— Griada vyplna rozhodnutia Poznavatelov, — po vedal o chvilu. — P ojem „spolocenske zriadenie” sa zachoval len vo vrstvach Informatoria.
Neviem preco, no nic nechapem…
— To je predsa celkom jednoduche, — rozmysla akademik usilovne nad Elcovymi slovami. — Griadanova odpoved ma hlboky zmysel. Povedzte, nemohli by sme sa pozriet do vasho Informatoria? — obratil sa k Elcovi.
Griadan vahal, no potom si na cosi spomenul a suhlasil s tym, aby nas pustili do Informatoria.
— Ale az potom, ked vas vysetria v Oddeleni biopsychologie, — dodal a vymenil si s Jugdom velavyznamny pohlad.
Citim v tom akysi podvod, ale Piotr Michajlovic nic netusi. Uz zahorel tuzbou byt v Informatoriu.
— A tito Griadania su tiez potomkami Ochrancov vedomosti? — spyt ujem sa a ukazujem na mlcanlivych operaterov, ktori pracuju na hornych balkonoch televizneho centra.
— Aj tito? — pridal sa k mojej otazke Samojlov a kyvol hlavou na pri ezracnu stenu: tam, na druhom konci „areny”, sa tmolili postavy Griadanov, ktori montovali akesi podivne zariadenie, pripominajuce obrovskeho pavuka.
Elc si nas premeriava vrazednym pohladom a neodpoveda.
… Jasne citim, ako sa nepozorovane rozplyva zazrak „zlateho veku” na Griade, ktory sme si sami vytvorili.
Spal som tvrdo, opojeny sviezim povetrim, vonou nevidanych kvetov a stromov, a nijako som sa nemohol prebudit, hoci som v polospanku citil, ze mnou Samojlov trasie.
Neuveritelnou silou vole otvaram zlepene viecka a pocujem akademikov nespokojny hlas: — Noze sa prebud konecne!
Prebral som sa uplne. Pred troma hodinami sme prisli sem, do velkeho sadu, ktory obklopuje Energeticke centrum Griady. Isli sme podzemnym tunelom, v ktorom sa rychlo pohybuju rybovite stroje. Su bez kolies, klzu sa po zvlastnych zlaboch celkom necuj ne a velkou rychlostou: sto kilometrov sme presli za pat minut.
Energeticke centrum — to je cely komplex budov. Rozmery celeho centra su bezpochyby kyklopske: priemer ustrednej sferickej budovy presahuje desat kilometrov, vyska vyse patsto metrov. Z jej stredu sa dviha k oblohe cylindricky stlp — vlnovod, ktory prechadza cez strechu a ma pri emerne asi kilometer.
Piotr Michajlovic si len horkotazko vymohol Elcovo povolenie, aby mohol poslat pozemstanom zpravy o vysledkoch nasho letu na gravitonovej rakete. Prisli sme do centra v sprievode Jugda. Navonok mame uplnu slobodu. No predsa len po pamatnom rozhovore s Elcom v televiznej ustredni sa zdalo, ze Jugd mal za ulohu robit pri nas nielen sprievodcu, ale i vyzvedaca. Na smrt sa mi sprotivila jeho odpudzujuca tvar. Aj teraz sedi tento vyhuknuty Griadan nedaleko nas a tvari sa, akoby studoval listie na stromoch.
— Kdeze teraz moze byt nasa „Urania”? — vravim.
Iste ju rozobrali na suciastky. Aj tak uz v nej nebolo gravitonov. Cosi sa mi tu nepaci… Keby sa dalo zaraz by som sa vratil na Zem. Vravte si, co chcete, Zem je najlepsia zo vsetkych svetov.
Piotr Michajlovic ma nepocuva, ale o comsi tuho premysla. Najskor o povahe zakrivenia stvorrozmernej mnohotvarnosti, ako griadski fyzici nazyvaju okolity svet. Akademikov pohlad sa upriamil na vlnovod, ktory vidno v medzere prekrasnej aleje.
— Dvadsat kilometrov, ak nie viac, — odhaduje vysku vlnovodu. — Aky obrovsky luc energie mozno vysielat do Vesmiru tymto kanalom! Jeho sila sa iste vyjadruje astronomickym cislom!
— Tristosedemdesiatdva bilionov kilowattov, — ozve sa znezrady Jugdov hlas.
Obaja sme sa trhli od prekvapenia. Ako vidno, Griadan ma fenomenalny sluch a jednostaj nas sleduje.
Lenivo sa divam na lahke, paperove oblaky, ktore sa poslusne vyhybaju vlnovodu: odraza ich silove pole obrovskeho napatia. Vysoko na nebi leti ako necuj ne zjavenie velka vzducholod, ktora pripomina palac 2 rozpravok Tisic a jednej noci. Zrejme sa pohybuje na zaklade vzajomneho posobenia s elektromagnetickym alebo gravitacnym polom planety.
Vtom sa nad korunami stromov zjavil Griadan. Najprv prudko stupal do vysky, potom sa spustal nadol po naklonenej rovine a zostal visiet v priestore, takmer nad nasimi hlavami.
Dobre vyhutane! — vravim nadseno. — No nechapem, kde ma pristroj na lietanie? Na prsiach mu vidno cosi ako tanier ci disk. Ako pracuje ten pristroj?
