— stred Galaxie — vecne svietilo na jednom a tom istom mieste oblohy.
Tmu vo svojich pribytkoch a v meste dosahovali Griadania zrejme umelym sposobom: ked sme si vcera lahli spat, jeden z nich stisol disk pri dverach a priezracne steny nasej spalne zaraz scerneli ako sadze. Nastala hlboka tma, velmi vhodna pre spanok.
Len co sme sa naranajkovali, asi desat Griadanov strmo voslo do nasej izby a pomocou „tlmocnika” nam navrhlo ist na „vyucovanie”.
— Ake vyucovanie? — spytal som sa. Toto slovo vo mne vzdy vyvolalo nudu, pretoze som tuzil vela cestovat a vela vidiet.
Gramatiky a slovnej zasoby jazyka, — odvetil suchoparny vysoky Griadan s hustou ohnivocervenou hrivou a s velkymi modrociernymi mandlovymi ocami. Po celej tvari sa mu tahala zvlastna rozdvojena jazva.
Toto vyucovanie nevyhnutne potrebujeme, — povedal Piotr Michajlovic, ked mi na tvari zazrel grimasu nespokojnosti. — Cim skors ie budeme vediet zostavit spravne programy, tym rychlejsie sa dozvieme o veciach, o ktorych sa nam mozno ani nesnivalo.
Museli sme sa zopar tyzdnov potit nad zostavenim najjednoduchsich programov prekladu z griadskeho jazyka do nasho.
Kym Samojlovovi to islo pomerne lahko, pre mna to bolo hotove tabu. Ucil nas vraskavy stary Griadan neurciteho veku; nepochybujem, ze mal dvesto alebo tristo rokov.
Raz nas zaviedli do ustrednej saly Kruhov mnohotvarnosti, kde sedelo najmenej tisic Griadanov v podivnych trojrohych ciapkach z modrej umelej hmoty. Znovu sme zaujali miesta pred obrazovkami velkych lingvistickych pristrojov. Boli este zlozitejsie nez tie, co sme pouzivali na plosine v den nasho priletu. Vliekli sa dlhe hodiny, preplnene otazkami o Zemi, o jej spolocenskom zriadeni, o rozvoji vedy a techniky. Vacsinou odpovedal Piotr Michajlovic. Hned nasiel spolocny jazyk s vedcami, a kedze sa dostal ku svojim oblubenym temam, pustil sa do nezrozumitelneho rozhovoru o vlastnostiach casopriestoru.
Akademik sa rozohnil, zacal vyskakovat zo stolicky, vzrusene gestikuloval a podchvilou si napraval „teleskopy”. Ja som radsej mlcal a so zaujmom som pozoroval obyvatelov tohto sveta. Strohe, lahostajne tvare, spokojne pozy, kratke uryvkovite vety, zvuciace kovovym tonom….
Griadania boli absurdne rozvazni „suchari”. Za cele hodiny som ani raz nezbadal, ze by niektory z nich urobil zbytocny pohyb, gesto, alebo vyjadril cosi, co by sa ponasalo na cit. Z celeho zhromazdenia viala nevyslovne slavnostna nuda.
— Ako sa vam podarilo zastavit nas astroplan v priestore a odvliect ho na druzicu? — spytal sa akademik Elca, ktory nas pocas celej besedy priam prevrtaval pohladom a o comsi uvzato rozmyslal.
Ked tento neprivetivy starec zacul otazku, dlho rozmyslal a v duchu o comsi uvazoval. Potom prehovoril uryvkovitymi vetami, ktore padali ako udery kladiva: Obrovska koncentracia tazkej energie… premena struktury priestranstva v obmedzenom useku… vznik siloveho oblaku… Obmenovanim rychlosti a sily rozpadu mezohmoty sme preniesli vas astroplan na druzicu.
Mozeme navstevovat nas astroplan? — zamiesal som sa do rozh ovoru ja, lebo som zistil, ze „Urania” uz nie je na streche Trozy.
Elc pozrel letmo na mna a povedal: Pristroj je v muzeu Kruhov mnohotvarnosti.
V muzeu? — skrikli sme obaja naraz.
V hlave mi horuckovito virili myslienky, ziskane z fantastickych romanov: o vecnom zajati, o rozumnych, mysliacich, ale nezmyselne krutych bytostiach druhych svetov, o tom, ze sa budem musiet navzdy rozlucit s nadejou, ze znovu uvidim Zem…
— Nemate pravo rozhodovat o cudzom astroplane! — zakrical som zurivo.
Elc sa ani nepohol, iba jeho oci zasvietili zrazu tak strasne chladno, akoby zili na absolutnej nule teploty.
No nebojacne som pozrel do jeho hlbokych modrych oci, hoci mi to bolo neprijemne. V tychto cudzich, nezemskych ociach zracili sa akesi nezname, no vobec nie dobroprajne alebo dobromyselne myslienky.
