mechanizmus, ktory ho zatvara, pokazim. Priatelia mi pomozu!
Predny oddiel, vedeny Dzirgom a mnou, sa na diskoch pohol k juhovychodu. O pat minut sme zbadali lievikovity vchod, ktory sa pomaly otvaral.
Griadoidi sa spustali strmo dolu, na stupnovite strechy budov. Coskoro sa vsetky blizke stupne hemzili Griadoidmi, co kricali a mavali gravitacnymi „puskami”, ktore vzali v drazskych arzenaloch.
Budovy na naprotivnej strane ulice sa zdali uplne opustene, pohyblive schody a vzdusne mosty, ktore sa klenuli nad „arenou”, boli puste a neosvetlene. Priezracne steny okolo mesta boli zatemnene; cierny mur kruhovite obkolesoval osvetlene skupiny budov. Spozoroval som zvlastne mihanie a zastal som. Ostatni sa tiez zastavili. Pozrel som im do tvari. To urcite svietili reflektory alebo svietniky. Najprv som sa nazdaval, ze toto svetielkovanie nema s udalostami nic spolocneho, no coskoro som zistil, ze sa mylim.
Ohromne ziariace gule, ktore uplne pokryli stupne, priechody a vezicky budov, neobycajne svietili, stahovali a roztahovali sa. Farba svetla sa cudesne menila od cervenobielej az po zlovestnu ciernofialovu. Zmena farieb bola okamzita. Toto sialene striedanie farieb nutilo cloveka zazmurit oci.
Dovtipil som sa, ze je to zamerne. Budovy, stupne, priechody, ulice, hufy Griadoidov a griadanskych operaterov, ktori sa pripojili k povstalcom, sa zmenili na matoznu hru tienov. V krcovitej svetelnej fantasmagorii vyzeralo mesto fantasticky. Velke svetielkujuce gule a girlandy zruzoveli, cerveneli, modrali, mihali a zhasinali, potom znovu vzplanuli oslepujucou fialovou farbou. A naraz svetlo celkom zhaslo.
Ponorili sme sa do nepreniknutelnej tmy.
Nastal zmatok. Gravitacne ziarice Griadoidov nepretrzite hucali.
Pracovnici obkolesili budovu Kruhov mnohotvarnosti. Ktosi ma chytil za ruku. Cisi znamy hlas mi zakrical celkom pri uchu: — To som ja, Dzirg! Je so mnou Viara! Vravi, ze Poznavatelia, ktori zostali v Troze, sa zhromazdili v Kruhoch mnohotvarnosti a na Energetickej centrale so samostatnym riadenim. Elc je pri Juhozapadnom ostrove. Jugd sa nevratil z hlavneho elektronkoveho mozgu. Treba uz ist k energetickej centrale!
— Kde je vlastne centrala? Kto pozna cestu? — skrikol som.
— Ja! — zacul som Viarin hlas. Silne mi stisla ruku povyse lakta.
— Teda vpred!
Okolo sa rozlahol dupot, bolo pocut akesi nezrozumitelne vykriky, zo vseobecneho hurhaja sa ozyvali jednotlive slova. Dzirg daval prikazy, ostatni mu odpovedali. Celkom blizko bolo pocut Viarin hlas; cosi vysvetlovala Griadoidom.
— Sluzobnici Kruhov! — zakrical nahle ktosi nad mojou hlavou.
Z obrovskeho stupna osemstena Kruhov bolo pocut treskot, zablyskali modraste vybuchy. Pri ich svetle som rozoznal v tme hlucky Griadanov, ozbrojenych takymi istymi zbranami, ake som videl u Griadoidov. Coskoro sa cele okolie naplnilo hurhajom a vybuchmi. Potom znovu akoby sa spustila cierna zaclona, zavladla tma.
Vtom nedaleko mna cosi vybuchlo. Z tmy sa vynorila svietiaca gula a nehybne zostala visiet nad nasimi hlavami. Stupne, na ktorych stali Griadoidi, zalievala mrtvolnym belasym svetlom. Zo stupnov Kruhov mnohotvarnosti zaznel tiahly krik. Pozrel som tam a uvidel som Griadanov v zltocervenych oblekoch, ako vystupovali na budovu Kruhov po gigantickych pohyblivych schodoch. Zrejme Poznavatelia dostali posilu.
Lievik vchodu neprestajne chrlil nove a nove oddiely Griadoidov, ktori ako prstenec obkolesovali Kruhy mnohotvarnosti a zaberali vsetky blizke stupne.
Zuril kruty boj a zachvatil rozlahle priestranstvo. Kdesi v juznej casti mesta Dzirgov a Viarin oddiel utocil na energeticku centralu — ozyval sa o dtial hluk a rev: bitka akiste vrcholila.
O hodinu sa prve oddiely Griadoidov prebojovali na krajne stupne severnej fasady Kruhov. Bol som medzi nimi. Lietali a padali zbrane, predne rady hrdinov hynuli, skosene gravitacnymi ziaricmi. Ich miesta zaujimali druhi. Svietiaca guTa Poznavatelov dohorela, zhasla a opat sme sa ponorili do atramentovej tmy, do chaosu.
Tato tma zachranila nejedneho utocnika. Zufaly krik Poznavatelov bolo pocut uz kdesi pod samou strechou. Zaiste ziadali novu svietiacu gulu.
Ktosi ma silno stuchol do boka a zakrical: — To som ja, Ger, — a zatiahol ma do sirokeho priechodu, ktory viedol do hornych poschodi budovy. Ktosi krical, ale nic sme nerozumeli, iba sme leteli dalej v mohutnej lavine rozgurazenych Griadoidov. Potom nas pritisli k stene. Hore v tme sa zacal velky boj.
