— No coze, ked oni dobre rozumeju, povieme im o sebe.
A v kratkosti rozpovedal „spolubratom” o Zemi, o ludstve, o cieli nasho prichodu na ich planetu. Pocuvali pozorne. Ich tvare boli chladne, skoro nezive, ako maju necitne mramorove sochy. No jednako sme v hlbke ich oci zazreli zablesky zaujmu a zadivenia.
— Pozemstania su vasimi priatelmi a rozumnymi spolubratmi. Prileteli sme s jedinym cielom: zoznamit sa s vasou civilizaciou, nadviazat stale styky medzi nasimi svetmi, — po vedal na zaver Piotr Michajlovic. — Sme ve lmi radi, ze sme tu stretli vysoko vyvinutych ludi.
Akademik podal Elcovi ruku so zelanim stisnut si ich navzajom. Ale starec miesto toho, aby prijal podanu ruku, chytil oboma rukami Samojlova za zapastie, priblizil si ju blizsie k ociam a zacal si pozorne prezerat jeho dlan.
— U nich akiste nie je zvykom podavat si ruku, — podotkol som. — Mozno, ze u nich je gestom privitania posuchat si celo.
Elc sa zapocuval do mojej poznamky: ved uz celkom rozumel, co hovorime, lebo po obrazovke neprestajne bezali rady slov. Preto si Elc po mojej poznamke zacal suchat celo. Akademik sa rozosmial: — Nespravne pochopil tvoju poznamku. Ako sa vola vasa planeta? — spytal sa hned nato Samojlov.
Zaculi sme kratke slovo, ktore znelo ako „Griada”.
— Griada? — spytal som sa este raz. — Pekny nazov. To znamena, ze obyvatelia su Griadania.
— Co chcete s nami robit? Kam pojdeme teraz? Elc dal znamenie a dvaja Griadania ukazali na aparat; ocividne nas pozyvali, aby sme niekam leteli. Odmietavo som pokrutil hlavou.
— Nie! Ja sa od astroplanu ani nehnem. My odideme a oni potom rozoberu „Uraniu” a po castiach ju rozvlacia do svojich muzei!
Znovu ukazal na ich lietajuci aparat.
— Nevzpieraj sa, Viktor, — poradil mi potichu Piotr Michajlovic. — Nezabudaj, ze oni su vladcami a my sme v ich moci. Rob, co hovoria. Myslim, ze sa „Uranii” nic nestane. Zatvorime ju sifrovou kombinaciou, ved stavitelia pamatali aj na to.
Narychlo sme si vzali niekolko nevyhnutne potrebnych veci, posledny raz sme pohladom prebehli salon, ktory sa nam bol uz poriadne zunoval, ale teraz bol taky mily, vypli sme vsetky pristroje a mechanizmy v kabine, zhodili zo seba skafandre a vysli sme von. Piotr Michajlovic vytocil na, svojej vysielacke sifrovanu kombinaciu a vyslal ju v podobe radiovych impulzov.
Tieto impulzy posobili na elektronicky automat, ktory zatvaral priklop. Teraz sa otvori len po zopakovani takej istej kombinacie.
Len co sme vysli z astroplanu, pocitili sme, ze vsade je neuveritelna palava. Doslova nas obarilo. Akademik rychlo pozrel na naramkovy teplomer a zvolal: — iha! sestdesiatpat stupnov tepla!
Vtip bol v tom, ze prvy raz sme vysli z astroplanu v skafandroch, v ktorych bola automaticky udrzovana stala mierna teplota, a to v akychkolvek klimatickych podmienkach.
No nehladiac na horucavu, vzduch na Griade bol nezvycajne zivotodarny. Griadsky vzduch sa vlieval do pluc ako hojivy balzam. A jednako, sotva sme urobili zopar krokov, zacali sme lapat dych ako ryby na suchu.
Horucava nas nacisto omracila.
— Naspat do astroplanu! — zachrcal som a namahavo som sa ovieval, stierajuc si rukami pot, ktory mi cicerkom tiekol po tvari.
Akademikovi nebolo lepsie.
Ale Griadania, ked videli nas zalostny stav, ponahlali sa vtisnut nas do vajcoviteho pristroja. Zaraz nam bolo lahsie: vo vajci bolo aj pri otvorenom priklope prijemne chladno. Pracovalo tu chladiace zariadenie. No pritom sme videli, ze Griadania sa dobre citili aj mimo vajca. Ich organizmus sa pocas dlhej evolucie iste prisposobil k neobycajne horucemu rovnikovemu podnebiu Griady. Vajcovity pristroj sa lahodne dvihol asi do desatmetrovej vysky a zacal pomaly plavat na juhovychod. Pozerali sme na vsetky strany, no nevideli sme nic okrem nedozernej lesklej roviny.
— Coze je to za planeta? — nechapal Samojlov. — Zeby tato neuveritelne hladka rovina bola prirodzenym javom?
Ako odpoved na tuto otazku vycaril Elc na tvari cosi podobne usmevu a ukazal prstom dolu: Troza, — povedal. Ukazal do dialky a znovu vyslovil uz zname slovo: — Griada.
Nic nechapem, — povedal som a pozrel som dolu, kde sa matne lisla vylestena „zem” tak ako prv.
— V dialke cosi vidno, — riekol akademik.
