nezadrzatelne ma taha do stredu hviezdy. Citim, ze uzuz ma rozpuci na marnost a… prebudim sa, zaliaty studenym potom.
Bez opytovania poslusne ideme za nasimi „opatrovnikmi” a coskoro sa dostavame do sferickej saly, kde celu stenu pokryvaju televizne prijimace.
V polosere som zbadal priblizujuceho sa Jugda. Je to jeden z Elcovych pomocnikov, dvojmetrova chlapina. Vobec sa mi nepaci. Ma neprijemne oci a velky nos, cela jeho bronzova fyziognomia posobi na cloveka odpudzujucim dojmom. Som si isty, ze nepozna city, co i len trocha podobne ludskym.
Tento Griadan je stelesnenim holeho rozumu. Je cudne vidiet Jugdovu chladnu, meravu tvar, pokusajucu sa vyjadrit privetivost. Pripomina skor masku a jeho usmev — usklabok. Uz davno som po chopil, ze Griadania nevedia, co je usmev a smiech. Iba sa jednoducho pokusaju nas napodobnit.
— Tu je hlavne televizne centrum planety, — vysvetluje Jugd. Teraz vas budu studovat obyvatelia Griady.
Slovo „studovat” mi neprijemne reze usi. Zachytil som akademikov posmesny pohlad a zlostne zartujem: Pokusny kralik cislo dva — byvaly pozemstan Viktor Andrejev. Preletel tridsattisic svetelnych rokov len preto, aby sa tu staval na zadne labky…
Obratte sa! — rozkazuje nam v tej chvili Jugd a dava znamenie operaterovi, aby prepol aparat. Stojim tvrdosijne na svojom mieste, lebo nechcem byt pre nich pajacom na motuziku. Akademik otrcil spodnu peru a zrejme ma chcel prehovarat. No Jugd pozrel na nas tak zurivo, ze mi po tele prebehol mraz. Poslusne sa teda otacam, sadam si, vstavam, dviham a spustam ruky a utahujem si zo seba i z akademika.
— Viem si predstavit nase hlupo sa usmievajuce tvare na obrazovkach nespocetnych televizorov na celej planete, — vravim Samojlovovi.
— My by sme na Zemi tak isto studovali obyvatelov ineho sveta. A ty by si sa prvy usiloval prezriet ich co najlepsie.
Piotr Michajlovic ma pravdu a ja mlcim.
Po skonceni „studia” nam navrhli, aby sme si jednym televiznym pristrojom obzerali planetu. Krok za krokom sa oboznamujeme s neobycajnym svetom na Griade. Osobitne som si zapamatal severne pobrezie Fialoveho oceanu. Na obrazovke sa v nekonecnom rade tiahnu obrovske mesta pod takymi istymi priezracnymi strechami ako nad Trozou, vyrobenymi z osobitneho druhu polaroidu,[4] vedecke strediska, prepychove vily, stadiony, cirkusy. Zltkastobiele budovy ustavicne sa opakujucej stupnovitej architektury ponaraju sa do bujneho tropickeho rastlinstva. Tak sa zda, ze pobrezie sluzi na rekreaciu. Po prekrasnych ale j ach sa prechadzaju skupiny Griadanov; na otvorenych terasach, zvazujucich sa k moru, sa ich zasa hrba opaluje na slnku. Zrejme chcu, aby sa ich beztak cernastobronzova pokozka zafarbila este na tmavsie pod horucimi lucmi slnka a stredu Galaxie. Z casu na cas uchyluju sa tito Griadania pod striesky; akiste ani ich organizmus neznesie nadlho neuveritelnu palavu. Vse pocujeme zvuky akejsi zvlastnej, ale dost rytmickej hudby. Nasmu sluchu je nezvykla a unavuje mnozstvom vysokych tonov. Pobrezna krajina jasne kontrastuje s fantastickym fialovym morom, ktoreho siravy vabia cloveka.
Krutim ladiace gombicky na prijimaci a pobrezie mizne. Teraz sa navokol rozprestiera nekonecna vodna hladina. Dalej otacam gombicky. Na obrazovke sa necakane ukazuje neznamy svetadiel alebo velky ostrov.
Jugd, ktory sa prave ticho rozpraval s operaterom, ako blesk sa vrhol k pultu a prudko vypol prijimac. Stacil som spozorovat iba vysoke palmovite stromy, za nimi retaz cervenkastych hor a akysi nezvycajny striebornobelasy vrch.
Bol velmi vysoky a mal tvar gule.
Prudko som sa zvrtol, aby som zistil, preco vypol prijimac. Jugd, vzdy rozvazny, skoro meravy, je teraz rozruseny a jeho neprijemne oci gania na mna vrazednym pohladom.
Nemozno, — vravi. Jeho hlas znie ako kov.
— Preco? — spytujem sa prekvapene.
Griadan mlci, zjavne nechce odpovedat. Zrejme sme kutikom oka zocili nejake tajomstvo. Znovu polahky vystieram ruku k zapinaciemu gombiku a cakam, co urobi Jugd. Samojlov ma varovne chyta za laket.