Cosi tisko vrazilo do steny nad mojou hlavou.
Na tvrdom povrchu klenby sa objavil hviezdicovity otvor. Este dva razy dopadli gravitacne strely nedaleko mna. Ger ma schytil za ruku: — Rychlo dolu, kym nezapalia novu osvetlovaciu gulu!
Vrhli sme sa dolu po pohyblivych schodoch, do neprenikutelnej tmy, v ustrety revu a kriku bojujucich. Zovrel ma huf utocnikov a pri svetle modravych vybuchov som rozoznal velku salu — tu istu, v ktorej nas Elc odovzd aval biopsychologom.
Rozlahli sa zvucne vykriky: „Sluzobnici ustupuju!” Prichadzali odkialsi zhora. Narazil som na cosi makkeho a zacul som chraplavy ston, ale vykriky „Vpred!” ho zahlusili. Este hustejsie sa rozsvecovali modraste vybuchy. Tma sa rozstupila a uvidel som tvare okolostojacich Griadoidov, rozhorucene a spotene, nazlostene a sustredene, so siroko otvorenymi velkymi ocami, v ktorych planul plamen nadsenia a blizkeho vitazstva. Vedia mna bola prave tvar akehosi starca. Este dlho potom sa mi marila vo vesmirnych priestoroch. Starec, stisnuty zo vsetkych stran plecami priatelov, prestreleny gravitacnym lucom, bol mrtvy. Ale zostal stat so siroko roztvorenymi ocami.
Bojovy hurhaj zostupoval coraz blizsie do dolnych poschodi Kruhov.
Krik a dupot uz oslabol. Pod nohami som zacitil akesi telo, potkol som sa a spadol som. Vzapati som vyskocil a zamieril vpred. Gravitacne luce prevrtavali priestor okolo mna, vnikali do stien a vpijali sa do tiel.
Znezrady sa ocitol vedla mna mladenec s dvoma ziaricmi v rukach.
Jeden dal mne a, vyskocil na posledny stupen, za ktorym sa uz otvarala nekonecna panorama trozskej „areny”, slabo osvetlena dalekymi gulami, ktore viseli nad energetickou centralou. Mladenec sa obratil ku mne a volal ma na stupen. Potom zacal strielat do Poznavatelov, ktori utekali k vajcovitym aparatom na plosine Kruhov. S vykrikom „Smrt Poznavatelom!” sa pripravil na dalsi vystrel. A naraz sa mi zazdalo, ze mladencovo hrdlo sa zacalo topit. Teply prud sa mi lial na ruku. Ziaric v mladencovych rukach znehybnel, ale este vzdy vysielal luce. Chvilu Griadoid stal so slavnostne vaznou tvarou, potom sa pomaly naklonil, kolena sa mu podlomili a mrtvy sa zvalil na zem.
Zmocnila sa ma tuzba po pomste. Predbehol som zo desat Griadoidov, vrhol som sa k vajcovitym aparatom a posielal som smrtonosne luce priamo do zastupu Poznavatelov, ktori sa hrnuli k vchodom pristrojov.
Vtom sa cele mesto zachvelo ako pri zemetraseni a rozlahol sa hromovy rachot. Zacitil som horuci vzduch z priestorov Griady. Ozval sa cvengot rozbiteho polaroidu, zrutili sa steny ozrutnych budov; mocna vzduchova vlna, ktora sa pri valila z juhu, nas pritlacila k zemi.
— Dzirg vyhadzuje do vzduchu vchod do energetickej centraly! — z akrical mi do ucha Ger a zubami si zavazoval obvaz okolo pleca.
O hodinu prisla bolestna zprava od Dzirga. Jeho smutna tvar sa zjavila na obrazovke mojho pristroja vo chvili, ked posledni Poznavatelia z Kruhov skladali zbrane a Griadoidi na vajcovitych aparatoch nahanali par utecencov, ktori sa pokusali uniknut z Trozy cez vystupny tunel.
Energeticka centrala je v nasich rukach, — Dzirg namahavo vytlacal slova zo seba. Hrdlo mu zvierali vzlyky. — Sluzobnici sa pokusali znicit Trozu a zalozili do riadiaceho elektronkoveho pristroja rozkaz, zostaveny Poznavatelmi. Nepodarilo sa im to… V poslednom okamihu Viara prenikla do centraly a uzavrela vedenie hlavnych transformatorov… Ale… je mrtva…
Rychlo! — zakrical som v uzase. — Rychlo s jej telom do aparatu a letime na Velky juhozapadny ostrov! Uo ju vzkriesi!
Teraz uz Viaru nikto nevzkriesi, — ledva pocu telne povedal Dzirg.
— Preco? Obri maju zazracny pristroj na ozivenie!
— Viara jednoducho neexistuje… ona… sa premenila na oblacik ionizovanej hmoty.
Akoby sa mi tazka gula vtlacila do hrdla. Rozplakal som sa bez ohladu na okolostojacich.
Nad oslobodenou Trozou zaziarili svetla energetickej centraly.
O boji pri brehoch Velkeho juhozapadneho ostrova rozpovedia buducim pokoleniam Griadoidov a Erobsov najlepsie mikrofilmy. Metagalaktania ich venovali Informatoriu novej Griady. Pisem len o tom, co som videl na reportaznej obrazovke, ked som sa vratil do kozmoplanu.
Kym sme sa my zhromazdovali na lesklej rovine k utoku na Trozu, Metagalaktania dokoncovali posledne pripravy na skory let do Vesmiru. Piotr Michajlovic sedel v hlavnom elektronkovom mozgu Griady. Poslali sme mu na pomoc siestich chapavych Griadoidov, ktori sa ucili v tajnych lezskych skolach. Vdaka Samojlovovi, ani jeden