Na obzore sa zacali crtat akesi tmave skvrny a naraz sa leskla rovina koncila. Este chvilu a uzreli sme dalekodaleko dolu lesy, rybniky a jednotlive stavby. Jagava plosina sa dostala do jednej roviny s nami, ale potom zmizla z dohladu kamsi nahor. A vlavo od nas uz aj vidime miesto vylestenej roviny vypukly striebornozlty mur, ktory bezal po oboch stranach az k obzoru.
Pozrite, Piotr Michajlovic! Cez tento mur rozoznavam akesi stavby, rastliny! To je zahada…
Nie je mozne! — Samojlov sa pozorne zahladel, no na nestastie mur sa od nas rychlo vzdaloval.
— To je akasi obrovska stavba, vysoka asi kilometer, no nechapem, co by to mohlo byt.
Obratil sa k Elcovi, ukazal na mur a spytal sa: — Co je to?
Troza, — odvetil Elc znovu kratko ako predtym, ked prstom ukazoval na „zem”.
Stavba sa nazyva Troza, — povedal mi Samoj lov a mykol plecami. — Ale to nam nic nehovori.
Medzitym sa dolu uz ukazovala pestrofarebna sceneria Griady; o chvilu sme uz sedeli ani ocareni a kochali sme sa v prirode. Ziarive biele slnko, vacsie ako zemske, svietilo neznesitelne jasno na hlbokej fialovomodrej oblohe, v myriadach iskier sa rozbijalo o povrch nespocetnych fialovych vodojemov a mohutnych riek, na cervenkastych listoch stromov, na podstavcoch a hrotoch cudesnych budov. Spektrum ziarenia griadskeho slnka bolo trochu ine nez zemske. Bolo akesi radostnejsie. Zdalo sa, akoby cela priroda prizmurovala oci a blazene sa usmievala, nasiroko otvarajuc naruc zivotodarnemu prudu slnecnej energie. Na obzore sa vlnil zavoj jemnej fialovej hmly, pretkanej oranzovymi iskrami. A kde len pozries, vsade vidis pestrofarebne more zahrad, parkov, lesov. No je prirodzene, ze to najneobycajnejsie v celej krajine bol hviezdny zhluk v strede Galaxie. Svietil na oblohe v podobe oslepujuceho bieleho mracna, len trochu nejasnejsieho ako slnecne svetlo. Teraz sme pochopili uzasnu horucavu, ktora tu vladne: aj stred Galaxie vysielal na planetu mocny prud tepelneho ziarenia.
Na sirych priestranstvach cervenozelenych luk sa pasli criedy velmi podivnych zvierat, zdaleka pripominajucich scasti nase ovce, scasti nase kozy. Ich dost predlzene tela, bez srsti, na kratuckych tucnych nohach prehanali sa po vysokej hustej trave. Na pomerne malej hlave mali dve velke oci a miesto rohov po pare nizkych hrciek.
Pod slnkom sa trblietali ^rebrovite strechy a steny krasnych budov, rozlozenych na velke vzdialenosti od seba a obklopenych bujnym, nadhernym rastlinstvom. Jednako sme nikde nespozorovali obyvatelov Griady, hoci lietajuci pristroj sa spustil na stodvesto metrov nad zem. Na severozapade sa az k oblohe vypinal ten isty svetlozlaty mur. Nad nim lezala leskla rovina, z ktorej sme iba nedavno odleteli.
Boli sme zaujati nezvycajnostou vsetkeho, co sme videli, a len zriedka sme si s akademikom vymenili uryvkovitu poznamku. Asi za dve hodiny letu, vo vzdialenosti priblizne osemsto kilometrov od lesklej roviny, koncilo sa kulturne rastlinstvo. Pristroj letel teraz vo vyske piatich kilometrov.
Na zapade sa rozsiroval a rastol fialovy pas, nad ktorym viseli velke kopovite oblaky.
— More! — vykrikol som a nadvihol som sa, aby som lepsie mohol vidiet vodne priestranstvo.
Dolu sa crtala pohybliva linia priboja. Elc spustil lietajuci pristroj az tesne nad vodu.
— Oho! — ozval sa hlas Piotra Michajlovica. — To je pribojisko!
Naozaj, vlny, ktore sa s revom valili na mierny piesocnaty breh, boli vysoke aspon osem metrov. Hrebene jednotlivych vln sa takmer dotykali nasho pristroja. Neprimerana vyska priboja sa lahko dala vysvetlit mensou silou pritazlivosti na planete. Morska plan, ktora sa rozprestierala pred nami, hrala vsetkymi odtienkami fialovej farby. Pri ciare priboja bola voda azurovo modra a cim dalej od brehu, tym mala voda sytej siu fialovu farbu, ktora v dialke prechadzala az do ciernofialovej. Na obzore bolo vidno ostrovy.
Po celej tejto kratkej ceste Griadania neprevraveli ani slova, ba sa ani nepohli. No i tak sme za touto lahostajnostou stale citili skumajucich, hadavych pozorovatelov, ktori nespustaju z nas zraky.
Napokon Elc uvazil, ze nas uz dostatocne oboznamil s Griadou zhora a dal znamenie na spiatocnu cestu. Pristroj letel strmo nahor. Za tri minuty sme sa zdvihli do vysky dvadsiatich kilometrov a velkou rychlostou sme leteli na severozapad. Slnko sa klonilo k zapadu, no nemali sme pocit nastavajuceho vecera, ktory mavame na Zemi: stred Galaxie, ktory tu hral ulohu nikdy nezapadajuceho slnka, zbavoval Griadu cara nasho sumraku, — Pochybujem,