Piotr Michajlovic obratil rec na inu temu, aby zahladil neprijemny dojem ostreho vystupenia: Mozeme ludstvu Zeme oznamit dajakym sposobom nas pobyt na Griade?
Oznamit? — opakoval Elc, ktory si ma este stale prenikavo premeriaval. — Pravdaze mozete. Lenze… Aky to ma zmysel?
Pocitil som, ako sa Piotr Michajlovic nasrdil: Vy nechcete poslat oznamenie?
Nie v tom je problem, — usmial sa Griadan mrtvolne. — Vseplanetarny vysielac elektromagnetickej energie odosle signal hocikedy. Ale ty si vravel, ze Zem je vzdialena devattisicdvesto parsekov a to znamena, ze vase oznamenie dostanu az o tridsattisic rokov. Ma to vyznam poslat taketo oznamenie?
Teda tak… — Piotr Michajlovic sa sklamano posuchal medzi ocami. — Predpokladal som, ze vasej vede sa podarilo prekonat „hranicu svetla” a dosiahnut rychlost vysielania vacsiu nez je rychlost svetla.
Co nazyvas rychlostou svetla?
Samojlov dlho a zlozito vysvetloval Griadanovi nas pojem o svetelnej rychlosti. Elc sa znovu usmial: — Nespravne vyjadrujes zmysel tejto vlastnosti hmotyAko to, ze nespravne? — povedal akademik tonom urazeneho seb avedomia.
Nasa svetelna rychlost — to je iba stredny vyznam druhej veliciny, ktora sa nazyva rychlostou sirenia vzajomneho posobenia vo vseobecnom mezonovom poli.[3] Tato rychlost kolise v urcitych hraniciach; jednou z takychto hranic je rychlost sirenia tazkej energie.
— Take cosi! Pocujes? — obratil sa ku mne nateseny Piotr Michajlovic.
— Ich nazor sa takmer zhoduje s teoriou pritazlivosti, ktoru sme rozpracovali v Akademii…!
Pocuval som Elca s ohromnym zaujmom, lebo kazde Griadanovo slovo o vseobecnom mezonovom poli bolo pre mna objavom. A urcite aj pre Piotra Michajlovica.
Teda este neviete vysielat zpravy vacsou rychlostou, ako je svetelna? — spytal sa Samojlov este raz.
Nie, este nevieme. Hoci… mohli by sme sa naucit takemu vysielaniu od…
Elc nahle zmlkol, akoby si uvedomil, ze povedal privela. Vo vzduchu viselo tajomstvo, ktore nam nechceli prezradit. Samozrejme, v tej chvili som tomu nevenoval nijaku zvlastnu pozornost, ale vynorilo sa mi to v pamati neskorsie, ked sme sa stretli s Metagalaktanmi.
CAST DRUHA
Griada
1
„Zlaty vek“ na Griade
Pristroj pomaly zakruzil nad vychodnym okrajom Trozy a spustil sa na namestie pred velikansku stupnovitu budovu, ktoru obkolesovali kilometrove stoziare paraboloidnych anten. Presiel treti mesiac (zo zvyku ratam podla pozemskeho sposobu) odvtedy, co sme v Troze. Cely cas sme stravili v spolocnosti dotieravych griadskych vedcov, cvicili sme sa v programovani, odpovedali na mnoho otazok. Je to vsetko zaujimave, ale uz sa mi to zunovalo. No na Samojlovovi nebadat nic. Cely den by vedel omalat s griadskymi onfosmi, tak sa tu nazyvaju fyzici, svoju teoriu priestorucasupritazlivosti.
Tato teoria ma prenasleduje uz aj vo sne. Vcera sa mi napriklad prisnilo, ze ma posadili do klietky plnej ostrych hrotov. Snazim sa schulit do klbka, ale hroty sa hrozivo blizia. Vysvitlo, ze to nie su hroty, ale integralne rovnice, z ktorych akademik „pise basne” o svojej milovanej pritazlivosti.
Ovijaju sa okolo mna ako boa a dusia ma. dusia… Dusim sa, chcem zakricat… Vsetko mizne, ale pritazlivost sa zvacsuje. Co je? Okolo mna blcia oceany oslepujuceho bieleho svetla. Kde je klietka? — Uz nie sme v klietke, — smeje sa Piotr Michajlovic, ktory sa nevedno odkial zjavil a zmurka lavym okom, — sme na povrchu bielej trpaslicej hviezdy. Narocky som priletel sem: je tu nadherne prirodne laboratorium pre studium pritazlivosti. Citis tu gravitaciu? Milion raz je silnejsia nez na Zemi. Hrozitanska sila pritazlivosti ma pritiska k rozzeravenej pjode a