Nechaj, — hovori makko a opatrne skuli na Jugda. — Iste to neurobil bez priciny. Piotr Michajlovic, ved ste videli! Kolosalna hora pravidelneho geometrickeho tvaru! A aka cista striebornobelasa farba! Co by to mohlo byt?
— Myslim, ze sa to coskoro dozvieme, — riekol akademik a stisil hlas.
Jugd sa podozrievavo zapocuval do nasho rozhovoru, lenze nic nerozumel, nuz odisiel do vedlajsej izby. No predtym dal operaterovi akysi rozkaz. Operater nato celkom odpojil televizny prijimac.
Prizerame sa operaterovi. Na prvy pohlad sa nicim neodlisuje od Griadanov, ktorych sme stretali doteraz; no ked som sa mu prizrel blizsie, spozoroval som, ze na rozdiel od Elca a Jugda, ktori sa spravaju povysenecky a sebavedome, v operaterovom spravani sa citit akusi skleslost a v ociach mu nesvieti svetlo poznania, ktore tak skrasluje tvare Griadanovj, Pozorne hladim operaterovi do ocu. No chytro sklopil zrak. Ma oci ako dieta: ciste a jasne. Zaposobil na mna dojmom, ze vo svojom vyvine nepokrocil velmi od stadia novorodeniatka.
Operater sa odvracia k pultu a pokracuje v praci s prekvapujucou rychlostou ako automat, bezchybne sa orientuje v spleti pristrojov a v detailoch zlozitej radiovej schemy. Jeho pohyby sa vidia byt nacvicene, mimovolne. Zaiste je to vysledok velarocnej jednotvarnej a opakujucej sa prace.
— Priate! — vravim mu, — mozem znova zapnut televiziu?
Operater sa bojazlivo obzera dookola a kruti odmietavo hlavou. S Griadanmi sa dokazeme uz pomerne dobre dorozumiet pomocou prenosnych lingvistickych pristrojov. Preto sa pytam dalej: — Preco nesmiem?
Operater pozera na dvere do saly, ktorymi prave odisiel Jugd, a ticho trusi slova: Neviem, preco… My sme ako v temnotach… Neslobodno porusovat Velky poriadok zivota… inac… ladove pustatiny Zelsy…
Co za Velky poriadok zivota? — pyta sa zadiveny akademik. — Ake ladove pustatiny?
Piotr Michajlovic je iste ohromeny. V jeho vedomi sa vysoka technika Griady automaticky spajala so spolocenskym zriadenim typu Campaneilovho Slnecneho statu.
— A ake je u vas spolocenske zriadenie?
Neviem, co je to spolocenske zriadenie, — laho stajne odvetil operater.
Kto vladne u vas? — objasnujem akademikovu otazku. — Komu patri moc?
Vtom nahlivo vosiel do saly Elc, s nim Jugd a niekolko dalsich Griadanov. Akiste zaculi poslednu vetu, lebo Elc sa podozrivo dival raz na, mna, raz na operatera. Ten sa viditelne triasol od strachu; videl som, ako mu obelela tvar.
— Co sa ta spytoval?
Operater este vacsmi zbledol, nezmyselne mrmlal a potriasal hlavou. Co? — kovovo znie neprijemny hlas.
Nerozumel som… neviem… Akesi spolocenske zriadenie…
— Ano, ano — zamiesal som sa do reci. — Chceli sme sa spytat, ake spolocenske zriadenie je na Griade.
Elc dal znamenie a Jugd nechal nestastneho operatera na pokoji.
Ten od strachu nevladal vykonat ani naucene ukony.
Griadania si ma chladno prezerali od hlavy po paty, akoby ma videli prvy raz. Elc povedal cosi svojim spolocnikom. Zobrali operatera a rychlo odisli.
Ostali sme styria: ja so Samojlovom, Elc a Jugd.
— Spolocenske zriadenie? — pyta sa starec pomaly a este raz, i rozmysla o comsi. — Komu patri moc?
Kyvol Jugdovi a ten zapol obrazovku, na ktorej sa zjavuje velka klenuta dvorana s prekrasnymi lozami. Vo dvorane je najmenej tristo takych holohlavych starcov ako Elc.
— Tymtohla! — Elc vystrcil ukazovak smerom k obrazovke.
— Vyvolenci ludu? — pokusa sa spresnit Samojlov.
— To su Poznavatelia, potomkovia Ochrancov vedomosti, — odvetil Elc a v hlbke ocu mu zaziarila skodoradost.
— Vysvetlite, prosim vas, koho mate na mysli, — poprosil Piotr Micha jlovic delikatne. — Pokial viem, vedci nebazia po administrativnych funkciach.
— U nas na Zemi je vlada zverena urcitym ludom — predsta vitelom pracujuceho ludu. Ako vidim, u vas je technicka samovlada?
Teraz sa cudoval zasa Elc.
