Vprostriedku pultu sa jasne rozziaril kruh. Kdesi nad nami (alebo je to pod nami?) pocut rachotive hucanie.
— Hovorte sem, do tohto kruhu na pulte.
Piotr Michajlovic sa obozretne priblizil k velkemu kruhu z matneho kovu, na ktorom blikaju take iste oranzovozelene odblesky ako na klenbe.
— Zem! Zem! — akademikovi sa od vzrusenia trasie hlas. — Pocujes nas? — Samojlov silno smrka. — Vroku dvetisic dvesto sestdesiat sme my — pilot Andrej e v a fyzik Samojlov — startovali z Hlavneho mesacneho kozmodromu k stredu Galaxie.
Ak mozno verit pristrojom, podarilo sa nam prevysit rychlost svetla a dosiahnut rychlost, ktora sa rovna hornej hranici fluktuacie elektromagnetickeho pola vo vzduchoprazdne. V dosledku dosial nevysvetlenych uchyliek sme stratili orientaciu. Raketa sa vysmykla spod kontroly automatov. „Urania” presla gulovite zhluky a vyletela do dvestosesdesiattisic parsekov nad rovinu hviezdneho kolesa Galaxie. Ocitli sme sa v medzigalaktickom priestore.
Elc pozorne pocuval slova vysielania a zrovnaval ich s obrazovkou lingvistickeho pristroja.
— Ked sa nam podarilo znizit rychlost na sestdesiattisic kilometrov za sekundu, znovu sme vypocitali drahu letu k stredu Galaxie. Potom sa „Urania” obratila naspat, vyvinula rychlost len o jednu stotinu kilometra za sekundu mensiu nez rychlost svetla a za sest rokov letu (podla nasho systemu ratania) dosiahla centralne zhustenie nasej hviezdnej sustavy. Planeta X je objavena…
Akademikov hlas znel pri tychto slovach slavnostne: — Objavili sme tu spolocnost rozumnych bytosti, ktora si vytvorila vlastnu civilizaciu, technicky vyssiu nez civilizacia na Zemi v dvadsiatom tretom storoci. Usilujeme sa spoznat najdolezitejsie vydobytky Griadanov.
Oznamujem galakticke suradnice planety: plus nula cela dva stupne severnej galaktickej sirky, minus styri…
Tu Elc v okamihu vystrel ruku k pultu a trhnutim vypol privod energie. Oranzovozelene vlny, ktore behali v kruhu, zmizli.
Samojlov nechapavo pozrel na Elca a jeho zrak sa stretol s chladnym nepriatelskym pohladom. Nastalo napate ticho.
— Ziadam, aby ste mi dali moznost ukoncit vysielanie, — dozaduje sa Piotr Michajlovic.
— Vysielanie je skoncene! — znie kovovy hlas prekladacieho pristroja.
Nevdojak som vykrocil k Elcovi, ale zastal som, lebo som zbadal vystrazny pohyb Viary.
Elc odhodil prekladaci pristroj a bez slova isiel k vychodu. Celkom pri dverach dal kratky rozkaz. Jugd, Viara a vsetci ostatni sa strhli a rychlo vysli za nim. Zostali sme sami.
Operateri dalej nerusene pracovali pri pulte a pri indikatorovych stitoch, akoby sa ich cela vec vobec nedotykala.
Preslo zopar trapnych minut.
Preco mi nedovolili dokoncit vysielanie zprav? Nevidim pricinu… — A Samojlov v rozpakoch pomykal plecami.
Ale ved je vsetko jasne ako den, — vravim. — Co je na tom nepochopitelneho? Elc prerusil vysielanie prave vo chvili, ked ste vysielali suradnice Griady Griadania naisto chcu, aby pozemstania uz nikdy nenasli ich svet.
Nie nadarmo sa vas Elc tak podrobne vypytoval na spolocenske zriadenie pozemstanov a na samospravu pracujucich.
— Zda sa, ze ani oni nemaju vykoristovatelsku spolocnost, — namietol Piotr Michajlovic.
— To sa len tak zda. Este vela veci nepozname. Dvere ostro strkli.
Vratil sa Jugd s dvoma Griadanmi. Zazdalo sa mi, ze sa v Jugdovych ociach blysti neskryvana skodoradost.
— Pockajte v sade, — povedal, — kym neoznamia rozhodnutie Kruhov mnohotvarnosti.
Aj tak pridu nase zpravy na Zem az za tridsattisic rokov, — smutno povedal akademik, ked sme znovu vysli do sadu. — A je vobec na dej na odpoved? Nieto nadeje. Hadam iba keby sme si lahli na sestdesiattisic rokov do anabiozy. Griadania zrejme maju anabiozne zariadenia, a dokonalejsie ako my.
