pohybuju priamo krizom cez nasu drahu rychlostou sesttisic kilometrov za sekundu.
V porovnani s nasou je to nepatrna rychlost.
Aleze co? — namietol akademik ironicky. — Lenze nevieme, ako dlho su uz na ceste… A potom, zabudas na pole pritazlivosti (nevdojak som sa zapocuval do zlovestneho hucania gravimetra). Ak pretnu priamociaru trat astroplanu, nezachrania nas nijake antigravitacne obleky. Smrt zivych bytosti nastane nevyhnutne.
To znamena, ze treba vyvinut maximalnu rychlost tym najsialenejsim tempom, az po samu hranicu dovoleneho zrychlenia. Z drahy sa „Urania” nemoze vychylit: pri rychlosti devatdesiattisic kilometrov za sekundu sa mozno pohybovat len po linii svetelneho luca. Treba preskocit oblast vybuchu supernovy skor, nez nam rozzeravena hmota pretne cestu. Pomocou elektronickeho analyzatora som rychlo odhadol situaciu: plynove krutnavy prejdu vzdialenost, ktora ich deli od nas, za dve a pol hodiny. Nesmeli sme vahat. Chytro som zapol hlavny motor.
Preslo pol hodiny. Obrazovky sa zatiahli hmlovitym dymom, v ktorom besneli jasnomodre a bielobelase plynove viry. Ustavicne som zrychloval.
Gravitonovy motor reval a otriasal trup „Uranie”. Nepretrzite som pozoroval rucicku akcelerografu. Automat monotonne mrmlal: „Dvesto metrov za sekundu o sekundu… patsto… devatsto…” — Vies si predstavit, ake mohutne pochody prebiehaju teraz v hlbinach supernovy? — zacal Piotr Mi chajlovic rec s nadsenim, ktore som uz dobre poznal. Ako vidno, nic ho neznepokojovalo, ani nasa pripadna smrt, ktoru iba pred chvilou predpovedal. — Superno vy su zvlastny druh nestalych hviezd, ktore vybuchuju samy od seba. Vznikli v davnej minulosti a postupne sa menia z hviezd, zlozenych z atomovych jadier, na hviezdy neutronove.
Ako sa to deje? Na konci svojho zivota hviezda „spali” v termojadrovych reakciach vsetok vodik, ktory obsahovala. V tom okamihu sa v jej vnutri vytvara teplota niekolko miliard stupnov a priserny tlak niekolko sto miliard atmosfer! Posobenim tlaku sa elektrony „vtlacaju” do atomovych jadier a neutralizuju elektricky naboj protonov. Jadro atomu sa meni na zhluk neutronov. Sila elektrickeho odporu v atomoch mizne a zacina sa okamzite roztahovanie teraz uz neutralnych atomovych jadier. Hviezda sa s obrovsky rychlou intenzitou scvrkava a zaroven sa i burlivo uvolnuje pritazliva sila.
Supernova vybuchuje s obrovskou a strasnou silou, meni sa na superjasnu, prevelku hviezdu takych rozmerov, ako je cela nasa slnecna sustava! Teplota jej povrchu dosahuje patstotisic stupnov — takmer stokrat viac ako je p ovrchova teplota Slnka! Nadbytok svetelneho ziarenia strhava z hviezdy jej „odedzu”, to jest vonkajsie vrstvy, ktore s obrovskou rychlostou odletuju prec, do vesmirneho priestoru. Zvysky hviezdy sa rutia k jej stredu ako domcek z karat a zbijaju sa na hustotu neutronov. Priemer hviezdy sa zmensi na desat — veru ano — iba na desat kilometrov! Zbitim materia natolko zhustne, ze naprstok tejto hviezdnej hmoty vazi sto milionov ton!
— Nerozptylujte sa, — upozornil som vedca. — Je nacase, aby sme sa vystreli v kreslach, lebo zrychlenie sa jednostaj zvysuje.
„Devatsto devatdesiatpat…” potvrdil hovoriaci automat.
Akademik zmlkol a stazka dychal. O chvilu sme uz nemohli pohnut ani rukami, ani nohami… Tisic „zi”, cize desat kilometrov za sekundu o sekundu. Tisicnasobne pretazenie! Toto bola najvyssia ochranna hranica odolnosti antigravitacneho skafandra. Aj tak sme az do krajnosti zapojili gravitonova vyzarovace. Nech sa nahodou teraz pokazi antigravitacna ochrana — je s nami koniec, pretoze pri takom zrychleni vazi kazdy z nas sedemdesiat az osemdesiat ton! Okamzite by nas rozpucila nasa vlastna vaha.
Bezala druha hodina. Dlhsie nebolo mozno vydrzat pretazenie.
„Urania” zvysila za tychto stodvadsat minut rychlost z devatstotisic na stosestdesiattisic kilometrov za sekundu.
— Zda sa, ze sme preskocili, — povedal som si pre seba s ulahcenim, ked plynove viry, cez ktore sta prizrak presvitalo chlpate teleso, zacali polahky miznut z obrazovky.
Len co sme si vydychli po tejto sialenej nahanacke, Samojlov znovu zacal rozpravat o super nove: — Vysvetlil som ti iba jednu z teorii o procesoch, ktore vyvolavaju ohromnu kozmicku katastrofu, to jest vybuch supernovy. Ovela pravdepodobnejsou sa zda radioaktivna teoria vybuchov. Zistilo sa, ze sto dni po vybuchu dosahuje supernova maximalnu jasnost, ale za patdesiat dni strati vyzarovanim polovicu energie. Tato zakonitost svedci o radioaktivnom rozpade vo hviezdnom jadre, ktore sa sklada z berylia, stroncia a kalifornia, najtazsieho prvku Mendelejevovej tabulky. Nesmierna energia, ktora sa uvolnuje pri vybuchu supernovy, vznika premenou zeleza na kalifornium.
