vecne tepelne ziarenie stredu Galaxie. Os otacania Griady je skoro rovnobezna s rovinou jej drahy, cize sa otaca „leziac na boku”, ako planeta Uran v Slnecnej sustave. Uz si viem vysvetlit priserne teplo, ktore i teraz vladne za murmi tohto carovneho mesta. Pretoze os otacania Griady lezi v rovine ekliptiky, sposobuje to podivuhodnu zmenu rocnych obdobi a dni. Vysvita, ze dlzka roku na Griade sa rovna devatdesiatim trom zemskym rokom. Z toho dvadsattri rokov sa pravidelne strieda den s nocou, ale den sa predlzuje. Potom na severnej pologuli nastava dlhokansky den a dlhokanske leto, ktore trva dvadsattri rokov.
Nato slnko zacne spiralovito zostupovat k obzoru a znovu sa na dvadsattri rokov vrati normalne striedanie dna a noci, ale noc sa postupne predlzuje.
Potom nastupi ustavicna noc a dlha zima, ktora trva tiez dvadsattri rokov.
My sme sa dostali na severnu pologulu Griady, a to cirou nahodou.
Mali sme stastie. Keby sme sa boli dostali na juznu pologulu, neboli by sme objavili griadsku civilizaciu.
Stred Galaxie nezohrieval ziarenim juznu pologulu. Tam teraz zuri dvadsattrirocna zima a nepreniknutelna noc. Prezrel som desiatky mikrofilmov so zabermi z juznej pologule: cloveka pochyti hroza, ked vidi dive nakopenie ladovych masivov a pocuje hukot nepredstavitelne mocnych uraganov.
Rastlinstvo podivnych tvarov — vysledok prisposobenia sa k pro strediu — sa krcovite tisne k pode, zmiera v skalnych roklinach, v hlbokych dolinach, zasypanych snehom. Priemerna zimna teplota na juznej pologuli je minus sedemdesiat stupnov.
Ale teraz sa na obrazovkach mihaju ine zabery: na juznej pologuli zavladlo dvadsattrirocne leto. Rastlinstvo, akoby chcelo dobehnut zameskane, rozkvita v bohatych farbach a udivuje mnohorakostou tvarov. Vsade vidno obrovske plazive stromy, podobne zemskemu chlebovniku; medzi nimi sa vydeluju skupiny chlpatych griadskych paliem. Ich dokrivene kmene sa tycia do tridsatmetrovej vysky a svojimi korunami tvoria druhu vrstvu lesa, rastucu nad plazivymi stromami. Toto vsetko prepletavaju popinave rastliny, ktore sa tahaju zo stromu na strom a vytvaraju na jednom mieste domyselne upletene vzory, inde zasa nepreniknutelnu masu cervenooranzovej „zelene”.
Pocas stvrtstorocnej zimy nezostala na juznej pologuli ani jedna ziva bytost. Len automaticke pozorovacie stanice pre meteorologicke predpovede,podzemne” zavody a tovarne na spracovanie podzemneho bohatstva pokracovali v neunavnej praci, uplne automatizovane a riadene elektronkovym mozgom zo severnej pologule.
Opakujem este raz: keby sme boli nahodou pristali na juznej pologuli, ked tam vladne zima, alebo na severnej v obdobi hmiel a burok — akiste by pozemstania neboli objavili griadsku spolocnost.
Teraz nieco o obdobi hmiel a burok. Tento klimaticky jav nastava na severnej pologuli pravidelne kazdych dvadsattri rokov. Silne vrstvy chladneho vzduchu, ktore sa blizia z juznej pologule, sputnanej zimou, vyvolavaju silne atmosfericke poruchy.
