A uz sme v hornych vrstvach atmosfery. Pred nami sa zjavil zvycajny, miliony rokov znamy obraz Vesmiru. Na lavej obrazovke visi chladna biela gula — Griada. Ustato si prikladam ruku na celo.
Piotr Michajlovic hladi na mna a chapavo sa usmieva. Na spanku ma tmavu okruhlu skvrnu — dosledok gravitonovej strely.
Uo, nas dobry priatel, usilovne pracuje pri pulte. Naladuje kozmoplan na kriznikovy poriadok. Smer — tretie spiralove rameno Galaxie, rodna Slnecna sustava, Zem, na ktorej sme neboli starocia.
— Pripravit sa k elektromezonovej forme letu, — rozkazuje Uo. Naozaj to nie je rozpravka? Sme prvi ludia, ktori budu prekonavat casopriestor uplne novym sposobom, ako ozajstni vladcovia Vesmiru!
Piotr Michajlovic horuckovito nastavuje magnetofon, analyzatory, prevracia cele hrby mikrofilmov: zrejme sa chysta zachytit vsetko, co sa bude s nami diat.
— Netreba, — mavol nanho Uo. — Aj tak nebudes nic vidiet a vnimat.
Ci elektrony a mezony citia?
Ako to mam chapat? — cuduje sa Samojlov.
Spolahni sa na nase pristroje…
Na bocnej stene sa roztvorili dvere do kabiny. Lesknu sa neznamymi kovmi a pristrojmi. Uo nas posunkom vyzyva, aby sme zaujali dve prostredne kabiny. Robi posledne pohyby na pulte: zaiste prepina kozmoplan na rezim automatickeho riadenia a organizovania pochodov. Mocne hudie hlavny motor, melodia pristrojov mu kontruje. Piesen elektromezonoveho generatora rastie. Na obrazovkach sa uz davno prelievaju svetelne efekty Dopplerovho posuvania spektralnych ciar.
Vchadzam do kabiny a ponaram sa do mierne nakloneneho kresla, stavaneho pre Metagalaktanov. Uo starostlivo spusta na kreslo akysi zvon z mliecnej zlatistej hmoty. Zasvietilo jemne modre svetlo, rozzali sa aparaty na protilahlej stene. Uo este raz kontroloval synchronnost pristrojov a upokojujuco mi kyva hlavou. Zavreli sa tazke dvere a preslo niekolko unavnych minut. Ticha piesen poli, ktora prenikala cez hrube steny, prechadza do mohutnej symfonie, ako keby neznamy vladca Rozum slavil vitazstvo nad odvekymi, cloveku nepriatelskymi silami Vesmiru. Symfonia stale mocnie, rozrasta sa do hlbky i do sirky. A uz otriasa celym astroplanom. Zacinaju v nej prevladat stale vyssie tony. Stale tensie, vyssie, jemnejsie. Citim, ako mi telo zachvacuje nevysvetlitelna unava, neopisatelna lahkost a zaroven tazoba.
Postupne hasne moje vedomie, rozplyvam sa v nejestvovani.
… Odkialsi sa linie ticha piesen rodiaceho sa zivota, ledva ju pocut, skoro ju ani necitit. Vedomie pracuje velmi zvlastne, akoby v pomalych narazoch. Prejdu dvetri myslienky, potom nastane medzera, myslienky sa zastavia. A znovu. Spolu so silnejucou piesnou mocnie aj moje vedomie.
Horkotazko otvaram oci, s namahou si uvedomujem, ze som v kabine kozmoplanu. Pristroje pokojne hudu. Pokusam sa vstat, ale nemozem. Citim sa slaby ako novonarodeniatko. Oddychujem asi polhodinu. Kazdou minutou mi pribuda sil. Roztvorili sa dvere a vidim usmievavu Uovu tvar. Dviha priezracny voz a vedie ma do saly ustredne. Nohy sa mi podlamuju. Obzeram si Ua, ale ten vyzera znamenite. Je to prirodzene: elektromezonovy stav je pre ich organizmy celkom bezny.
Zjavil sa Piotr Michajlovic a smiesne prizmuruje kratkozrake oci: jeho „teleskopy” sa bohvie preco nevzkriesili. Rozplynuli sa v elektromezonovom nejestvovani. Daromne sa hrabe vo vreckach. Zrejme sa bude musiet az po najblizsiu lekaren na zemeguli bez okuliarov zaobist.
Teda vysli sme z „tunela Sin” na kraji Slnecnej sustavy? Nase nebo! — vykrikol som, len co som pozrel na obrazovky.
Za uplynuly milion rokov sa postavenie hviezd znacne zmenilo, ale predo mnou lezala nova, starostlivo vypocitana mapa zmenenych suhvezdi.
Piotr Michajlovic sa uporne diva na obrazovky, potom pristupuje tesne k nim a tiez sa radostne usmieva Chladne, ale milo sa trblietaju hviezdy Velkeho voza, Orla, Juzneho kriza. Pozeram na univerzalne hodiny: presli prave dve hodiny odvtedy, co som si lahol do kabiny. Tridsattisic svetelnych rokov — za dve hodiny! Toto je skutocna vlada nad Vesmirom.