Nie je to nic nadprirodzeneho, — povedal Piotr Michajlovic pohrdavo.
— Ci si uz zabudol na pozemsky elektrograviplan, ktory ti pomohol zoznamit sa s Lidou? Aj tu sa vyuzivaju bezne zakony elektrogravitacie.
Jugd dal „vtakovi” akesi nezrozumitelne znamenie a ten odletel prec. No aj tak som si stihol vsimnut velkych fialovych ocu tohto tvora, i jeho pomerne prijemnu tvar. Podistym to bude griadska zena. Este trocha zakruzila nad sadom a spustila sa do palmovej hustiny nedaleko nas.
— Je nacase, aby sme sli, — pripomenul Jugd a hladel na vlnovod, zahaleny korunovitym elektrickym vybojom. — Skoro sa zacnu vysielat zpr avy.
Zrazu vysla spoza ohybu aleje vysoka, pekna dievcina. Blizila sa k nam rychlo, pruznym, volnym krokom. Aj Jugdova tvrda tvar zjasnela. Zda sa, ze ich spajaju pribuzenske vztahy.
— Viara, — povedala Griadanka lahostajne a podisla celkom blizko.
Ma cisty a zvucny hlas. Ako ked padaju na kov strieborne mince a ich zvuk sa miesa s odrazenym zvukom ocele. Prezeral som si ju s velkym zaujmom. Neopakovatelna svojraznost jej tvare vzbudila vo mne zvlastny, protirecivy dojem. Oranzove vlasy s jasnozltym odtienom velmi dobre harmonizovali s fialovymi ocami. Siroke obluky ciernomodreho obocia podciarkovali nezvycajnu cistotu vysokeho cela a tmavocervenu rumen lic, ktora presvita cez svetlobronzovu plet. Zobakovity nos, ktory sa tak ostro vynima u Jugda a u druhych Griadanov, je u nej skoro pekny. Ma pre nase oci nezvykly podbradok a dlhy, ohybny krk.
Potichu si vymenila par slov s Jugdom, potom kracala pred nami.
Cez neobycajne lahku, priam vzdusnu latku siat sa pri najmensom pohybe jasne crtali krasne, pevne linie jej tela.
— Len stovky milionov rokov zloziteho a tazkeho vyvoja nespocetnych zivych bytosti umoznili takuto dokonalost foriem, — pocujem znamy prednasatelsky hlas.
To Piotr Michajlovic, ako vzdy, robil uzavery o danom predmete poznavania. Nebol som spokojny: esteticky dojem vo vedeckych formulaciach zaraz bledne.
O dvadsat minut sme prisli k hlavnemu obluku Centra, ozdobenemu zahadnou sochou. Velikanska trojmetrova socha, ktora ani trochu nepripomina Griadana, drzi vo vystretej ruke zvlastny predmet — akysi cudny model.
Zduchovnelu tvar sochy s nezabudnutelnymi, mimoriadne krasnymi crtami oziaruje dobry a mudry usmev.
Cudesna bytost. Typ tvare je celkom cudzi griadskemu, — podotkol Samojlov, zaujaty sochou.
Ibaze nechapem, aky predmet to drzi v dlani. Akesi sedlo…
— Podla mojho je to model Vesmiru.
A uz sme boli vo vestibule. Nase kroky sa duto ozyvali pod vysokou klenbou. Steny vestibulu boli pokryte vyraznymi malbami, ktore zobrazovali dobytie Vesmiru Griadanmi. Videli sme podivne rakety, namierene k hviezdam, astronautov, vystupujucich na planety, ktore pripominaju raz Danteho peklo, raz rajske zahrady. Medzi ohavnymi stromami trcia strasidelne papule zvierat. Griadania iste poznali dajake nove metody plosnej malby: predmety na obrazoch mali hlbku a ludia a zvierata sa zdali natolko zivymi, ze som nevdojak vystrel ruku, aby som sa presvedcil, ci ma neklamu zmysly a… narazil som na studeny kamen steny.
Samojlov sa rozosmial. Ked Viara a Jugd zaculi jeho smiech, taky nezvykly v tomto svete, prudko sa zvrtli a znepokojene na nas pozreli.
Prechadzali sme cez dlhe saly, naplnene tichou hudbou: to zneli melodie tisicich rozmanitych pristrojov, ktore som vobec nepoznal. Aj Piotr Michajlovic sa ocividne snazil aspon priblizne urcit ich ucel.
Tazko pochopit myslenie, ktore nas predbehlo o tisic rokov, — vravi zamyslene, akoby sa ospravedlnoval. — Sme teraz ako neandertalci, ktori sa dostali do dvadsiateho tretieho storocia…
— Z ktoreho sme prileteli sem, — zakoncil som jeho myslienku. — No ja este vzdy dufam, ze pochopim principy riadenia griadskych astroplanov a odletim na inu planetu ich sustavy.
Napokon sme prisli do polkruhovitej haly, v strede s nevelkym pultom. Tu nas cakali griadski vedci na cele s Elcom.
— Hned zapnu Vesmir. Pokuste sa vyslat zpravy… — trhano hadze slova kamsi ponad nase hlavy.
Povrch klenby osvecuje bleda oranzovozelena ziara.