Ani spojene tepelne ziarenie stredu Galaxie a slnka na severnej pologuli, ani umele mezonove slnka, ktore sa vznasaju nad juznou Griadou — nic nemoze uplne neutralizovat chlad ladovych pustatin! Vtedy sa nad severnou Griadou rozputaju nevidane lejaky; zuria niekolkomesacne burky a tajfuny, vsetko sa zatiahne hustou hmlou. Griadania sa v tomto obdobi ukryvaju v krytych mestach pod priezracnymi strechami, v podzemnych mestach a na dne Fialoveho oceanu. Obdobie hmiel a burok trva dvadsat rokov, potom nastava prechodne obdobie, pocas ktoreho je na severnej Griade vlhko a sparno ako v parnom kupeli. Napokon teplo nebeskych telies vysusi podu a rastlinstvo; pomaly sa vrati palava a dusno.
Tieto zvlastnosti podnebia neobycajne stazili a skomplikovali socialny vyvoj griadskej spolocnosti. Na pociatku svojej existencie Griadania bludili po rovinach a dzungliach severnej pologule a potravu ziskavali v tazkom zapase. Ich prapovodna spolocnost prekvapujuco pripomina prvobytne rodove zriadenie na Zemi. V obdobi hmiel a burok sa zahrabavali do „podzemnych” dier. Iste si viete predstavit, co znamena prezit desat az dvadsat rokov za takych podmienok. Ku koncu obdobia dve tretiny prvobytnych Griadanov zomieralo na choroby a od hladu. Potom nastalo prijemne obdobie a znovu sa rozmnozili. Dlhe tisicrocia pokracoval neuveritelne tazky boj Griadanov s prirodnymi silami, ovela mocnejsimi a nicivejsimi nez na Zemi.
Na juznej pologuli Griadania vobec nezili, ani len v letnom obdobi.
Iba v ovela neskorsich obdobiach zatulali sa ta jednotlive skupiny moreplavcovpolovnikov, ktori chceli chytit podivne zvierata, co vyrastali v prirodnych podmienkach juznej Griady.
Aj tu, podobne ako na Zemi, zacalo sa na urcitom stupni vyvoja svojrazne triedne rozvrstvenie griadskej prvotnepospolnej spolocnosti. Sus Griady sa skladala z troch velkych svetadielov. Z nich dva sa rozprestierali na juznej pologuli medzi osemnastym a patnastym stupnom juznej sirky. Treti kontinent — Severny ustredny svetadiel — lezal na severnej pologuli. Ostatok planety pokryval Fialovy ocean. Na jeho nedozernom priestranstve sa rozkladali desiatky suostrovi a tisice jednotlivych ostrovov. Pvozmiestenie svetadielov malo urcity vplyv na vyvoj griadskej spolocnosti. Na Ustrednom svetadieli sa vytvoril jediny otrokarsky stat, pretoze otroctvo bolo aj tu nevyhnutnym stupnom na ceste Griadanov k civilizacii. Len pomocou suroveho fyzickeho nasilia bolo mozne donutit Griadana, aby systematickejsie pracoval, a na ukor tejto otrockej prace sa umoznilo inym osobam, aby sa zaoberali vedou, technikou, umenim. No aj tu som videl velke zvlastnosti. Na nespocetnych suostroviach a velkych ostrovoch Fialoveho oceanu trvalo prvotnopospolne zriadenie az do epochy Ochrancov vedomosti, to znamena, do epochy strojovej civilizacie, ktora sa zacala pred osemtisic rokmi. Griadske ostrovy boli nevycerpatelnou zasobarnou pre doplnanie armady otrokov. Na ich kostiach postupne vyrastala budova civilizacie. Pre to, aby sa vystavali obrovske kryte mesta — strediska staleho zivota pocas obdobia hmiel a b urok — zahynuli miliony a miliony zotrocenych ostrovanov. Cele dejiny Griady v priebehu dlhych tisicroci pred vznikom strojovej civilizacie — to je nepr estajny triedny boj, retaz prudkych otrockych povstani a vzbur. Povstania potlacali velmi kruto. Ochrancovia vedomosti boli davnovekou vladnucou triedou, ktora si osvojila vedomosti vdaka praci otrokov. V obdobi hmiel a burok sa boj zmiernoval a polodive skupiny povstalcov sa rozliezli po Ustrednom svetadieli, pretoze stratili nadej, ze by mohli preniknut do krytych miest: k svetlu, teplu zivotu…
Pri dalsom studiu som v Informatoriu objavil zvlastne „prepadlisko” v dejinach Griady. Akymi formami sa v nej rozvijal feudalizmus? Ako nastal prechod ku kapitalizmu alebo jeho odrode, akym sposobom sa rozvijal boj pracujucich za oslobodenie, za vybudovanie noveho sveta? Zial, ani na jednu z tychto otazok mi Informatorium nemohlo dat odpoved. Z obrovskych polic hladeli na mna iba prazdne obaly, v ktorych mozno boli kedysi uschovane mikrofilmy. Cela epocha v dejinach griadskej spolocnosti zostala z nepochopitelnych pricin neopisana. Ktovie, ci tu nebol zly zamer zo strany nejakej vladnucej triedy?