V pravom rohu obrazovky svieti zelenkasty disk. „Ved je to Pluto,” rozmyslam, ale o chvilu sa ma zmocnuju pochybnosti. Uo prehlbuje ohnisko obrazu a vidim kvitnuce roviny pod priezracnymi strechami, lesy, obrobene polia, tovarne a zavody, mesta a cesty.
Ved Pluto bola ladova pust, uplne mrtvy svet! — cudujem sa. — Co je tu teraz? Nova Zem?
To bolo pred milion rokmi, ked sme tadeto leteli na „Uranii”, — prip omina mi Piotr Michajlovic. — Ale dnes si rozum cloveka istotne pokoril najvzdialenejsie kuty Slnecnej sustavy a prisposobil ich pre zivot.
Modra gula znizuje rychlost na patdesiattisic kilometrov za sekundu.
Neboji sa meteorov, a preto si moze dovolit taku rychlost vnuti Slnecnej sustavy. Pocas niekolkych hodin preplavali po obrazovkach ustredne obrovske planety: Neptun, Uran, Saturn, Jupiter.
A je tu Mars, na ktorom sa kedysi so mnou lucil Voloda. Na Marse vidime obraz takeho isteho kvitnuceho sadu, akym sa stal Pluto.
— Pozri! — ukazuje Piotr Michajlovic na hornu obzorovu obrazovku.
Na obrazovke coraz vacsmi rastie modrastozelena gula, ktora hra striebristymi vlnami. Srdcia sa nam rozbusili od radosti. Zem! Koliska ludstva! Vlast…
Preleteli sme nezmeratelne dialky priestoru, giganticke casove vzdialenosti, aby sme sa dotkli jej materinskych prs a aby sme ako Anteus nabrali dalsich sil k velkolepej ceste do druhej Metagalaxie.
Namiesto epilogu
— Naozaj sme prezili milion rokov?
Lida sa stastne usmieva. V ociach ma slzy. Odhrna si neposlusne zlate vlasy.
— Ked si ma vyviedol z Panteonu nesmrtelnosti a uvidela som prekrasnych, silnych, veselych ludi… neobycajnu Modru gulu, visiacu nad strechou Panteonu… trojmetrovych Metagalaktanov — myslela som si, ze je to halucinacia, podivny sen. A potom ten pomnik s vasimi portretmi a napis, ktory vravi, ze civilizacia na Zemi preziva uz druhy milion rokov. Ako dlho si tu nebol! Uz po neviem kolky raz jej rozpravam o nasej ceste do stredu Galaxie, o dalekej Griade, o Metagalaktanoch.
Sedime objati a dlho mlcime. Carovny sviezi vanok umelej atmosfery kozmoplanu nam ovieva rozhorucene tvare.
Nedaleko nas stoji mily starcek Samojlov, trochu zmateny, a tvari sa, ze nas nevidi. Hadze potravu rybam, plavajucim po bazene; sme v obrovskom krytom parku kozmoplanu, kde je vsetko: umely rybnik, kvety a stromy, neobycajne vtaky, ktore vyspevuju svoje vecne piesne.
Piotr Michajlovic je iste spokojny. Ked pozemstania rozlustili jeho mikrofilmy a zapisky, ktore urobil na Griade a v kniznici Metagalaktanov, pripravili akademikovi velkolepu oslavu v Meste vedomosti. Zhromazdili sa na nej vedci celeho sveta. Nova fyzikalna teoria, zalozena na vydobytkoch Metagalaktanov, osvetlila najzamotanejsie miesta zemskej fyziky, pozdvihla ju na novy stupen rozvoja. Rozriesili sa mnohe zlozite otazky poznania, ktore boli hadankou aj pre tisicrocnu zemsku vedu. Neocenitelne sluzby preukazali pozemstanom aj Metagalaktania.
Stretnutie rozumnych bytosti, ktore sa uskutocnilo vdaka ohromujucej zhode okolnosti, polozilo zaklady buducej spoluprace medzi dvoma nevyslovne vzdialenymi svetmi.
Podla rozhodnutia Vedeckej rady Zeme sme so Samojlovom znovu odisli do Vesmiru. Letela s nimi cela vyprava vedcov z Mesta poznania. Spolu s Uom musime dosiahnut druhu Metagalaxiu, spoznat nove udivujuce vlastnosti hmoty, kvalitativne nove casopriestory, naucit sa lietat „tunelom Sin”, ktory umoznuje prekonavat stovky milionov svetelnych rokov za nepatrne casove useky. A potom sa znova vratime domov, aby sme odovzdali nazhromazdene vedomosti novym pokoleniam vedcov a o desiatky milionov rokov urychlili konecne vitazstvo nad nekonecnym Vesmirom.
A my tuto ulohu splnime v mene stastia a pokroku pracujuceho ludstva!
Piotr Michajlovic, ktory nas uporne ignoroval, prestal krmit rybky, pristupil k pultu, zamontovanemu do striebristej steny besiedky, a zapol obzorovu obrazovku. Privetivo na nej svietia blizke i daleke hviezdy, beleju sa oblaky Mliecnej drahy a kdesi v nich smerom k Hadonosovi sa vznasa v priestore Griada — planeta oslobodenych rozumnych spolubratov.
Kozmoplan nabera rychlost a opusta hranice Slnecnej sustavy. Pred nami lezi cesta do Nekonecna…