Naisto nas polozia do anabiozy! — zachvatilo ma nepochopitelne podrazdenie. Srdce mi poplasne bilo, akoby tusilo nieco nedobreho. — Le psie bude pokusit sa dostat do Vesmiru nez cakat na odpoved.
— Na com? — uskrnul sa Samojlov ironicky.
— Musime sa zmocnit griadskeho astroplanu, — vravim nastojcivo.
— A uz si ho videl? Vies riadit raketu, zostrojenu pravdepodobne podla celkom inych principov?
Zozadu sa ozvali nahlive kroky. Dohonila nas trocha zadychcana Viara. Vyzerala znepokojena. Ako vidno, aj u zien na Griade prejavuju sa city zivsie nez u muzov.
Nechapavo hladim na Griadanku. V rukach drzi dva nevelke leskle disky. Prave taky disk mala aj ona na prsiach, ked lietala nad sadom.
— Pozemstania musia vediet…— vravel nahlivo jej prekladaci pristroj. — Najprv pokusy s ucenim. Potom operacia na oddeleni biopsychologie. O tom hovoril Jugd. Priniesla som vam disky…
Rychlymi, no presnymi pohybmi nam pripevnila na prsia antigravitacne pristroje a ukazala, ako sa zapinaju.
Stisol som gombicku a… vyletel som asi na tridsat metrov do vysky. Potom som sa obratil a zostal visiet v nemoznej polohe nad ich hlavami, s nasiroko roztiahnutymi rukami, akoby som sa chcel zachytit v povetri.
Piotr Michajlovic sa rehlil. Viara nalakane pozrela z neho na mna.
— Blahozelam k podarenemu debutu! — krici zdola Samojlov. — Zabudol si zapnut regulator rovnovahy! Prepni ciernu packu!
Po niekolkych nacisto nezmyselnych pohyboch vo vzduchu som uplne popleteny nesikovne pristal.
Strach vo Viarinych ociach vystriedali posmesne ohniky, no navonok bola celkom pokojna a vazna. Ako som si vsimol, Griadanku akosi osobitne zaujimala moja osoba. Niekedy som zachytil na sebe jej pozorny, skumavy pohlad.
Skoro sme zabudli na jej poplasne, nam nepochopitelne slova. Aby som pravdu povedal, ani som si ich velmi nevsimol. Akesi Oddelenie biopsychologie. Samojlov bude iste s radostou studovat biopsychologiu alebo hociaku inu „logiu”. Ale ja sa pousilujem prehliadnut si zivot na Griade, vyznat sa v jej nepochopitelnom spolocenskom poriadku, zoznamim sa blizsie s obyvatelmi tejto plenety.
Myslienky mi pretrhol poplasny hlas Viary.
— Musite odist odtialto… Majte sa na pozore pred biopsychologmi…
Kamze? A preco? — cudoval sa Samojlov. — Ne vidim nijaku pricinu, pre ktoru by sme sa mali znepokojovat? A ako ujdeme? Na povrchu je pekelne teplo a nas organizmus nie je nan zvyknuty.
Coskoro nastane Obdobie hmiel a burok. Horucavy pominu. Lette na Velky juhozapadny ostrov Fialoveho oceanu.
A co tam? — Jej slova ma razom zaujali. — Druhy stat?
Griadanka neodpovedala a jej pohlad sa uprel na fronton Energetickeho centra. Nevdojak som tiez pozrel tym smerom. Na pozadi sytofialoveho neba az nadprirodzene jasne vystupovala socha zahadnej bytosti. Akosi prebudzala v srdci nejasne zelanie, volala kamsi do dialky… Mozno do nekonecnych priestorov Vesmiru. Alebo k nedosiahnutelnym vrcholom absolutneho poznania, o ktorych sniva Samojlov? Hadanka okolo sochy ma coraz vacsmi zacinala znepokojovat.
— Kto jej to? Je to vas predok? Alebo je odtial, z Velkeho juhozapadneho ostrova? — zaplavujem Griadanku otazkami.
Viara vaha, akoby sa chystala odpovedat, no zarovno sa cohosi aj obava.
— Nie, to nie je predok Griadanov… to je… Spoza zakruty aleje sa neocakavane vynoril Jugd s tromi mocnymi Griadanmi. Mlcky sa priblizili a pohybmi nam rozkazali ist vpred. Viara so sklonenou hlavou odisla do budovy. V tej chvili som si nebadane vopchal do vrecka disk, co som od nej dostal.
— Do Trozy, — zaznelo znovu zname slovo.
2
Co je vlastne Griada?
