tuto laskavost? Este jasnejsie sa predo mnou zjavila velkorysost akademikovej duse, hoci on sam sa zdal na pohlad taky suchy.
Anabiozne vane, postavene v Panteone nesmrtelnosti, dovolovali vyvolencom uskutocnovat neuveritelne cesty do buducnosti. Ak si napriklad velky vedec alebo hrdina Zeme zelal uzriet dosledky svojich objavov, alebo cinnosti, mohol si lahnut do vane este zivy, cize mohol prechodne „umriet”. Pred zaciatkom tohto spanku pracovnici Panteonu nastavili casove rele vane na to storocie, v ktorom sa chcel prebudit.
Lida teda sladko spi a caka na nas navrat. Nik ju nevyrusi zo sna; sifru jej prebudenia pozna iba pocitac casu a my. „Dvadsatosem lomeno stodvanastimi,” opakoval som si v duchu tajne cisla.
— Viktor! — skrikol akademik a vratil ma do skutocnosti. — Zrejme sa chces vratit na Zem nevelmi stary? Povedzme, v mojom veku?
— Mladsi, — dozadoval som sa.
Tak si skratme cas v anabioze. Nech roky plynu a nas nepoznacia!
Nechajte kvetnate reci, — pripomenul som Samojlovovi.
Previnilo sa usmial.
No aj tak sme museli vykonat hrbu roboty, kym sme sa mohli ponorit do anabiozy: vari po sty raz usilovne sme preverovali a spresnovali program pre automatickeho pilota, urcovali sme pomocou elektronkoveho pocitaca novu drahu letu a rezim zrychlovania. Pocas nasho spanku musi rychlost dva razy automaticky klesnut na styridsat kilometrov za sekundu, aby astroplan mohol bezpecne opisat rad kriviek v dostatocnej vzdialenosti od supernovy a aby zamieril priamo k stredu Galaxie.
Napokon sme boli skoro pri cieli. Ako ukazovala mapa, od zltej Samojlovovej hviezdy nas neoddelovali desattisice parsekov, lez iba stovky miliard kilometrov.
Pred poslednym ponorenim do vane sa ma akademik spytal: — Nezabudol si sa umyt, vycistit si zuby a vziat preparat MC?
Chcel som tuto otazku prijat ako zart, no vtom som si spomenul, ze to vobec nie je vtip — bakterie a vi rusy mozu pokracovat v nicivej cinnosti i v case, ked lezime v anabioze a nevieme o sebe. Mikrocidny preparat ochranoval organizmus pred bakteriami a virusmi.
Musel som urobit unavnu a zlozitu proceduru.
Ked som uz bol vo vani a zapol automaticky privod roztokov a bioziarenia, aby som zaspal, zacal som ako zvycajne ratat: „Raz, dva, tri…” Pod zavretymi vieckami zasvietili fialove kruhy, preplavala ciasi znama tvar.
…Potom nastalo nebytie.
8
Planeta X
Zdalo sa mi, ze je to obycajny spanok. Teraz vstanem, otvorim dvere, oblok a do izby vleti chladny ranny vanok. Potom som si uvedomil, ze oblok nemozem otvorit, lebo ho vobec nieto, pochopil som, ze ma zobudilo casove rele a znamena to, ze presli roky a roky, co som sa ponoril do anabiozy. Ozaj, kdeze sme?
Ledva som sa dockal cyklu prebudzania, hodil som na seba saty a bezal som do kabiny. Na obrazovkach, takmer pri nas, na dosah ruky, oslepuj uco ziaril stred Galaxie. Nebeska sfera bola husto posiata jasnymi velkymi hviezdami.
— Kdeze je nasa zlta? — spytal som sa Piotra Michajlovica, ktory bol zrejme uz davno v kabine.
— Rovno pred nami. A len na pol mesiaca cesty. Hladac s istotou namieril na zltobielu hviezdicku.
Svietila jasnejsie nez ostatne a vyzerala uz ako maly disk. V silnom teleskope by sa uz iste dal rozoznat jej povrch.
— Kde je teraz Slnko?
— Ani ho nehladaj. Niekde na odlahlom okraji Galaxie. My sme uz v jej strede, akoby v hlavnom meste. Coze nas je teraz po nejakych okrajovych miestach…!
Gravimeter si monotonne hudol svoju melodiu. Rychlomer ukazoval pattisic kilometrov za sekundu. Tu sa veru nedalo ist rychlejsie! Vsade naokolo su mocne gravitacne polia a namiesto zltej hviezdy, ktoru hladame, mozeme natrafit na hociktoru inu. Ktovie, ci je na tunajsich planetach zivot?