To ma zaujalo.
Premenou zeleza? Ale ako? Ved na zlucenie tazkych kovov sa vyzaduje neuveritelne vysoka teplota a tlak?
Vsetko to jestvuje v hlbinach supernovy. Do vybuchu je to stara hviezda, ktora si svoje „odzila” a stratila takmer vsetok vodik. Vsetky lahke prvky sa v nej uz vytvorili. No hviezda — zapamataj si tuto dolezitu vec! — si zachovava povodne mnozstvo zeleza, ktore sa vytvorilo este pri jej vzniku.
Berylium a stroncium vyzaruje pri radioaktivnom rozpade silny prud neutronov. Jadra atomov zeleza dychtivo zachycuju tieto neutrony, „pohlcuju” ich a rychlo rastu dovtedy, kym sa neutvori kalifornium, ktoreho atomove jadro obsahuje uz dvesto patdesiatstyri protonov a neutronov. Kalifornium zacina vznikat postupne, v najhlbsich vrstvach supernovy. Izotop neonu sa meni na izotop sodika, ale izotop sodika hned vyzaruje cely dazd radioaktivnych castic a meni sa na druhy izotop neonu. Ako vysledok tychto procesov sa vytvori okolo dvesto neutronov na jedno atomove jadro zeleza, co je potrebne k „zrodeniu” kalifornia. Pri vzniku kalifornia sa vrchny obal hviezdnych hlbin zohreje na sto milionov stupnov! Pri takejto teplote zacinaju lahke atomove jadra pohlcovat neutrony a uvolnuju pritom nepredstavitelne mnozstva energie. Cast energie sa spotrebuje na svetelny vybuch, ktory pozorujeme, a druha cast sa meni na energiu rozpinavosti a dava plynovym virom, pred ktorymi sme prave usli, rychlost sesttisic kilometrov za sekundu…
Piotr Michajlovic, — zabedakal som, — Zlutujte sa… Ved to vsetko dobre poznam!
Pred vybuchom ma obal supernovy priemer stotisic kilometrov, — pokracoval Samojlov, akoby nic nepocul. — No po vybuchu — desat kilometrov! Vybuch sa uskutocni za osemdesiat sekund! Vies si predstavit, aky ucinok ma uvolnenie energie za taky kratky casovy usek?
— Viem, viem… Vedec sa uskrnul a blahosklonne povedal: — No dobre. Besedu o supernovach dokoncime inokedy.
„Urania” opisovala zlozitu krivku a malou rychlostou obchadzala ocean rozburenej zeravej hmoty, potomka supernovy. Trapilo ma pomyslenie, ze obchadzanim supernovy stracame roky a roky, pretoze nemozeme vyvinut vacsiu rychlost nez pattisic kilometrov za sekundu. Ktovie, kolko casu preslo na Zemi? Univerzalnym hodinam som celkom prestal verit po ich vycinani pri nadsvetelnej rychlosti.
Pri nasledujucom jedle mi akademik povedal: Ale tato supernova je vedcom dobre znama; jej prvy vybuch pozorovali na Zemi este roku tisicseststostyri.
— Povedzte, — prerusil som Samojlova, — kolko rokov sme uz na ceste podla pozemskeho casu?
— Neviem, — znela jeho odpoved. — A pravdu povediac, ani ma to neznepokojuje. Zem sa bezpochyby dalej kruti a ludstvo uz iste dosiahlo velmi vysoky stupen civilizacie. A my sami sme mladi ako predtym.
— Dajme tomu, ze nie sme uz najmladsi, — poznamenal som.
— Ako sa to vezme, — bodro odvrkol akademik. Jednako sa na chvilu zamracil.
— Prezit este tak tisic rokov, — zamyslene povedal Piotr Michajlovic. — Vsetky by som ich vyuzil na vyskum vlastnosti hmoty.
A tulali by ste sa Vesmirom bez vlasti, bez blizkeho cloveka, posadnuty maniou poznavania?
Nie. Postaral by som sa, aby som si nasiel blizkeho cloveka. A pri dlhom odluceni, ako je dajme tomu teraz nase, nechal by som ho vecne mladeho v anabioznej vani…
Pred ocami sa mi zjavila Lida ako ziva!
— … ale ty si zabudol na tuto nadhernu moznost novej vedy! Druhi sa museli podujat na tazku ulohu, aby dostali Lidu do Panteonu nesmrtelnosti. Ak sa vratis, na Zem o milion rokov, aj tak sa jej vek nebude velmi lisit od tvojho… No, no, len ma od velkej vdacnosti nezadus!
No ja som akademika neposluchol a zacal som tancovat po salone.
Samojlov pozeral na mna s veselou zvedavostou.
— Drahy Piotr Michajlovic! Prinavratili ste ma novemu zivotu.
Zamracil sa: — Vyhybaj sa kvetnatym reciam. Uz Turgenev pred tym vystrihal nasich predkov.
Zastal som, aby som nieco namietol, ale potom som iba kyvol rukou a znovu zacal nadskakovat.
— Zalubeny clovek je zvlastny tvor… — zadumano povedal akademik a pozeral na mna.
Potom som niekolko hodin presedel pred Lidinym portretom. Mily Piotr Michajlovic! Ako sa mu zavdacit za
