutym od vnutorneho vzrusenia a spytavo som pozrel na akademika. — Vyberieme sa na planetu?
Kyvol hlavou, nahlivo vopchal do vreciek mikrofilmy, magnetofon, elektroanalyzator, ba aj prenosny elektronkovy pocitaci stroj, velky ako cestovna kapsa.
Posledny raz sme starostlivo prekontrolovali program usmernovania drahy, po ktorej bude „Urania” poslusne obiehat okolo planety a cakat na nas. V pripade porusenia drahy robotpilot na rozkaz privedie astroplan spat na spravnu drahu.
— Podme, — povedal Samojlov rozhodne a urobil par krokov k priklopu, ktory viedol do hangara atomovovodikovej rakety.
A vtom sa zacalo cosi neuveritelne… Astroplan zrazu zacal silno spomalovat a my sme sa prekoprcli na pult. Zarincalo rozbite sklo pristroja: bachol som don hlavou. Na stastie sme boli v skafandroch! Hned nato hrozne