A co ak organicky zivot v tejto casti Vesmiru existuje len na dvochtroch malych ostrovcekoch okolo zastrceneho Slnka?
Zveril som sa s pochybnostami Piotrovi Michajlovicovi.
Nezmysel, — povedal s presvedcenim. — Ak je Vesmir nekonecny v priestorq a case, nekonecne je i mnozstvo obyvanych svetov, i ked ich rozdeluju biliony parsekov!
Ale ved v hviezdnych sustavach najblizsich k Slnku sa nenasli rozumne bytosti, hoci ich astronauti upome hladali za poslednych dvesto rokov!
Samojlov sa na chvilu zamyslel.
To vobec neprotireci filozofii dialektickeho materializmu, — povedal. — Naozaj v okoli Slnka sa nenasli rozumne bytosti, hoci bola objavena bohata oblast organickeho zivota v ekosfere[2] Siria, sestdesiatej prvej hviezdy Labute a alfy Centaura… No kto povedal, ze rozumne bytosti, najdokonalejsi vykvet hmoty, by mali jestvovat prave v obeznicovych sustavach, najblizsich k Slnku?
To nik netvrdi, — suhlasil som. — Podla vsetkeho budu astronauti zo Zeme len velmi zriedka stretavat rozumne bytosti, aj ked prehladaju celu oblast Slnka’ v okruhu tisic parsekov. 2e by sme ich tu, v strede Galaxie, nestretli? A nasledujuce ludske pokolenia budu musiet letiet biliony parsekov, aby mohli konecne uzriet svojich rozumnych spolubratov.
Pochybujem. To je to iste, ako hladat na Zemi staroveku civilizaciu kdesi v Antarktide, a nie v povodiach velkych riek tepleho a mierneho klimatickeho pasma.
Predpokladam, ze galakticki obyvatelia su na nepomerne vyssom stupni vyvoja nez my, ci nie?
Vobec nie! — zivo odporoval Samojlov. — Vobec nie sme pre nasi ch predpokladanych galaktickych spolubratov chudobnymi pribuznymi. Vezmime si len napriklad takuto „Uraniu”… No nepochybne budeme sa mat od nich comu poducit.
— A podobaju sa pozemstanom? Nebudu to dajake meduzy alebo chrobakovite obludy?
Pri tejto myslienke som nevladal premoct odpor.
Myslis, ze vysoka organizacia zivej hmoty je zlucitelna s takou stavbou tela? Jednoducho si precital kopu fantastickych romanov a odtial mas tieto predstavy. Najskor to budu bytosti podobne nam, mozno aj dokonalejsie.
— Preco dokonalejsie? — Musim sa priznat, ze som si nevedel pre dstavit nic harmonickejsieho a krajsieho ako ludske telo a posledne Samojlovove slova otriasli tymto mojim nahladom.
Pretoze Zem nie je prave najvhodnejsia pre vsestranny rozvoj rozumu, ako povedal davnoveky astronom Flammarion.
Akosi tomu nerozumiem, — povedal som.
To sa da lahko vysvetlit. Vtip je v tom, ze vladca a koruna tvorstva — homo sapiens — straca vacsinu svojej energie na ziskavanie existencnych prostriedkov. Vzhladom na astronomicku polohu Zem nie je velmi vyhodnou planetou. Jej os je naklonena k rovine ekliptiky pod ostrym dvadsattri a pol stupnovym uhlom. To zapricinuje znacne rozdiely v podnebi. A vobec to neposobi priaznivo na rozvoj ludstva.
Citil som sa trocha dotknuty touto otazkou o nasej prekrasnej Zemi.
Vzdy, ked som sa, k nej vracal z potuliek po chladnych, mrtvych priestoroch Vesmiru, pocitoval som uzasne vzrusenie. Ked som sa ponoril do laskaveho, tepleho ovzdusia Zeme, zaliateho slnecnym svetlom, a vdychoval som omamny vzduch jej krajin, vtedy som sa citil naozaj doma.
Piotr Michajlovic sa pozrel na moju urazenu tvar a usmial sa.
— Cim su roky dlhsie a cim menej sa odlisuju od seba rocne obdobia, tym su podmienky pre jestvovanie zvierat a rastlin priaznivejsie, — pokra coval tonom prednasatela. — Ak je napriklad os otacania planety kolma na rovinu drahy — vsade bude panovat jedno rocne obdobie. Na kazdej sirke bude jedna stala a rovnaka teplota, rovnako dlhe dni a noci. Viem si predstavit, aka urodna je taka planeta, ake vyhody poskytuje pre hmotny a mravny zivot rozumnych bytosti. Na takej planete sa zivot prejavi v najvyssich formach, v sulade s velmi priaznivymi podmienkami prostredia.