Dalsie vrstvy mikrofilmov a „zapamatavajucich” krystalov mi rozpravali uz o tych dobach, ked griadska spolocnost dosiahla terajsi stupen vyvoja, ked sa uskutocnil prechod od elektriny k mezonovej energii, k elektronkovej technike uplnej automatizacie vyroby.
Kym sa pred mojimi ocami na obrazovkach rozvijali obrazy spolocenskeho zivota Griady, pokusal som sa pochopit, akeze zriadenie je to vlastne? Nie dajake novodobe otroctvo, v ktorom sa nevedno ako ocitli potomkovia tych, co v minulosti tak hrdinsky bojovali proti nadvlade Ochrancov vedomosti? Nie, toto zriadenie by som nemohol nazvat otroctvom, ako sme ho chapali na Zemi pri studiu staroveku. Pracujuci Griadania, ktori pracovali v zavodoch a tovarnach, v elektrarnach a doprave, vsetci, ktori zabezpecovali mnohotvarny zivot na Griade, vobec sa nepodobali na starovekych otrokov. Ked som si prezeral mikrofilmy o sucasnom zivote Griady, pochopil som, ze najpocetnejsou vrstvou pracujucich su Griadoidi, ako ich volaju Poznavatelia. Su to pracujuci z podmorskych miest a priemyselnych stredisk na dne Fialoveho oceanu, na takzvanych Sumracnych planinach. Dlho som si lamal hlavu, kym som aspon scasti rozlustil tento hlavolam: akym sposobom sa devat desatin obyvatelstva dostalo do podmorskych miest Poznavatelov? Police na mikrofilmy boli prazdne… Kto mi da odpoved? Iba neskorsie, pri nahodnom stretnuti s Viarou, som sa cosi dozvedel.
Potomkovia Ochrancov vedomosti — Poznavatelia, — si zrejme vzali ponaucenie z bohatych skusenosti triedneho boja v minulych storociach.
Dali Griadoidom vsetky potrebne slasti, pozitky, vsetko… okrem radosti zo skutocneho tvoriveho zivota, okrem kulturnych a duchovnych hodnot. Kultura, veda a umenie patrili Poznavatelom!
Jedine, co Griadoidom nemohli neposkytnut, boli zaklady technickych znalosti, nevyhnutnych pre riadenie mechanizmov a automatov. Tieto znalosti a navyky odovzdavali z pokolenia na pokolenie, pretoze civilizacia Poznavatelov, ako som coskoro konstatoval, stagnovala: ustrnula priblizne na tom istom stupni, ktory dosiahla este pred pattisic rokmi.
S velkym zaujmom som pozoroval zivot Griadoidov, hoci mnohe veci som este nechapal. Niekolkomilionove spolocenstva tychto pracujucich vobec nevyzerali ako otrocke kolonie. Nevychadzal som z udivu, ked som zistil, ze ich pracovny cas je zalozeny na celkom samostatnych rozumovych zasadach, nezavislych na Poznavateloch. Ich kolektivy mi pripominali prvotne samospravne pracovne zdruzenie mojej dalekej vlasti na pociatku Epochy vsesvetoveho bratstva! Ale… obrali ich o radost tvorenia a poznavania, nemohli vyjst zo dna Fialoveho oceanu na
